Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interview Svet kresťanstva
18. december 2022

Sviatosť zmierenia

Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia

Nie je hriech, ktorý by nám Boh nemohol odpustiť, ak ho úprimne ľutujeme a chceme sa zmeniť, hovorí vincentín Ondrej Skočík.

Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia

Foto: autorka

Sviatosť zmierenia súvisí s hriechom. Pre jej lepšie pochopenie musíme najprv vedieť, čo je hriech a kedy ho páchame?

Hriech môžeme definovať ako úplne vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu vo vážnej veci. Uvedomujeme si, že to, čo robíme, je zlé a Boh nám to cez Desatoro výslovne zakázal pre naše vlastné dobro, no napriek tomu to robíme.

Hriechy majú tiež svoje stupne a závažnosť. Poznáme pomenovania ako smrteľné, ťažké, veľké, všedné či ľahké hriechy. Podľa čoho ich môžeme rozlíšiť?

Keď hrešíme, vydávame sa na cestu, ktorá je v rozpore s Božím poriadkom. Spôsob, závažnosť alebo už konkrétna forma môže byť rôzna. Hriech sa môže začať naším súhlasom s pokušením, ktoré nás navádza na zlo. Odohráva sa v skrytosti našich myšlienok, kde prebieha súd a následne rozhodnutie. Už viditeľné konanie môže byť v slovách alebo v skutkoch, alebo aj v zanedbaní urobiť niečo dobré.

Poznáme sedem hlavných hriechov, ktoré vyrastajú z podhubia pýchy a prinášajú svoje otrávené ovocie – lakomstvo, smilstvo, závisť, hnev, obžerstvo a lenivosť.

Prečo ich nazývame „hlavné“ hriechy?

Pojmom „hlavný“ hriech sa nemyslí hriech, ktorý je pred Bohom najvážnejší, najťažší či „najsmrteľnejší“. Hlavný znamená, že hriech vychádza z hlavy, latinsky caput. Preto sa hlavné hriechy nazývajú aj kapitálne hriechy.

Iné pomenovanie je kardinálny hriech. Pojem pochádza z latinského slova cardo – pánt, čo môžeme voľne preložiť ako „okolo ktorého sa všetko otáča“. Ide o stavy mysle, okolo ktorých sa „otáča“ celá hriešnosť človeka. Ide teda o hriechy a ľudské slabosti, z ktorých najčastejšie vychádza ďalšie hriešne konanie.

Naše hriešne konanie má svoj dosah. Ako pôsobí na kvalitu nášho života a vzťahov? 

Keď sa pozrieme okolo seba, musíme žasnúť nad prírodou a jej zákonitosťami, Zemou, hviezdami a celkovým usporiadaním stvoreného sveta. V ňom rozpoznávame poriadok, ktorý funguje bez ohľadu na nás.

Jediný, kto si toto vie uvedomiť a premýšľať nad tým, je človek, ktorému tento svet bol daný Stvoriteľom ako životný priestor. „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1, 2-8).

Boh nám dal cez Mojžiša Desatoro a vpísal ho do ľudského srdca. Iba život podľa neho nám pomáha, aby sme sa navzájom neponičili. Každý z nás, ak sme k sebe naozaj úprimní, vieme rozpoznať dôsledky svojich hriechov na svoj život, vzťahy, manželstvo, rodinu, spoločnosť, národ, Európu či svet. Sme spokojní so svetom okolo nás?

V dennom kolobehu života si človek často neuvedomuje závažnosť svojho konania. Čo spôsobuje svojím hriechom  v tom duchovnom rozmere?

Pri hriechu človek odopiera poslušnosť vôli Stvoriteľa týkajúcej sa základného usporiadania. Vnáša do svojho života nový poriadok, teda neporiadok. Hriech ako výraz neposlušnosti voči Bohu je preto niečím nenormálnym – urážkou a porušením Božej normy.

