Spoluautor nového kurikula Vnímam snahy dostať náboženskú výchovu v školách na vedľajšiu koľaj

Na vybraných školách v tomto období testujú nové kurikulum katolíckeho náboženstva a náboženskej výchovy. Nejde len o učebné osnovy a plány, ale tiež o metódy a komplexné zámery a východiská tohto vyučovacieho predmetu. S definitívnym schválením kurikula a jeho zavedením do praxe sa počíta v školskom roku 2023/24.

„Vychádzame z toho, že väčšina žiakov, ktorí sa prihlasujú na náboženstvo, nemá doma náboženské zázemie, nie je nábožensky socializovaná. Preto nemôže byť cieľom náboženskej výchovy, aby všetci žiaci viedli aktívny náboženský život. Cieľom je podporovať a rozvíjať religióznu stránku žiakov,“ hovorí salezián Tibor Reimer, ktorý je garantom a spoluautorom kurikula. Zároveň je členom pracovnej skupiny na Štátnom pedagogickom ústave pre predmet náboženská výchova.

V rozhovore približuje, aké má postavenie náboženská výchova na školách, prečo sú učitelia náboženstva často vnímaní ako druhoradí a aké zmeny ich čakajú v súvislosti s novým kurikulom. Vzhľadom na rôznorodosť žiakov, ktorých majú učitelia náboženstva pred sebou, načrtáva koncept náboženskej výchovy, ktorá bude v budúcnosti zrejme odkázaná na medzikonfesijnú spoluprácu a väčšiu otvorenosť.   

Akú má kurikulum náboženskej výchovy „životnosť“?

Súčasné kurikulum sa tvorilo počas reformy školstva v roku 2008, schválené bolo v roku 2010. Predchádzajúce osnovy náboženskej výchovy boli vytvorené ešte v 90. rokoch a schválené v roku 2002. Na tom vidieť, že približne každých desať rokov sa učebné osnovy prehodnocujú. Je to pochopiteľné, menia sa rôzne okolnosti a situácie v spoločnosti, prichádzajú nové podnety a malo by ich reflektovať aj vyučovanie náboženstva. 

Týkajú sa zmeny vo vyučovaní náboženstva štátnych aj cirkevných škôl?

Kurikulum náboženskej výchovy je totožné pre katolícke náboženstvo na cirkevných školách aj pre náboženskú výchovu na štátnych školách. Ide o ten istý výchovno-vzdelávací predmet.

Rozdiel je predovšetkým v hodinovej dotácii. Na štátnych školách je pre náboženskú výchovu vyčlenená jedna hodina týždenne, na cirkevných školách je dvojnásobná hodinová dotácia. S tým potom súvisí aj rozšírený obsah učiva.

Súvisí pripravované nové kurikulum s novou reformou obsahu vzdelávania, ktorú začiatkom roka predstavil minister školstva?

Áno. Aj keď my sme začali o obnove kurikula náboženskej výchovy uvažovať už skôr. V roku 2017 sa začalo na novom kurikule pracovať a v roku 2020 ho schválila Konferencia biskupov Slovenska (KBS).

Momentálne sa nachádzame v experimentálnej fáze, ktorá sa pre pandémiu z dvoch rokov predĺžila na tri. Na 50 vybraných základných a stredných školách sa overuje kurikulum v praxi. Zbierame od učiteľov spätnú väzbu, ako upraviť a doplniť štandardy náboženskej výchovy. Plán je, že v školskom roku 2023/24 by sa malo začať vyučovať podľa nového kurikula, ktoré definitívne schváli KBS.

Keď sme začali s obnovou kurikula, ešte sme nevedeli, že aj štát uvažuje nad reformou kurikula základného vzdelávania. Na zmenách teda pracujeme paralelne. V podstate môžeme povedať, že plány reformy, na ktorej pracuje štát, sú viac-menej totožné s tým, nad čím sme my uvažovali v rámci náboženskej výchovy.

Zasahuje ministerstvo školstva nejakým spôsobom do príprav kurikula náboženskej výchovy?

Zodpovednosť za kurikulum má Katolícke pedagogické a katechetické centrum, ktoré sídli v Levoči. Spadá pod KBS, ktorá výsledný dokument schvaľuje. Ministerstvo školstva sa môže ku kurikulu vyjadriť, ale nezasahuje do obsahu ani formy.

