Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interview Svet kresťanstva
17. november 2022

Nový predseda amerických biskupov

Musíme odstrániť rozpor medzi vierou deklarovanou a žitou

Rozhovor s vojenským ordinárom a novozvoleným predsedom Konferencie katolíckych biskupov USA Timothym Brogliom.

Musíme odstrániť rozpor medzi vierou deklarovanou a žitou

Arcibiskup Timothy Broglio. Foto: TASR/AP

Americkí biskupi sa tento týždeň zišli v Baltimore na plenárnom zasadnutí, počas ktorého zvolili nového predsedu Konferencie katolíckych biskupov USA (USCCB). Stal sa ním 70-ročný vojenský ordinár Timothy Broglio, ktorý doteraz pôsobil ako generálny sekretár USCCB a pred voľbou bol považovaný za jedného z favoritov.

Počas trojročného funkčného obdobia bude jeho zástupcom 71-ročný arcibiskup Baltimoru William Lori.

Arcibiskup Broglio sa narodil v roku 1951 v Cleveland Heights (Ohio), získal doktorát z kánonického práva na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme a v roku 1977 prijal kňazskú vysviacku.

Po dvoch rokoch v pastorácii sa vrátil do Ríma, kde absolvoval Pápežskú cirkevnú akadémiu a vstúpil do diplomatických služieb. Najprv pôsobil ako sekretár nunciatúr v Pobreží Slonoviny a v Paraguaji, potom na Štátnom sekretariáte Svätej stolice a neskôr ako osobný sekretár kardinála Angela Sodana, vatikánskeho štátneho sekretára.

V roku 2001 bol Broglio vymenovaný za apoštolského nuncia v Dominikánskej republike a v roku 2007 za vojenského ordinára v Spojených štátoch, kde pôsobí dodnes.

V roku 2008 arcibiskup Broglio navštívil Slovensko, aby predniesol svoj príspevok počas sympózia kánonického práva v Spišskej Kapitule. Pri tejto príležitosti vznikol aj tento rozhovor, ktorý publikoval časopis pre teológiu, kultúru a spoločnosť Nové horizonty. Prinášame ho v mierne skrátenej podobe.     

Po štúdiách v Ríme, kde ste prijali kňazskú vysviacku, ste sa vrátili do Spojených štátov, kde ste pracovali vo farnosti. Avšak podstatnú časť kňazskej služby ste prežili v diplomacii a na Štátnom sekretariáte Svätej stolice. Kedy ste vstúpili do diplomatických služieb?

Bolo to v roku 1979, v tom čase sa ma už ako kňaza opýtali, či by som nechcel študovať na Pápežskej diplomatickej akadémii. Bol som veľmi mladý, mal som len 29 rokov. Moja misia sa začala v Pobreží Slonoviny, kde som bol sekretárom apoštolského nuncia. O tejto krajine hovoríme ako o Švajčiarsku západnej Afriky, čiže je to prosperujúca a veľmi rozvinutá krajina.

Boli sme zodpovední aj za Burkinu Faso a Niger. Išlo o dve veľmi rozdielne krajiny. Kým Niger má veľkú rozlohu, ale pritom len 500-tisíc obyvateľov, malá Burkina Faso ich má až desať miliónov. Potom moja misia pokračovala v Paraguaji. Odtiaľ som sa vrátil do Ríma, kde som pracoval jedenásť rokov na štátnom sekretariáte.

V čom vidíte hlavné rozdiely medzi africkou a juhoamerickou cirkvou?

Katolícka cirkev v Latinskej Amerike je stále silná, keďže zastupuje v mnohých krajinách väčšinu populácie, čo znamená, že ju v spoločenskom dianí nemožno obísť. Cirkev v Afrike je, naopak, mladou, ale veľmi dôležitou cirkvou, ktorá sa nachádza v období rastu. Kým proces inkulturácie evanjelia možno v Latinskej Amerike považovať v istom zmysle za skončený, v Afrike ukončený nie je.

Čo je na cirkevnej diplomacii najťažšie?

Okrem výberu biskupov, čo je vždy výzvou, je to zrejme schopnosť odovzdať posolstvo Svätej stolice takým spôsobom, aby bolo prijaté, a ak s ním už druhá strana nesúhlasí, nech mu prinajmenšom rozumie. Toto je neustála práca, pri ktorej sa hľadajú všetky možné cesty.

Boli ste vojakom?

Nie, nikdy. (Smiech.) Dokonca som nebol ani skautom.

Kedy sa prehĺbil váš vzťah k armáde?

V roku 2007 mi substitút štátneho sekretariátu oznámil, že Svätý Otec zvažuje moju nomináciu na miesto vojenského ordinára.

Ako funguje duchovná služba v americkej armáde?

Inzercia

V súčasnosti sú zložky americkej armády veľmi profesionalizované a postavené predovšetkým na dobrovoľnej službe. V porovnaní s minulosťou venujú oveľa väčšiu pozornosť príprave a vzdelávaniu. Služba vojenského ordinariátu sa dotýka jeden a pol milióna ľudí. Tento počet zahŕňa vojakov v uniformách, ich rodiny, študentov na vojenských akadémiách, chorých v nemocniciach pre veteránov a potom všetkých katolíkov, ktorí pracujú pre americkú vládu v zahraničí. Sem patria diplomati, ale aj civilisti, ktorých napríklad zamestnáva nejaká firma.

Ako získavate nových kňazov pre službu v armáde?