Pri pohľade na každého človeka máme pred sebou jedinečné Božie dielo. Také, aké nikdy nebolo, nie je ani nebude. Veda vie tieto jedinečné parametre zachytiť. Človek bol stvorený z lásky Boha, pre lásku, pre dobro. Každý hriech je skutok, ktorým sa vzďaľuje tejto pôvodnej myšlienke.

A to spôsobuje bolesť. Čím viac sa človek vzďaľuje od Boha, tým viac ho to bolí, aj keď o tom nehovorí alebo si to nevie pred druhými priznať. Dá sa trpieť aj potichu a s úsmevom na tvári. Na utíšenie tejto vnútornej bolesti si môže vybrať, čo len chce, ale nič mu nepomôže, ak nezačne hľadať Lásku.

Foto: autorka

Hriech tak škodí nielen duši a psychike, ale aj ľudskému telu?

Hriešnosť má evidentný dosah na osobu človeka a kvalitu jeho života. Choroby, rôzne neduhy, telesné poškodenia sú považované v Starom zákone za údel hriešneho človeka.

V súčasnosti stačí si len zapnúť televízor a v správach vidíme a počúvame o rôznych katastrofách. Nedávno Slovenskom otriasli udalosti na dvoch bratislavských uliciach na Zochovej a Zámockej. Koľko rôzneho zla spustilo lavínu s hrozivými dôsledkami.

Porušovanie dopravných pravidiel, opitosť, bezohľadnosť, potom nenávisť, posudzovanie, vražda... Mladí ľudia prišli takýmto konaním o život. Zostalo po nich prázdno. Rodičia, príbuzní preliali preto veľa sĺz. Až čas zahojí tie boľavé rany, ale už to nebude ako predtým. Hovoriť o Ukrajine alebo iných vojnových konfliktoch vo svete si ani netrúfam.

Koľko často skrytého utrpenia a bolesti prináša zlo, ktoré je zabalené do konkrétneho konania voči láske.

Mnohí ľudia sa pre svoj hýrivý štýl života považujú za beznádejný stratený prípad. Ako sa Boh pozerá na takýchto ľudí a aké riešenie im ponúka?

Svätý Augustín hovorí: „Keby v cirkvi nejestvovalo odpustenie hriechov, potom by nejestvovala ani nádej na večný život a večnú spásu. Ďakujme Bohu za to, že dal svojej cirkvi taký veľký dar.“ A tento dar je pre všetkých.

Keď sa však ľudia pod vplyvom svojej hriešnosti prepadávajú hlbšie a hlbšie do smútku a osamotenosti, nie je ťažké v takejto situácii presvedčiť samého seba, že je všetko stratené a niet žiadneho východiska. Vtedy vedia aj zlomiť nad sebou palicu alebo sfúknuť svoj dohasínajúci plamienok nádeje.

„Čím viac sa človek vzďaľuje od Boha, tým viac ho to bolí, aj keď o tom nehovorí alebo si to nevie pred druhými priznať.“ Zdieľať

Boh sa však na ľudí pozerá úplne ináč. Jeho pohľad je stály a nekonečne milujúci. Má záujem o všetkých a na každého človeka sa pozerá, akoby bol jediný na celej Zemi. „Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil“ (Ez 33, 11).

Boh už v Starom zákone cez prorokov pobáda hriešnikov na pokánie, na návrat k Bohu. „Obmyte, očistite sa, odstráňte mi spred očí zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro...“ (Iz 1, 16-17).

Nekonečné Božie milosrdenstvo, ktorého apoštolkou je svätá sestra Faustína, jasne hovorí, že nie je hriech, ktorý by nám Boh nemohol odpustiť, ak ho úprimne ľutujeme a chceme sa zmeniť.

Keď človek príde k takémuto poznaniu a rozhodne sa ísť na svätú spoveď, čo tým získa? Ako pocíti účinky sviatosti zmierenia?

