Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život Svet kresťanstva
13. november 2022

Sviatosť pomazania chorých

Kristus nám ukazuje, ako zvládať zdanlivo „nespravodlivé utrpenie“

Biskupský vikár pre nemocničnú duchovnú službu Trnavskej arcidiecézy Rudolf Kopinec približuje sviatosť pomazania chorých.

Kristus nám ukazuje, ako zvládať zdanlivo „nespravodlivé utrpenie“

Ilustračné foto: Postoj/Adam Rábara

Dnes už viac počúvame o Božom milosrdenstve než o Božej spravodlivosti. Tak prečo Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve dopustí, aby dobrí ľudia trpeli?  

V otázke sú ukryté dve veľké témy. Jedna sa dotýka ľudí, druhá všemohúceho najsvätejšieho Boha. Skôr ako by sme sa zamýšľali nad tým, prečo Boh dopustí, aby zvlášť dobrí ľudia trpeli, napadlo nám niekedy zotrvať v zamyslení, ako všemohúci Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve mohol dopustiť ukrižovanie a zavraždenie svojho vlastného Syna? A prečo to vôbec dopustil?

Liturgia Veľkonočného trojdnia nám dáva odpovede na tieto otázky. Boh dokáže všetko, aj zlo, ktoré on nespôsobil, premeniť na dobro a konečné slávne víťazstvo. Predtým než Boh stvoril svet a v ňom slobodné bytosti, vedel, že vo svete nastane aj zlo. A napriek tomu nás chcel stvoriť a svojou nekonečnou láskou zachrániť. Pretože byť je vždy viac ako nebyť. Kristus – jediný nevinný – nám veriacim ukazuje, ako je možné zdanlivo „nespravodlivé utrpenie“ zvládnuť a ako naň reagovať.

Je choroba trest, obeta alebo pokánie? Ako ju treba chápať a prijať?

Na túto otázku neviem odpovedať iba svojimi slovami. Deviata kapitola Jánovho evanjelia nám dáva odpoveď. Píše sa v nej o človeku, ktorý bol od narodenia slepý, a učeníci Ježišovi položili veľmi podobné otázky. Dal im nádhernú odpoveď a oplatí sa zostať pri tomto texte dlhšie.

Na niektoré otázky nie je dobré dávať rýchle a krátke odpovede. Nedávam ich ani pacientom. Táto je jedna z nich.

Ježiš učeníkov vyzval slovami: „Chorých uzdravujte“ (Mt 10, 8). A prisľúbil im Božiu moc: „na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú“ (Mk 16, 17 – 18). Čo tieto výzvy znamenajú pre dnešných moderných ľudí?

To závisí od toho, či sú veriaci, vieru praktizujúci, či rozumejú Ježišovým slovám. Pre mnohých tieto Ježišove slová neznamenajú nič. Dokazujú to tým, že kňaza k svojim vážne chorým blízkym nezavolajú. Niektorí reagujú až vtedy, keď im lekár naznačí, že zdravotný stav je už veľmi vážny a môžu každú chvíľu čakať „to najhoršie“.

Niektorí ľudia volajú kňaza so slovami, aby za ich blízkym šiel iba tak, akoby náhodou, aby sa nevyplašil. Sú to veľavravné výroky o chápaní sviatosti ako posily pre veriaceho.

V Ježišovej výzve je kľúčovým význam viery. Zvlášť jasne vyznieva aj v citáte Markovho evanjelia, ktorý ste spomenuli. Bohu na nás nesmierne záleží a robí všetko pre to, aby mal s nami vzťah. Skrze vieru nás skutočne uzdravuje zo všetkých hlbokých vnútorných zranení. A k niektorým sa dostáva aj napriek pretrvávajúcim telesným zraneniam.

Istá vážne chorá osoba mi poodhalila, čo vnútorne pochopila. „Ak by som nebola práve takto chorá, ale bola by som úplne zdravá, ktovie, či by som si nezatratila svoju dušu. Takto som od Boha vo všetkom závislá a veľmi ho potrebujem.“

Ak sa človek modlí, prosí Boha o uzdravenie a jeho vážna smrteľná choroba neodchádza, aké má východisko vo svojej ťažkej situácii?

Východiskom môže byť siahnutie po Svätom písme a zotrvanie pri Ježišovi modliacom sa v Getsemanskej záhrade. Tam povedal svojim učeníkom, nech si sadnú, kým sa pomodlí. Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. I doľahla naňho hrôza a úzkosť. Povedal im, že jeho duša je smutná až na smrť. Chcel, aby tam ostali a bdeli. Trocha poodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je možné, minula táto hodina. Hovoril: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty.“

Takto sa môže cítiť človek, ktorého spomínate v otázke. Pre smrteľne chorého môže každé jedno slovo tejto evanjeliovej state nadobúdať veľmi silné významy. Netvrdím, že je hneď schopný povedať Otcovi to, čo mu povedal Ježiš. Ani u Božieho Syna to nebolo „hneď“.

