Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život Svet kresťanstva
27. august 2023

Šesť hlavných právd

Vzťah človeka k Bohu by mal byť vyvážený. Ani prílišný strach, ani zľahčovanie

Boh nemôže mať sebeckú žiarlivosť, ale len trpiace milujúce srdce Otca pre svoje zblúdené deti, hovorí kňaz Jozef Gallovič.

Vzťah človeka k Bohu by mal byť vyvážený. Ani prílišný strach, ani zľahčovanie

Jozef Gallovič. Foto: Postoj/Júlia Kubicová

Po seriáli o desiatich Božích prikázaniach a siedmich sviatostiach sme pre vás pripravili sériu rozhovorov, v ktorých sa bližšie pozrieme na katolícke učenie zhrnuté v šiestich hlavných pravdách.

V kontexte prvej Božej pravdy dekan Trnavského dekanátu Jozef Gallovič vysvetľuje náboženské rozdiely a snahy o jednotu, zdôvodňuje, prečo sú kresťania najviac prenasledovaní, a poukazuje na to, aký je a aký by mal byť vzťah medzi človekom a Bohom v súčasnej dobe.

Tradujú sa rôzne mýty a legendy o bohoch; polyteisti dodnes uznávajú mnohobožstvo. Ateisti zas bezbožnosť. Ako niektorí ľudia dospeli k poznaniu, že Boh je len jeden?

Otázkou viery v Boha sa zaoberali ľudia od začiatku svojej existencie. Zo Svätého písma máme informácie, že od prvého jasného poznania Boha začali ľudia pre hriech postupne strácať toto poznanie a prichádzali k mnohým nejasným falošným a poverčivým predstavám o Bohu.

V pohanskom Grécku, v ktorom prevládala idea mnohých bájnych bohov, filozofi ako Platón, Aristoteles a ďalší prichádzajú rozumovým uvažovaním k nekonečnej Idei dobra a krásna, prvému Nehybnému hýbateľovi, k Prvej nezapríčinenej príčine všetkých vecí.

Boh filozofov však ešte nebol tým živým a osobným Bohom, o akom hovorí Sväté písmo a ku ktorému by sa dalo osobne modliť. Avšak toto filozofické uvažovanie o Bohu ako prvej či poslednej príčine všetkých skutočností, o nekonečnom rozume, vôli a dobre pomáhalo a pomáha opäť prekliesniť cestu k objavu pravého zjaveného Boha.

Vieme, ako vyzerá Boh, keďže sa zjavil? Kedy a komu sa zjavil?

Zjavoval sa v dejinách človeka počutým alebo inak vnímaným slovom, spolu so svojimi podivuhodnými činmi, zásahmi do života ľudí a celého izraelského národa. Poznáme skúsenosť Abrahámovu, Mojžišovu, prorokov. Skúsenosť celého národa, jeho vyhnanstvo a návrat z Babylonie. Nebolo to videnie jeho tváre, lebo je Duch, ale prežívanie jeho mocnej prítomnosti.

Svoju „tvár“ zjavil až vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý je plnosťou Božieho zjavenia. V ňom môžeme spoznať Boha, kto je, aký je a čo od nás očakáva.

Môžeme Boha ako jediného nanovo aj dnes poznávať a hľadať ďalšie dôkazy o jeho existencii, prípadne zažiť jeho dotyk?

Po zjavovaní sa Boha praotcom a počas celých dejín spásy s apoštolom Pavlom vo vyznaní viery aj dnes voláme: „Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých“ (Ef 4, 6).

O skutočnostiach poznania jedného neviditeľného Boha písal aj v Liste Rimanom, že to, čo je v Bohu neviditeľné, teda jeho večná moc a božstvo, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže ľudia nemajú výhovorky. Jeho slová platia dodnes.

Svätý Augustín o dôkazoch existencie Boha a jeho prežívaní hovoril priam básnicky: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba... opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“ (Sermo 241).