Sviatosťou zmierenia Boh skrze kňaza odpúšťa človeku hriechy. Kajúcnik získava opäť milosť posväcujúcu, teda čisté srdce. A tiež nárok na milosť pomáhajúcu, ktorá mu pomôže vytrvať v dobrom a naplniť predsavzatia.

Účinok sviatosti zmierenia je aj pokoj svedomia a duchovná útecha. Každým ťažkým hriechom si človek zasluhuje večný trest. Znie to tak jednoducho, ale má to hrôzostrašné večné dôsledky. Sviatostným odpustením sa človeku opäť otvára možnosť získať večné šťastie.

Kto a kedy ustanovil sviatosť zmierenia? 

Sviatosť zmierenia ustanovil Ježiš Kristus po svojom vzkriesení, keď sa zjavil apoštolom a povedal im: „,Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.‘ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: ,Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané‘“(Jn 20, 20-23).

Aj evanjelici sa spovedajú, ale inak ako my. Aký je rozdiel medzi katolíckou a evanjelickou spoveďou?

V katolíckej cirkvi je táto sviatosť spojená s takzvanou ušnou spoveďou. Evanjelici povinnú ušnú spoveď nemajú, ale praktizujú všeobecnú spoveď bez vymenovania hriechov. Ale aj u evanjelikov je možné vyznať dobrovoľne z vnútornej duchovnej potreby svoje hriechy pred kňazom alebo aj pred iným kresťanom. Ide o takzvanú súkromnú spoveď, no nevnímajú ju ako sviatosť. 

Vzhľadom na učenie o všeobecnom kňazstve je u evanjelikov možné, aby aj kresťan kresťanovi po vyspovedaní udelil rozhrešenie.

Môže sa katolík spovedať u evanjelika?

Inzercia

Katolík sa má spovedať v katolíckej cirkvi, do ktorej vstupuje cez krst; a ďalšie sviatosti mu pomáhajú rozvíjať duchovný život. Na prijatie sviatosti sa vyžaduje viera. Medzi evanjelikmi a katolíkmi je značný rozdiel v chápaní spovede.

Mnohí ľudia síce veria v Boha, ale neveria cirkvi a kňazom. Často z ich strany počuť námietky, či nestačí povedať svoje hriechy Bohu, načo majú do toho „zaťahovať“ aj kňaza. Alebo riešenie hľadajú v ezoterike či v rôznych psychoanalytických metódach.

Veriť – neveriť... to je veľmi široká otázka. Veríme pilotovi lietadla, ktorý nás má dopraviť v lete na dovolenku do egyptskej Hurgady, no nevieme, kto to je. Nikdy sme ho nevideli, ale veríme mu. Prečo? Veríme lekárovi, ktorý nás má operovať, hoci jeho meno poznáme iba podľa pečiatky.

Cirkev je Kristovo mystické telo. Je sväté, pretože v nej prebýva Kristus ako hlava, a hriešne, lebo sme tam my ľudia. Hriešnosť je všeobecná spoločná realita všetkých ľudí. Aj kňaz, biskup či pápež sú hriešnici, lebo sú poznačení dedičným hriechom. Konaním pokánia, kde svätá spoveď je nevyhnutne potrebná, dennodenne bojujeme proti hriechom.

Ak nám je cirkev ľahostajná, ale veríme v Boha, dokážeme sa s ním porozprávať o svojich hriechoch, hoc aj na balkóne. Ale máme istotu, že nám odpustil? Čo nám na to povedal? Máme istotu, že nás vôbec počúval?

Sviatostnou službou kňaza v spovednici nám Ježiš ide v ústrety, aby sme uverili v nekonečnú lásku Boha, ktorý keď vidí našu úprimnú ľútosť, nám odpúšťa – čoho viditeľným znakom je kňazské rozhrešenie. My ľudia toto potrebujeme vidieť, počuť, zažiť.