Aj chorý človek sa často musí konfrontovať s tým, že niekedy ani tí najbližší nerozumejú, „spia“, lacno utešujú, vyhýbajú sa téme, o ktorú tu vlastne ide.

Kedysi sa sviatosť pomazania chorých nazývala posledným pomazaním. Prečo sa zmenil jej názov? 

Pretože netušíme, či je posledným, a rovnako tým môžeme začať meniť nesprávnu a nebezpečnú mentalitu typu: „Ja ju nepotrebujem, so mnou to ešte hádam nie je také zlé.“ Otázkou zostáva, kedy to už bude také zlé, aby taký človek sviatosti nábožne prijať dokázal a stihol.

Nedávno mi kolega, kňaz v nemocnici, hovoril, ako vstúpil do izby za pacientom. Práve sa podávala večera. Druhý spolubývajúci pacient reagoval tak, že si do jednej ruky vzal tanier so špagetami a do druhej ovládač od televízie. Chcel si pri tom pozerať televízny program. Po pár minútach mu ovládač vypadol z ruky. Zomrel, viac ho neoživili. Nebol, žiaľ, jediným, ktorý si azda mohol myslieť, že kňaza ešte nepotrebuje.

Môže sviatosť pomazania chorých prijať každý chorý človek?

Sviatosť pomazania chorých môže prijať každý pokrstený človek, ktorý pre chorobu alebo starobu začína byť v ohrození života. Kňaz mu ju vyslúži, ak vyjadrí vôľu, aby mu táto sviatosť bola udelená. Vo vážnych situáciách, keď túto vôľu sám už vyjadriť nedokáže, bude mu vyslúžená, keď je aspoň predpoklad, že by o vyslúženie tejto sviatosti žiadal. 

O čo ide pri prijatí tejto sviatosti? Aké má účinky? 

Ako pri každej sviatosti, jej vyslúženie je viditeľným znakom neviditeľnej Božej milosti. Katechizmus nazýva jej účinky pre chorých blahodarnými a je povinnosťou duchovných pastierov veriacich poučiť, aby si kňaza zavolali a bezodkladne, s prípravou a dispozíciami prijali túto duchovnú pomoc a posilu v chorobe.

Spôsobuje prijatie tejto sviatosti zároveň aj prijatie plnomocných odpustkov a odpustenie hriechov? 

Úplné odpustky, ktoré kňaz môže v rámci sviatostného zaopatrenia, teda vyslúženia sviatostí, udeliť, spôsobujú odpustenie hriechov a dočasných trestov za hriechy – v tom sa nám ukazuje nesmierne Božie milosrdenstvo. Niektorí však akoby nerozumeli tomu, že Božia spravodlivosť hovorí aj o trestoch, ktoré aj po odpustení hriechov zostávajú a spravodlivosť si žiada zadosťučiniť im. 

Keď aj na ľudskej úrovni niečo chtiac alebo nechtiac zničíme, úprimne prosiac o odpustenie, môže nám byť odpustené. To však neznamená, že je to už „vybavené“. Spravodlivosť káže dať veci do poriadku, opraviť to, vynahradiť.  A vynáhrada s tým spojená je spomínaným spravodlivým „trestom“. Či už vlastná, alebo tam, kde to nie je možné – sprostredkovaná, pre dobrá udelené cirkvi.

A ako je to pri zomierajúcom?

Keď ako kňazi udeľujeme pri lôžku zomierajúceho úplné odpustenie hriechov, neznamená to, že ten človek už nepotrebuje ísť na spoveď, ale že v danom okamihu si už nedokázal svätú spoveď vykonať a aj napriek tomu Boh k tomuto človeku so svojím milosrdenstvom pristupuje.

Odpustky nie sú v žiadnom prípade len prostriedkom, ktorým sa odstraňujú tresty za hriechy. Úlohou odpustkov je pomáhať človeku v každodennom vzrastaní v čnostiach a kresťanskej láske. Udelené odpustky znižujú alebo úplne snímajú všetku vinu získanú za hriechy, ktorá bráni človeku prichádzať k bližšiemu spoločenstvu s Bohom. Umožňuje kajúcemu veriacemu nachádzať pomoc v tejto špeciálnej forme lásky cirkvi, pre zanechanie starého človeka a oblečenie si nového, podľa obrazu Stvoriteľa.