Je to prežívanie Boha v jeho kráse stvorenia. Prostredníctvom milosti Ježiša Krista ho môžeme prežívať hlboko vo svojej duši pri modlitbe, pri čítaní Svätého Písma, v ktorom sa nám Boh prihovára ako Otec svojim deťom, pri mocných vnuknutiach Svätého Ducha a osobitne v Eucharistii v jeho živej prítomnosti.

Ďalej v stretnutiach s ľuďmi, v ktorých je on sám prítomný, keď iných prostredníctvom nich oslovuje alebo ponúka pomoc. A tiež v životných skúsenostiach s ním, ktoré prichádzajú z viery v jeho Slovo.

Trnavský dekan Jozef Gallovič. Foto: Postoj/Júlia Kubicová

Keď chceme niekoho poznať, pýtame sa na jeho meno. Zo Svätého písma sa dozvedáme o rôznych Božích menách. Ako je možné, že jeden Boh má toľko mien?

Snahy patriarchov poznať Božie meno sa spájali s presvedčením, že meno odhaľuje pravdu o osobe, kým je. Na prosbu Mojžiša, aby Boh zjavil svoje meno, dostáva odpoveď JAHVE – JA SOM, KTORÝ SOM, čo je skôr opisom jeho nekonečného bytia nad všetkými bytiami.

Pritom tento Nekonečný a Najvyšší sa predstavuje v dejinách spásy ako osobný Boh: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3, 6).

Zjavené tajomné meno YHWH – JAHVE vyvolávalo u Židov úctu a svätú bázeň, báli sa ho vysloviť. Toto pomenovanie Boha mohol vysloviť iba raz do roka veľkňaz na Deň zmierenia. Bežne Židia volali Boha El, Elohim, Adonaj, arabskí židia Al, Allah, po grécky Kyrios, čo prekladáme do slovenčiny slovom Pán. Túto tradíciu Božieho mena prevzali aj kresťania.

Rôzne mená zobrazujú snahu človeka o plnšie poznanie pravdy o Bohu. Ježiš Kristus nám prináša úplnú tvár Boha, a preto nám prináša aj jeho nové meno.

„Pripomínanie Božích skutkov patrilo medzi hlavné náboženské prejavy Izraelitov. Pripomínanie darov vedie k vďačnosti. A skutková vďačnosť je odpoveď lásky.“ Zdieľať

V Katechizme Katolíckej cirkvi sú zhrnuté povinnosti človeka voči Bohu: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ Ako sa dá v dnešnej dobe dopracovať k takejto oddanosti v láske voči „neviditeľnému“ Bohu?

Len stálym pripomínaním si jeho dobier a prirodzených aj nadprirodzených darov. Preto sa hlavné prikázanie začína výzvou: „Počuj, Izrael“, čo sa spája aj so slovami: „Pamätajte“. Pripomínanie Božích skutkov patrilo medzi hlavné náboženské prejavy Izraelitov. Pripomínanie darov vedie k vďačnosti. A skutková vďačnosť je odpoveď lásky.

Vďačnosť ako základná čnosť sa zdôrazňuje hlavne pri dare Kristovho Tela a Krvi vo svätej omši, ktoré kresťania začali nazývať: Eucharistia – vďakyvzdávanie.

Eucharistia je pripomenutím, sprítomnením a prijatím najväčšieho Božieho daru lásky v Ježišovi Kristovi – jeho obety lásky za nás na kríži. Láska volá po láske. Preto by Eucharistia mala byť radostným stretnutím s Ježišom a vďačnou synovskou láskou voči Bohu, ktorá má pokračovanie v živote.

V šiestej kapitole knihy Deuteronómium sú podrobne rozpísané aj negatívne príkazy: budeš sa báť svojho Boha, jemu budeš slúžiť, nebudeš chodiť za cudzími bohmi, lebo tvoj Boh je žiarlivý, aby nevzbĺkol proti tebe jeho hnev a aby ťa nevyhubil z povrchu zeme. Nepokúšaj Pána, svojho Boha. Je Boh taký hrozný, že sa ho máme báť?