Zo spovednej praxe viem, že sú ľudia, ktorí prichádzajú na svätú spoveď s ťažkými hriechmi, z ktorých sa už viackrát vyspovedali a bolo im odpustené. Problém tu však nie je v Božom odpustení, ale v tom, že neodpustili sami sebe.

Čo je zárukou toho, že sa môžeme spoľahnúť, že kňaz dodrží spovedné tajomstvo? 

Pre katolícku cirkev vymedzuje ochranu spovedného tajomstva Kódex kánonického práva, kánon 983 § 1: „Sviatostné tajomstvo je nedotknuteľné; preto spovedníkovi je veľmi prísne zakázané slovami, ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu ani len čiastočne prezradiť kajúcnika.“

Sú ľudia, ktorí sa ostýchajú alebo nechcú vyznať svoje hriechy kňazovi. „Kým“ je kňaz v spovednici, počas sviatosti zmierenia, zvlášť počas rozhrešenia?

Každá svätá spoveď je osobné stretnutie s Bohom, ktorého viditeľne zastupuje kňaz. „Keď prichádzaš na svätú spoveď, mysli na to, že v spovednici ja sám čakám na teba, kňazom sa len zastieram, ale sám pôsobím v tvojej duši,“ povedal Ježiš sestre Faustíne, ako zaznamenala vo svojom Denníčku v bode 1602.

Aká je úloha kňaza  spovedníka počas sviatosti zmierenia?

Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia. Vysluhovateľ tejto sviatosti sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a s jeho láskou. Má mať osvedčenú znalosť kresťanského správania, má mať skúsenosť s ľudskými problémami a úctu i ohľaduplnosť voči tomu, kto klesol.

Má milovať pravdu, byť verný Učiteľskému úradu cirkvi a trpezlivo viesť kajúcnika k uzdraveniu a plnej zrelosti. Má sa za neho modliť, konať zaňho pokánie a zveriť ho Božiemu milosrdenstvu.

Foto: autorka

Čo ak po spovedi vhupneme do tých istých koľají a naďalej zlyhávame a hrešíme v tom, z čoho sme sa vyspovedali?

Je pravda, že hriechy sa nám opakujú. Preto je také dôležité, aby svätá spoveď nebola iba sporadická, ale pravidelná.

Ako často by sme mali pristupovať k svätej spovedi?

V praxi vidíme, že každý si hľadá svoju optimálnu pravidelnosť – niekto má zaužívané raz za dva týždne či raz za mesiac, iný na veľké sviatky či odpust vo farnosti alebo Dušičky, niekto je taký vianočno-veľkonočný.

Cez pobožnosť deviatich prvých piatkov nám Pán Ježiš cez súkromné zjavenie svätej Márii Margite Alacoqueovej odporúča mesačnú spoveď.

Spoveď vyžaduje odpustenie a zmierenie. Často však počuť výrok: odpustím, ale nezabudnem. Aký je v tom rozdiel?

Čím vážnejšie je previnenie voči láske k blížnemu, tým aj väčšiu bolesť spôsobí. Tá bolesť je ako duchovná rana, ktorá na zahojenie potrebuje svoj čas. Ak si zo sebaľútosti túto ránu stále rozdierame a v mysli pripomíname, nemôže sa zahojiť.

„Nie je možné vybudovať šťastný život na hriešnych základoch. Ak si to niekto myslí a dokonca i prezentuje, klame sám seba i druhých.“ Zdieľať

Zmierenie je postoj rozumu a našej vôle. Aj srdce potrebuje svoj čas, aby sa rana spôsobená hriechom zahojila. Odpustenie je však výlučne jediný postoj, ktorý nám Ježiš ponúka: „Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 22).

Aké bolestné je vidieť rozdelenie v rámci rodín, kde napríklad do smrti rodičov všetko dobre fungovalo a po následnom dedičskom konaní nastalo ticho.

Spoveď predpokladá aj citlivosť na hriešnosť. Ako máme v dnešnom svete, v nápore a tlaku jeho zmätku, rozlíšiť dobro od zla?