Má však zrejme vplyv na to, aké má náboženská výchova miesto medzi ostatnými vyučovacími predmetmi a postavenie v rámci celého vyučovacieho procesu.

To áno. V súčasnosti je náboženská výchova na štátnych školách povinne voliteľný predmet, ktorý alternuje s etickou výchovou. Táto alternácia vychádza z legislatívy z roku 1993.

V minulom roku Štátny pedagogický ústav (ŠPÚ) zrušil vzdelávaciu oblasť Človek a hodnoty, ktorá zahŕňala práve predmety náboženská výchova a etická výchova. Zdôvodnili to tým, že hodnoty sa neučia len na týchto hodinách, ale mali by sa učiť na všetkých predmetoch. Náboženstvo a etika sa tak dostali do vzdelávacej oblasti Človek a spoločnosť s predmetmi ako napríklad občianska výchova, dejepis a geografia.

Navyše, v minulom roku začal ŠPÚ uvažovať aj nad zrušením alternácie. Zdôvodnenia vychádzali z dokumentu Učiace sa Slovensko, ktorý bol podkladom pre Národný program vzdelávania do roku 2027. Práve tu sa hovorilo o tom, že alternácia etiky a náboženstva už nie je potrebná, a teda etická výchova by bola povinná pre všetkých.

A čo by v takom prípade bolo s náboženskou výchovou?

Takáto situácia stavia náboženskú výchovu do veľmi zvláštnej pozície. Ak je zákonom stanovené, že je povinne voliteľný predmet, s akým vhodným a primeraným predmetom by bola v alternácii? A bude mať stále zachovanú svoju hodinovú dotáciu v rámci vyučovania? Môže sa stať, že sa vrátime k starým časom, keď sa náboženstvo učilo nultú hodinu alebo siedmu či ôsmu hodinu poobede.

Toto sú reálne obavy. Mám pocit, že je tu snaha náboženskú výchovu vyčleniť a dostať na druhú koľaj.

Avšak ani v súčasnosti nie je pozícia náboženskej výchovy v rámci vyučovacieho procesu rovnocenná s inými predmetmi. 

Prax na školách ukazuje, že u nás – na rozdiel od mnohých iných krajín Európy – je náboženská výchova považovaná za akýsi vedľajší predmet, len akoby do počtu. Je to širší problém. 

Jeden z dôvodov, prečo to tak je, vidím aj v postavení učiteľa náboženskej výchovy. Na Slovensku ich zvykneme nazývať katechétmi. „Pracovná náplň“ katechétu je však odlišná od úlohy učiteľa náboženskej výchovy. Katechéta je v školskom systéme braný ako niekto druhoradý, čo sa odráža aj na akceptovaní samotného predmetu.

„Môže sa stať, že sa vrátime k starým časom, keď sa náboženstvo učilo nultú hodinu alebo siedmu či ôsmu hodinu poobede.“Zdieľať

Katechéta pracuje skôr vo farnosti, dáva sa do služby pre potreby farského spoločenstva. Aj v rámci nového kurikula chceme jasne odlíšiť katechézu a náboženskú výchovu. Náboženská výchova nemá byť katechézou. Preto preferujem, aby sme na školách hovorili o učiteľoch náboženstva, ktorí sú takí istí učitelia ako na matematike alebo dejepise.

Iste, tieto terminologické záležitosti nie sú to najpodstatnejšie. Avšak ak to môže prispieť k tomu, že náboženská výchova bude akceptovaný predmet ako každý iný, som za zmenu aj v tejto oblasti. Terminológia ovplyvňuje mentalitu.

Spoluautorka reformy vzdelávania Prvý stupeň sa predĺži, učiteľom chceme dať väčšiu slobodu pri usporiadaní učiva

Adam Takáč

Rozhovor s Petrou Fridrichovou, členkou tímu expertov, ktorí pripravujú zmeny vo vzdelávaní na základných školách.

Pápež František pred časom „povýšil“ katechétov, ustanovil, že im môže byť udelené ministérium. Terminologicky vzaté, nejde teda automaticky o učiteľov náboženstva?

Ministérium katechétu sa týka predovšetkým katechétov, ktorí sú aktívni vo farskom spoločenstve, napríklad pri príprave na sviatosti či iných systematických činnostiach v rámci farskej pastorácie. Nie je to o tom, že ministérium katechétu dostane automaticky každý učiteľ náboženstva.