Ako kňazi v týchto prípadoch pomáhajú?

My kňazi môžeme človeku pomáhať vzbudením si ľútosti, modliť sa nahlas pri ňom a spolu s ďalšími sviatosťami mu udeliť aj tieto úplné odpustky. Pre veriaceho človeka je povinnosťou a aj veľkou milosťou prijať pred smrťou aj Eucharistiu ako „viatikum“ – pokrm na cestu do večnosti.

Inzercia

Ale ak ohrozenie života pominie a zdravotný stav pacienta sa zlepší natoľko, aby sa dokázal vyspovedať, nech si sviatosť zmierenia určite vykoná.

Má sviatosť pomazania chorých účinok len na duchovnú oblasť, alebo prechádza aj do psychickej a fyzickej oblasti? Dá sa aj navonok nejako vnímať? 

Táto sviatosť, rovnako ako všetky ostatné, má účinok na všetky dimenzie človeka. Hoci som túto sviatosť vyslúžil mnohým veriacim, sám som ju ešte neprijal. Tí, ktorí ju však prijali, neraz vyjadrili, že sa im vnútorne veľmi uľavilo a že sa im polepšilo aj zdravotne.

Je sviatosť pomazania chorých zárukou, že človek bude spasený?

Sviatosť pomazania chorých dáva posilu a úľavu v chorobe. O spáse treba mať nielen pred smrťou na pamäti tieto slová Písma:

Keď to učeníci počuli, veľmi sa divili a hovorili: „Kto potom môže byť spasený?“ (Mt 19, 25)

Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. (Mk 16, 16)

Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený. (Mk 13, 13; porov. Mt 10, 22; Mt 24, 13)

Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. (Jn 10,9)

Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený. (Sk 2, 21; porov. Rim 10, 13)

... on ti povie slová (viery), v ktorých budeš spasený ty i celý tvoj dom. (Sk 11, 14)

Vyviedol ich von a vravel: „Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“ Oni povedali: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom.“ (Sk 16, 30 – 31)

Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. (Rim 10, 9)

… a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané: „Zo Siona príde vysloboditeľ a odvráti od Jakuba bezbožnosť…“ (Rim 11, 26)

Mnohí očakávajú od udelenia sviatosti pomazania chorých zázrak uzdravenia. Ak sa neuzdravia, sú sklamaní.

Je správne, ak ľudia očakávajú od udelenej sviatosti zázrak uzdravenia. Presne na to táto sviatosť je. 

Pre tých, ktorí by mohli byť azda sklamaní, ak neozdravejú podľa svojich predstáv, sú pozvaní pokračovať v prehlbovaní viery. Pretože v živote veriaceho nie je dôležité to, čo „chceme my“, ale jedine to, čo chce Boh. Vari vnútorná sila prijať chorobu a žiť s ňou nie je sama osebe tiež zázrakom?

Ako to vnímate vy? 

Všetkým hľadačom zázrakov odpovedám, že ja osobne som to už prestal robiť. Vnútorne som pochopil, že celý môj život, to, že som, bez ohľadu na to, v akej fyzickej kondícii sa nachádzam, je zázrakom.

Zázrak zakúšam zakaždým, keď sa ráno prebudím zo spánku. Telo sa prebúdza akoby z úplného nevedomia, akoby zo „smrti“. Zázrak prežívam pri každom nádychu. To, že mi bije srdce, je zázrakom. Zázrakom pre mňa je, keď vložím semienko do zeme a ono vyklíči. Dar viery je skutočným zázrakom! Nepotrebujem hľadať zázraky, my sme súčasťou a žijeme uprostred jedného veľkého Božieho zázraku.

Zažil som situáciu, keď sa mi ako mladému kňazovi prihovorila pani po svätej omši. „Duchovný otec, poviem vám svoje osobné svedectvo. Keď som mala 40 rokov, lekári mi povedali, že mám mesiac života, metastázy v celom tele. Nebolo mi pomoci. Čo som mala robiť? Človek bez viery by sa azda zrútil, opustil.

Ja som každé ráno vstala a ďakovala Bohu za nový deň, za manžela, za deti, pre ktorých som v tento deň, hoci by bol posledný, chcela žiť. Každý večer, ktorý prichádza, ďakujem a vkladám sa do Božích rúk. A ak mi Pán Boh dá dožiť sa zajtrajška, urobím to tak opäť. Prijala som skutočnosť, že raz istotne zomriem.“

Tá žena, ktorá predo mnou stála, mala viac ako 80 rokov! Svoje rozprávanie zakončila slovami: „Čo si myslíte, pán kaplán? Je to zázrak, alebo sa pomýlili lekári?“

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.