Svedomie je kompas v nás. Mal by nás nasmerovať na dobro a odrádzať od zla. Lenže čo je dobré a čo je zlé? Dnešný svet so všetkými komunikačnými prostriedkami môže človeka dostať do takého zmätku, že sa necháme pomýliť. Je to podobné, ako keby vás niekto presviedčal, že do svojho benzínového auta môžete spokojne natankovať aj naftu. Môžete, ale prinesie to o chvíľu aj dôsledky.

Naše svedomie má byť formované Desatorom, a nie politikmi, aktivistami alebo mimovládnymi organizáciami. Pretože práve vyššie spomínané skupiny nám predstavujú – alebo, jemne povedané, miestami nanucujú – diametrálne iné hodnotové usmernenie ako to Božie.

Formovať svedomie moderného človeka Desatorom je v dnešnej dobe dosť náročné. Napriek vonkajšiemu hluku túžba po vnútornom pokoji rastie. Ako sa má človek čo najlepšie pripraviť na sviatosť zmierenia a zažiť v sebe ten vytúžený „svätý pokoj“?

Keď niekto cíti vo svojom vnútri túžbu sa vyspovedať, je to priznanie si pred sebou, že nie je spokojný s niečím vo svojom živote. Nie je možné vybudovať šťastný život na hriešnych základoch. Ak si to niekto myslí a dokonca i prezentuje, klame sám seba i druhých.

Dobre sa pripraviť na sviatosť zmierenia vyžaduje stíšenie; vypnúť okolité rušivé vplyvy, pomodliť sa k Duchu Svätému o svetlo, nadviazať s Bohom takú tichú, pravdivú intimitu. Na internete možno nájsť spovedné zrkadlo primerane veku a stavu. To všetko môže človeku veľmi pomôcť k pravdivému pohľadu na seba.

Už v príprave môže prekuknúť diablove klamstvá, vlastnú krehkosť i pomýlenosť mnohých svetových pseudohodnôt, ktoré sa ponúkajú ako pokrok, modernosť a progresívny štandard.

Každou svätou spoveďou sa končí istá etapa nášho života a začíname odznova. Ako máme začať čo najlepšie a v tomto rozhodnutí aj nádejne vytrvať?

Každý hriech má aj sociálny dosah; ublížili sme ľuďom v našej blízkosti, a teda aj cirkvi. Ak sme pred spoveďou nenapravili krivdy, ktoré sme spôsobili, po spovedi je to naša úloha.

Predsavzatie sa polepšiť je akoby pokračovaním svätej spovede v každodennom živote. Rodina, škola, práca povinnosti, ľudia okolo nás, naše záujmy, rôzne informácie, médiá, internet a mnoho iných vecí vytvára náš život. Každá situácia je ako križovatka, na ktorej sa rozhodujeme, kam chceme ísť.

Naše rozhodnutia prinášajú aj dôsledky, ktoré cítime ako ozvenu vo svojom svedomí. Rozhodovať sa pre dobro je tým správnym zacielením nášho života. Potrebujeme k tomu aj nadprirodzenú pomoc, pretože „duch je síce ochotný, ale telo slabé“ (Mt 26, 41).

Božie milosrdenstvo je jedna z najkrajších Božích vlastností. Svätý Ján Pavol II. nás preto povzbudzuje: „Okrem Božieho milosrdenstva nejestvuje pre človeka nijaký iný zdroj nádeje.“

P. Ondrej Skočík, CM, je kňazom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Teologické štúdium absolvoval na RKCMBF v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený v roku 2004 v Bratislave, kde pôsobil päť rokov. Ďalších dvanásť rokov sa venoval ľudovým misiám na Slovensku. Popri tom bol zodpovedný za Združenie Zázračnej medaily, ktoré šíri apoštolát putovných kaplniek Panny Márie. V súčasnosti pôsobí ako národný direktor Združenia mariánskej mládeže a je začlenený do komunity v Bijacovciach.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.