Zároveň to nevylučuje, že učiteľ náboženstva nemôže toto ministérium prijať. Je potrebné dôsledne rozlišovať medzi farskou katechézou a náboženskou výchovou na školách. Na druhej strane, je vzácny dar, keď dochádza k prepojeniu činností katechétu a učiteľa v jednej osobe.   

Spomenuli ste, že náboženská výchova nemá byť katechézou. Čo je teda podstatou tohto predmetu?  

Asi to bude znieť zvláštne, ale cieľom náboženskej výchovy na školách nie je doviesť žiakov k viere v Ježiša Krista. Toto je primárny cieľ katechézy vo farnosti alebo v rodine. Nehovorím, že to nemôže byť osobný cieľ učiteľa náboženstva, ale škola nie je miestom, kde máme toto zabezpečovať.

Vychádzame z toho, že väčšina žiakov, ktorí sa prihlasujú na náboženstvo, nemá doma náboženské zázemie, nie sú nábožensky socializovaní – nemodlia sa, nechodia do kostola, nijako nepraktizujú vieru. Preto nemôže byť cieľom náboženskej výchovy, aby všetci žiaci pristupovali k sviatostiam a viedli aktívny náboženský život.

Na náboženskú výchovu sa nemáme pozerať z pohľadu odovzdávania viery, ale z logiky školského vzdelávacieho procesu. Náboženstvo patrí do našej kultúry, má svoju opodstatnenosť aj v školskom vzdelávaní. Napríklad spoznávanie a prehlbovanie toho, akým spôsobom preniklo a formovalo našu kultúru, si vyžaduje náboženské vzdelávanie.

A čo je teda cieľom?  

Tým, že striktne odlišujeme katechézu od náboženskej výchovy v školách, hľadáme aj odpoveď na to, prečo by mala byť náboženská výchova integrálnou súčasťou vzdelávacieho procesu. 

„Asi to znie zvláštne, ale cieľom náboženskej výchovy na školách nie je doviesť žiakov k viere v Ježiša Krista.“Zdieľať

Deti a mladí, aj keď nie sú veriaci, majú množstvo otázok, ktoré sa týkajú zmyslu života, jeho začiatku a konca, vzniku sveta, pôvodu zla, zmyslu dobra a podobne. To všetko sú náboženské otázky, odpovede na ne sa hľadajú aj na hodine náboženstva. Konfrontácia s náboženstvom sa pre mnohých žiakov môže stať dôležitou životnou konfrontáciou.

Keď rozvíjame telesnú stránku detí, umelecké schopnosti a podobne, je namieste, aby sme sa zamerali aj na náboženský rozmer. Človek má religióznu dimenziu, aj keď nemá náboženské zázemie. Cieľom náboženskej výchovy je teda podporovať a rozvíjať religióznu stránku žiakov.

Vzhľadom na tento cieľ sa zrejme mení aj obsahová náplň predmetu.

Doteraz boli osnovy postavené na troch obsahových líniách – trojičný rozmer, kristologický rozmer a rozmer spoločenstva. Išlo predovšetkým o nadobudnutie poznania v týchto oblastiach. Teraz sme zvolili model, ktorý má cez obsah rozvíjať náboženské kompetencie. Obsahové okruhy sme zadefinovali v piatich oblastiach: Boh a človek, Ježiš Kristus, Sväté písmo, Cirkev a sviatosti, kresťanský život.

Zmena kurikula je teda postavená na rozvíjaní náboženských kompetencií žiaka, ktorý je základným subjektom náboženského vzdelávania, rozvíjame ho integrálne. Nejde len o náboženské poznanie, ktoré by sme mu chceli sprostredkovať, ale aj o vnímanie vlastnej religiozity a religiozity druhých v komplexnosti. 

Cez vnímanie a poznávanie náboženských obsahov by mal žiak vedieť nábožensky komunikovať, teda poznať náboženskú terminológiu, vedieť nábožensky uvažovať, teda kriticky myslieť a rozlišovať dobré od zlého, správne od nesprávneho, a na základe toho aj aplikovať náboženské prejavy v každodennom živote. Samozrejme, primerane svojmu veku a mentálnej úrovni.

Vnímať, poznávať, komunikovať, rozhodovať sa, nasledovať – toto je päť dimenzií, ktoré predstavujú náboženské vzdelávanie a podporujú globálny rast osobnosti žiaka.

Nekladie takýto prístup aj väčšie požiadavky na učiteľov náboženskej výchovy?     