Vzťah človeka k Bohu by mal byť vyvážený. Ani prílišný strach, ani zľahčovanie a arogancia. 

Strach odporuje jeho zjaveniu, že je Láskou, milujúcim a milosrdným Otcom a najlepším priateľom človeka, ktorý mu zveril všetky svoje tajomstvá a daroval lásku až na smrť. Dokonalá láska vyháňa strach. Preto sú falošné predstavy o Bohu ako o policajtovi, ktorý striehne na priestupky človeka a registruje ich ako počítač bez srdca, alebo ako o meravom sudcovi, ktorý ho bez mihnutia oka pošle do večných pekiel.

Ako môže byť Boh žiarlivý?

Svätopisec napísal, že Boh je žiarlivým vzhľadom na chápanie človeka, ktorému pripomína otcovskú lásku Boha a dôsledky hriechov človeka. Ľudskou rečou ho volá späť k rozumu a láske, aby sa sám nezničil.

V skutočnosti Boh nepozná a nemôže mať sebeckú žiarlivosť, ale len trpiace milujúce srdce Otca a Spasiteľa pre svoje zblúdené deti. Nikomu tak nezáleží na človeku ako Bohu a nik sa tak neusiluje o jeho časné a večné šťastie ako Boh. „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?!“ (Rim 8, 32).

Človek mal vždy sklon pyšne pripisovať úspechy a dary sebe a svojim schopnostiam. Poznáme rajský škandál. Preto Boh pripomína človeku, kto je Boh a kto je človek v skutočnosti, a žiada, aby mal k nemu úctu a rešpekt.

Je iné mať pred Bohom strach, rešpekt či bázeň. Ako to môžeme rozlíšiť?

Rozlišujeme otrocký strach pred Bohom a synovskú, detskú bázeň, rešpekt pred Bohom. Podľa Písma svätého sa táto synovská bázeň stáva počiatkom múdrosti a zdravej lásky. V Písme veľmi často čítame o oslave Božieho milosrdenstva: Jeho milosrdenstvo je veľké, večné, trvá naveky..., ale Panna Mária v Magnifikáte pripomína, že: „Jeho milosrdenstvo je z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.“

Nevyzerá to, že by sa dnešní ľudia Boha báli alebo mali pred ním bázeň.

Žiaľ, pre mnohých dnešných ľudí Boh akoby nejestvoval. Myslia si, že ho nepotrebujú k životu, že majú všetko, čo chcú, aj bez neho. Preto ho ignorujú, vôbec ho neberú vážne, tobôž nie aby sa ho báli.

Boh sa stal predmetom ich vtipov, nadávok alebo predstáv ako starého slepého a hluchého dobráckeho deduška, ktorý sa len usmieva na svoje nezbedné deti, ale nič s tým nemôže urobiť. Takým Boh pripomína, že je aj Pánom a spravodlivým sudcom.

Mnohí ľudia sa hlásia k viere v Boha, ale v praxi života ju neuplatňujú. Kedy je viera v jedného Boha autentická?

Viera nemôže byť len intelektuálna, emocionálna, potrebuje prejsť do srdca, skutkov a života. Pán to povedal jasne: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Vždy tu bude napätie medzi Božím ideálom vyjadreným zákonom, prikázaniami, Ježišovými blahoslavenstvami, jeho učením a ľudskou slabosťou a krehkosťou hlavne po dedičnom hriechu. Ale práve to je hlavné poslanie Spasiteľa Ježiša Krista. On nám dáva nielen požiadavky, ale aj dar Božej milosti, ktorú bohato vlieva do ľudského srdca poznačeného hriechom.

Trnavský dekan Jozef Gallovič. Foto: Postoj/Júlia Kubicová

On vie, že je pre nás prakticky nedosiahnuteľné, aby sme boli dokonalí ako on, ale chce, aby sme po tom túžili. Preto je v cirkvi taká dôležitá sviatosť Božieho milosrdenstva – zmierenia a výzva na pokánie a obrátenie. Výzva stále začínať odznova svoju snahu o svätosť vo veľkej dôvere v Božie milosrdenstvo, ktoré on neodoprie nikomu, kto ho prosí s pokorným a poníženým srdcom.