Hľadáme ich počas týždňov, ktoré sú venované duchovným povolaniam, pretože armádne sily sú dôležitým prameňom povolaní. V roku 2008 bol každý desiaty novokňaz ordinovaný pre Spojené štáty bývalým vojakom. Navštevujeme kňazské semináre, kde ponúkame seminaristom, aby premýšľali aj nad takouto formou služby. No a nakoniec udržiavame kontakty s kňazmi. Duchovní sprevádzajú vojakov aj do vojnových konfliktov.

Spojené štáty sú známe ako religiózna krajina. Aké miesto má náboženstvo v spoločnosti?

Verím, že náboženstvu patrí dôležité miesto. Väčšina je veriaca, mnohí chodia do kostola najmenej raz do mesiaca, ak nie viac, modlia sa. A potom mnohí definujú vlastný systém hodnôt v biblických či náboženských termínoch. Čo sa týka praxe, povedal by som, že existuje istá dichotómia medzi vierou, o ktorej niekto povie, že ju má, a spôsobom, akým ju žije.

Domnievam sa, že pápež Benedikt XVI. počas svojej návštevy Spojených štátov v apríli 2008 veľmi dobre vystihol tento fakt, povediac, že táto dichotómia nemôže existovať. Človek viery musí žiť túto vieru nielen v nedeľu, ale počas celého týždňa a celého života. Toto je pravda, lebo sa to dotýka veriacich, ktorí sa v každodennom živote nesprávajú ako veriaci. A tým sa chce povedať, že aj keď rozšírenie viery je veľké, musí preniknúť do srdca človeka.

Aké miesto má náboženstvo v americkej politike?

Toto je stále predmetom diskusie. Arcibiskup Charles Chaput napísal veľmi dôležitú knihu, ktorú nazval Čo je cisárovo, cisárovi. Tento názov sa pochopiteľne vzťahuje na známy biblický text, kde sa hovorí „dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“. Chaput bráni miesto náboženstva v procese formácie svedomia ľudskej osoby a jej praxe. Ďalej hovorí, že sú tu prítomné morálne otázky a treba rešpektovať ich morálny obsah.

„Moja generácia má veľký rešpekt pred národmi strednej Európy, pred ich odvahou a vernosťou, ťažkosťami, ktoré sprevádzali ich odovzdávanie a udržanie viery. Človek sa môže cítiť maličkým, keď vstupuje do týchto krajín, lebo vy viete, čo znamená zachovať si vieru.“ Zdieľať

Dlhé roky ste pracovali v Ríme, potom na nunciatúrach, neskôr ste sa vrátili do pastorácie. Čo nové ste sa naučili?

Veľmi ma prekvapila príprava vojakov, toto bol skutočne aspekt, ktorý som nepoznal. Prekvapili ma aj niektoré otázky, ktorými som sa predtým nezaoberal. Spomeniem polemiku o slúžení liturgie podľa obnoveného misála Jána XXIII. Je malá skupina, ktorá žiada, aby som zaviazal kaplánov ponúkať túto liturgiu všetkým. Problém je v tom, že v situácii, keď chýba mnoho kňazov, nemôžem jednoducho hodiť ďalšie bremeno na ich plecia.

Spojenie armády a duchovnej služby sa niekomu môže zdať ako protirečenie. Práca vojakov je bojovať vo vojne, zatiaľ čo duchovná služba slúži na ohlasovanie pokoja...

Áno, je to tak. Všetci kňazi sa však usilujeme živiť myšlienky mieru, schopnosť viesť dialóg a rešpektovať životy tých druhých. Samozrejme, v situácii vojny sa vojaci musia aj brániť. Treba však urobiť všetko, aby sme sa vyhli takýmto situáciám.

Keďže ste pracovali na Štátnom sekretariáte a niekoľko rokov aj v diplomacii, skúsme povedať pár slov o postavení Svätej stolice v medzinárodných štruktúrach. Aká je hlavná línia Svätej stolice vo vzťahu k totalitným režimom?

Svätá stolica sa na prvom mieste usiluje o obranu ľudských práv, potom sa snaží vytvoriť priestor pre cirkev, aby mohla naplniť svoje poslanie. Toto je cesta rastu, ale, samozrejme, aj istých kompromisov. Som presvedčený, že Svätá stolica vie robiť diplomaciu, lebo stále vytvára koridor, aby vniesla posolstvo tolerancie, a robí tak i prostredníctvom diplomatických prostriedkov.

Ako vnímate Slovensko počas tých pár dní, čo ste tu?

Priznám sa, že už prvý raz, keď som prišiel na Slovensko, zamiloval som si ho. Zdá sa mi, že tu žijú pohostinní ľudia s veľkým srdcom. Dejiny tejto krajiny sú málo známe, preto sa žiada, aby sme ju poznali viac. A potom, aj v mojom rodnom meste žije veľká skupina Slovákov, takže niektoré tradície poznám.

Je tu však ešte iný faktor, ktorý treba podčiarknuť. Ide o to, že najmä moja generácia má veľký rešpekt pred národmi strednej Európy, pred ich odvahou a vernosťou, ťažkosťami, ktoré sprevádzali ich odovzdávanie a udržanie viery. Človek sa môže cítiť maličkým, keď vstupuje do týchto krajín, lebo vy viete, čo znamená zachovať si vieru. Pre nás je to ľahké, pretože nikto nám v tomto smere nerobí ťažkosti. Ale vy ste museli, obrazne povedané, „podpísať vieru na papieri“. Toto je niečo, čo vo mne vytvorilo ducha úcty. Preto sa teším, že som sa na Slovensko vrátil.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.