Postava učiteľa je kľúčová pri každom jednom predmete. Čo sa týka náboženskej výchovy, rozvíjanie náboženských kompetencií žiaka kladie zvýšené požiadavky na učiteľov.

Nové kurikulum kladie dôraz predovšetkým na výstupy vzdelávania, na rozvíjanie kompetencií žiaka a nielen na vstupy, obsahy, ktoré učiteľ ponúka. Učiteľ musí zmeniť spôsob uvažovania: nie čo ja učím, ale čo sa žiak naučí počas vyučovania. A to je náročnejšie. Učitelia tiež musia viac pracovať na vyučovacích metódach, ktoré aktivizujú žiaka, aby sa stal prvotným aktérom učenia sa.

Pri jednej hodine náboženstva týždenne je mnohokrát práve tento čas jediným styčným miestom, ktorý majú žiaci so žitým náboženstvom a cirkvou. Učiteľ je ten, ktorý vytvára mosty medzi životom žiakov a náboženskou realitou, medzi cirkvou a školou, medzi subjektívnou religiozitou žiaka a objektívnou religiozitou, ktorá je daná v konkrétnom náboženstve. Toto je základná úloha učiteľa náboženstva.

Je to zaujímavo postavený koncept, len či táto teória nenarazí na realitu?

Robíme pre učiteľov semináre a školenia týkajúce sa nového kurikula. Vždy im hovorím, že ak doteraz dobre učili náboženstvo, nová koncepcia vlastne pre nich nič nemení.

Dobrý učiteľ nechce svojim žiakom sprostredkovať len suché informácie, ale chce, aby žiaci skutočne do hĺbky pochopili procesy a vzťahy daného učiva. Pochopiť je viac, ako vedieť. Naučiť sa „modliť“ je jedna vec, ale naučiť sa „modliť sa“ je už o niečom inom.

Akú máte doteraz spätnú väzbu od učiteľov?

Oceňujú to, že sa snažíme v jednotlivých témach ísť od bežných vecí k hlbšiemu uvedomeniu si a aplikácii v praxi.

Môžete to vysvetliť na nejakom konkrétnom príklade?

Napríklad sa učíme o tom, že nedeľa je deň Pánov, keď chodíme do kostola. Otázka znie, čo to pre konkrétneho žiaka znamená? Máte pred sebou žiakov, z ktorých mnohí do kostola nechodia. Čo je podstata toho, že vlastne svätíme nedeľu?

Nad každým jedným prikázaním Desatora môžeme takto uvažovať. Ako sa optikou Desatora máme pozerať na každodennú realitu, ktorú žijeme? Chceme prepájať vieru so životom. Viera nemá byť teoretická, ale má korelovať so životom jednotlivca, spoločenstvom, v ktorom žije, aj celou spoločnosťou.

Katechéta na štátnej škole Nikdy som nedal päťku, aj preto sa niektorí žiaci zdôveria s problémami

Pavol Rábara

Rozhovor so Stanislavom Bujdom o vyučovaní náboženstva aj otázkach žiakov, ktorí nechodia do kostola.

Koľko máme na Slovensku učiteľov náboženstva?

Presné počty nepoznám, ale predpokladám, že ich je viac ako dvetisíc.

Je to postačujúce?

Záleží na regióne. V Bratislave začíname pociťovať ich nedostatok. V iných častiach Slovenska to nie je také kritické, keďže aj mnoho kňazov či rehoľných sestier učí náboženstvo. Avšak prevažne už ide o učiteľov laikov. Vo väčšine sú to ženy, ale treba povedať, že percentuálne zastúpenie mužov vôbec nie je nízke.

„Radšej nech náboženskú výchovu učí motivovaný a dobre pripravený laik ako demotivovaný a zle pripravený kňaz.“Zdieľať

Podľa prieskumu z roku 2020 medzi učiteľmi a učiteľkami náboženskej výchovy sme zistili, že z počtu respondentov bolo asi 66 percent žien a 34 percent mužov. Z otázky týkajúcej sa stavu učiteľov vyplynulo, že 72 percent všetkých respondentov boli laici, 15 percent kňazi a 13 percent rehoľné sestry, prípadne rehoľníci.

Keď si porovnáme tieto počty so štatistickými údajmi počtu učiteľov a učiteliek  v slovenskom školstve (podľa informácií Európskej komisie z roku 2016 iba 19,8 percent učiteľov boli muži), vyučovací predmet katolícke náboženstvo je podstatne menej „prefeminizovaný“ ako ostatné vyučovacie predmety. Nepochybne jedným z dôvodov môže byť ešte stále pomerne vysoký počet kňazov a rehoľníkov, ktorí vyučujú katolícke náboženstvo.