Bez snahy o svätosť, ktorá vyplýva z prijatia krstu, je kresťan na pohoršenie a ako zvetraná soľ na vyhodenie. Svätý Augustín to vyjadril slovami: „Nespasí sa, kto ostáva v cirkvi len telom, a nie aj srdcom.“

Podľa svätej Juliany z Norwichu je Boh skutočne našou Matkou, tak ako aj naším Otcom. Ako máme tomu správne rozumieť?

Počúvaním jeho hlasu, ktorým sa k nám obracia cez svoje slovo v Písme, poznávame, že nám zjavuje svoju otcovskú aj materinskú lásku.

Boh sa stáva pre ľudí otcom, je prvopočiatkom, darcom života, transcendentnou autoritou a zároveň dobrotou a starostlivosťou, ktorá miluje všetky svoje deti: „On bude volať ku mne: ‚Ty si môj otec, môj Boh a útočište mojej spásy‘.“ (Ž 89, 27)

Ježiš dokonale zjavuje dobrotu Boha Otca v jeho starostlivej láske, keď nás povzbudzuje k vytrvalej modlitbe: „Veď či môže otec dať zlé veci svojmu dieťaťu, o čo skôr dá dobré veci nebeský Otec svojim deťom, ktoré ho prosia s dôverou.“ Zjavuje nám milosrdného Otca, ktorý túžobne čaká navracajúcich sa márnotratných synov a dcéry.

Jeho srdce je plné otcovskej lásky, ale aj materinskej lásky. Veď on nemá telo a pohlavie, ale má plnosť každej lásky, tak otcovskej, ako aj materskej. Krásne sú slová proroka Izaiáša: „Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť,“ alebo žalmistu: „Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne“ (Ž 131, 2).

„Viera nemôže byť len intelektuálna, emocionálna, potrebuje prejsť do srdca, skutkov a života.“ Zdieľať

Možno tieto slová pochopiť aj v súvise s biologickými rodičmi?

To, že Boh si berie a používa slovník rodinnej lásky, je výzvou k rodičom, aby svojím životom zodpovedali prijatému daru otcovstva a materstva, lebo práve ich správnym prežívaním dostávajú aj deti správny pojem o Bohu.

Zároveň spoznanie Boha ako Otca a ako milujúcej Matky pomáha doplniť v deťoch to, čo sa im nedostalo od vlastných rodičov.

Inzercia

Prejdime k náboženstvám. Čím sa odlišuje pravý Boh od bohov, ktorých uznávajú polyteistické náboženstvá?

Podstatným rozdielom medzi pravým Bohom a prírodnými náboženstvami, ktoré stotožňujú Boha s prírodou a jej silami či bájnymi predstavami polyteistických náboženstiev o mnohých božstvách, je to, že zjavený Boh je osobou, ktorej sa človek podobá, s ktorou môže komunikovať a mať s ňou osobný vzťah. Človek má schopnosť počuť Boha, chápať Boha a odpovedať mu.

Medzi monoteistické náboženstvá patrí judaizmus, kresťanstvo a islam. Veria ich vyznávači v toho istého Boha?

V podstate áno, aj keď to poznanie Boha nie je na rovnakom stupni poznania a vo vyznávaní viery sú aj veľké rozdiely.

So židovstvom nás spája celý Starý zákon, väčšina svätopiseckých kníh a hlavne modlitby žalmov. Spájajú nás starozákonní svätci, patriarchovia, proroci a spravodliví pred Bohom: najmä sv. Jozef, Najsvätejšia Panna Mária, sv. Ján Krstiteľ, apoštoli a mnohí prví kresťania zo židovstva, ktorý uverili v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna.

Práve v tomto bode dochádza k zlomu – vo viere v Ježiša ako Božieho Syna. O tomto je celá kniha Skutkov apoštolov a misijné dielo sv. Pavla.

