Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
25. 03. 2016, 08:31

Čo ľudí fascinuje na prázdnom hrobe

Počas púte vo Svätej zemi som v rade stál iba raz. Keď som čakal na vstup – do hrobu.
Čo ľudí fascinuje na prázdnom hrobe

To čakanie nebolo nijako nudné, veď som videl tých, čo sa už dočkali, vstúpili a vystúpili. Prečo sú niektorí dojatí z toho, že na pár sekúnd nahliadli do hrobovej komory, v ktorej nikto neleží? Prečo chcú denne tisíce pútnikov vidieť miesto pochovania, v ktorom kedysi pochovaného Ježiša Krista už neuvidia? Čo ich fascinuje na tejto prázdnote?

Práve tá ich fascinuje. Prázdny hrob je odpoveďou na najzákladnejšiu existenciálnu otázku: je miesto na cintoríne poslednou zastávkou ľudského života? A je smrť definitívnou bodkou za ním? Je človek svojím narodením skutočne odsúdený iba na smrť? Z čoho ale potom vyviera tá neodolateľná túžba pretrvať, byť, žiť? Je táto túžba iba krutým psychologickým paradoxom vzhľadom na nezvratnosť nášho zániku? Je to len zúfalý pokus poprieť nepopierateľné a vysmiať sa tomu, čo je očividné?

Prečo chcú denne tisíce pútnikov vidieť miesto pochovania, v ktorom kedysi pochovaného Ježiša Krista už neuvidia? Čo ich fascinuje na tejto prázdnote? Zdieľať

Nad vstup do hrobu vyryli citát z evanjelia: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ To je rovnako historická ako aktuálna otázka. Prečo Ježiša pochovávate do minulosti a paralyzujete do definície „génia z dávnych čias?“ Prečo jeho evanjelium čítate iba ako úryvok z krásnej literatúry? Prečo sa správate ako sprievodcovia po múzeu, a nie ako zvestovatelia životaschopného učenia plného moci premieňať svet? Prečo neveríte, aj vy pútnici dvadsiateho prvého storočia, že práve preto nie je v hrobe, lebo stojí – chce stáť – pri každom z vás v pestrej drobnokresbe vašej každodennosti? Nie je to náhodou tak, že podvedome uctievate do dejín odsunutého Majstra práve preto, lebo jeho prílišná prítomnosť by priveľmi naliehala na zmenu postojov? Nie je vaša úcta skôr úctivý odstup? Neprízvukujete jeho tajomnosť z obavy, že porozumieť mu by znamenalo záväzok?

Ani ukrižovanie nie je iba dejinná záležitosť. Pokračuje. Baziliku si delí niekoľko kresťanských denominácií, čo protirečí predsmrtnej modlitbe Majstra „aby všetci jedno boli“. Znovu si trhajú jeho šaty. Hrob je síce prázdny a Víťaz v ňom nie je, no ani  žijúci najbližšie k tomu hrobu mu celkom nedovolili, aby aj v nich zvíťazil.

Vstupujem do prázdnej hrobovej komory. Na ikone vľavo Panna Mária drží vajíčko. Symbol skrytého života, života, ktorý sa vykľuje spod škrupiny, symbol nádeje, že pod tou zdanlivou nehybnosťou predsa klíči život. V roku 2000 túto hrobovú platňu pobozkal svätý Ján Pavol II. Potom zmenil program a vymohol si výstup na Golgotu. Kľačiac nad Lebečným miestom dvadsať minút nehybne rozjímal. Iste aj o tom, ako posolstvo týchto miest sprítomniť v každodennej praxi. „Mohli by sme azda práve tu,“ naliehal vtedy Svätý Otec, „keď pri Svätom hrobe a Golgote obnovujeme naše vyznanie viery v Zmŕtvychvstalého Pána, pochybovať? Pochybovať, že z moci Ducha života dostaneme silu prekonať našu nejednotu a rozdelenie, aby sme spoločne budovali budúcnosť naplnenú zmierením, jednotou a pokojom? Na tomto mieste počujeme – ako na nijakom inom mieste na svete – ešte raz Pánove slová adresované jeho apoštolom: „Dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16,33)

Posolstvo prázdneho hrobu vyzýva: spolupracujte na plnosti zmŕtvychvstania tam, kam sa odtiaľto vrátite. Namiesto unikania do pseudonáboženského romantizmu a emocionálnych piruet si radšej s pokojnou razanciou vyhrňte rukávy a spravte Krista živého medzi vami. Živého cez obetavú slúžiacu lásku každodenných chvíľ. Víťazný Majster garantuje svoju účinnú prítomnosť všade tam, kde sa dvaja alebo traja zídu v jeho mene.

 

Foto: flicr.com

Odporúčame