A je tendencia uprednostniť učiteľa laika alebo skôr kňaza?

Nie je to o tom, či je učiteľ náboženskej výchovy kňaz alebo laik. Malo by ísť o kvalifikáciu a dobrú pripravenosť. Som zástancom toho, aby učil radšej motivovaný a dobre pripravený laik ako demotivovaný a zle pripravený kňaz. Sú kňazi, ktorí vynikajúco učia náboženstvo, ale to neznamená, že to vie každý kňaz, hoci má vyštudovanú teológiu.

Pre mnohých laikov je učenie náboženstva aj takým osobným poslaním a často to prepájajú s už spomínanou úlohou katechétov vo farnostiach.

Podľa minuloročného sčítania na Slovensku klesol počet veriacich, výrazne vzrástol počet ľudí bez vyznania. Odráža sa to aj na záujme detí o náboženskú výchovu? 

Podľa štatistík je to stále tak, že dve tretiny žiakov sa hlásia na náboženskú výchovu a tretina na etickú výchovu. Z tohto pohľadu je náboženstvo navštevovaný predmet.

Mení sa však zloženie skupín žiakov, ktorí chodia na náboženstvo. Ide o žiakov s rôznymi náboženskými skúsenosťami a odlišným náboženským zázemím, mnohí sú úplne nepraktizujúci. Z tohto dôvodu sme začali v rámci predmetovej komisie náboženskej výchovy uvažovať nad konceptom akejsi konfesionálno-kooperatívnej náboženskej výchovy.

To znamená, že by išlo o spájanie jednotlivých konfesií v rámci náboženskej výchovy?

Na jednej strane by išlo o to, aby sme vytvorili určitý spoločný základný obsahový rámec, ktorý spája všetky konfesie, aj keď konkrétne vyučovanie by bolo zabezpečené konfesionálne. To by mohla byť cesta, ako vytvoriť spôsob spolupráce medzi cirkvami. Zároveň by to bola odpoveď na to, aby náboženská výchova mala svoje miesto na školách a bola braná ako seriózny predmet.

Na druhej strane v rámci vyučovania by sa z času na čas vytvoril priestor na väčšiu spoluprácu a vzájomné učenie nielen medzi žiakmi rôznych konfesií, ale aj napríklad so žiakmi, ktorí aktuálne navštevujú etickú výchovu. Je to príležitosť aj reálne reflektovať vo vyučovaní rôznorodosť našich žiakov a vnímať to ako bohatstvo.

Samozrejme, nejde o zrušenie konfesionálneho vyučovania náboženstva, ale aby sme dali priestor okamihom spolupráce a vzájomných prienikov. Toto je podľa mňa budúcnosť náboženskej výchovy, aby sme na hodinách viac podporovali vzájomné učenie sa žiakov s rôznym náboženským zázemím a aj neveriacich žiakov. Lebo náboženský rozmer je integrálnou súčasťou každého človeka.

Zatiaľ je všetko len v rovine úvah, uvidíme, ako sa bude situácia vyvíjať.

Je to vôbec zrealizovateľné v našom slovenskom prostredí?

V súčasnosti má každá cirkev svoje vlastné kurikulum náboženskej výchovy. Myslím si však, že perspektívne sa čoraz častejšie budú otvárať otázky o vzájomnej spolupráci aj s inými konfesiami. Uvedomujem si, že takýto koncept náboženskej výchovy má svoje riziká. Môžeme skĺznuť k religionistike, ktorá bude len informovať o náboženstvách. Toto nie je cieľom náboženskej výchovy, ktorá má ponúknuť viac ako len informácie.

Náboženská výchova nielen informuje, ale aj formuje. A stále platí, že konfesionálne vyučovanie náboženstva je pre žiakov najlepším spôsobom náboženskej výchovy.

Nová školská reforma obsahu základného vzdelávania sa zameriava aj na vzájomné prepojenia jednotlivých predmetov. To je veľmi pozitívny aspekt, ktorý sa začína brať do úvahy. V takomto smere by sme mali uvažovať aj nad náboženskou výchovou a uchopiť jej význam v širších súvislostiach otvorenejšej spolupráce.

Foto: Postoj/Marka Zacková