Zjavenie Trojice osôb v jednom Bohu je stále najväčšou prekážkou v zjednotení sa vo viere so židovstvom, ako aj islamom. Pre nich je toto zjavenie veľmi komplikované. Ľahšie im je veriť v jedného všemohúceho, nepochopiteľného Boha, pred ktorým prevláda bázeň.

Trnavský dekan Jozef Gallovič. Foto: Postoj/Júlia Kubicová

Islam vznikol až v 7. storočí na Arabskom polostrove ako zmes židovstva, kresťanstva a niektorých pohanských predstáv napríklad o slastiach raja či o posvätnom kameni z neba. Vychádzal z túžby Mohameda po hlbšom duchovnom prežívaní viery a ktorému, ako tvrdí, sa zjavil anjel Gabriel, ktorý mu odovzdal nové učenie.

V týchto súvislostiach konciloví otcovia v deklarácii Nostra aetate pripomínajú, že cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme.

Keď títo ľudia veria v toho istého Boha, prečo sú medzi nimi toľké nepriateľstvá a rozbroje?

Tieto rozbroje nevychádzajú z náboženstva, ale z ľudského srdca a nepoznania Boha. Boh nemôže byť príčinou rozdelenia a nepriateľstva. Preto aj pápež František hovorí, že viesť vojny v mene Boha je rúhanie a urážka Boha.

Áno, poznáme aj temnú históriu náboženských vojen. Nešťastím bolo, keď sklamaný Mohamed dal v Mekke povraždiť všetkých židov, ktorí neprijali jeho vieru, a potom s mečom v ruke začal ničiť všetkých „neveriacich“, tak židov, ako aj kresťanov. Zaujal mnoho pôvodne kresťanských území.

V stredoveku prišla obranná reakcia, ktorá mohla byť v niečom aj odvetou, v podobe križiackych vojen. Ukázalo sa, že toto nie je cesta.

Podobne veľkou tragédiou boli občianske nepokoje a náboženské vojny s protestantizmom v ranom novoveku.

Láska a jednota sa nedajú dosiahnuť násilím. Je potrebné obrátenie srdca a hľadanie Božej tváre Otca, ktorý miluje všetky svoje deti a chce ich priviesť do svojho domu. Dúfajme, že toto obdobie temna je už za nami.

Pohli sme sa v snahách o vzájomné zmierenie a priateľstvo, keď veríme v jedného Boha?

Poznáme snahy Svätého Otca Františka o zmierenie a bratstvo so spoločenstvami, ktoré vyšli z reformácie a ktoré vyznávajú Ježiša Krista ako Božieho Syna, ako aj o zmierenie s vyznávačmi islamu. Zhrnul ich v encyklike Fratelli tutti.

„Láska a jednota sa nedajú dosiahnuť násilím. Je potrebné obrátenie srdca a hľadanie Božej tváre Otca, ktorý miluje všetky svoje deti a chce ich priviesť do svojho domu.“ Zdieľať

Dnes sa často hovorí, že všetci sme Božie deti. Treba však pripomenúť, že ak je Boh Otcom všetkých, ľudia sú Božími deťmi na rôznom stupni. Niektorí sú božími deťmi vo všeobecnosti, lebo sú ním stvorení na jeho obraz a podobu, iní na základe vyvolenia. K týmto však sv. Pavol dodáva, že všetci sme od prírody pre ľudskú hriešnosť len deťmi jeho hnevu (Ef 2, 3).

Ale je tu aj najvyšší stupeň milovaných Božích detí zrodených v jeho milovanom Synovi Ježišovi Kristovi vierou a krstom, určených a povolaných pre večný život. Božia záhrada jeho detí je naozaj pestrá. Ale všetci sú volaní stále viac poznávať Boha a milovať ho, ako sú toho schopní.

Nemali by sme zabúdať aj na pozitívny rozmer vzájomného obohacovania sa. Aj islam môže byť vlažným kresťanom veľkým príkladom úcty, poklony Najvyššiemu a bázne pred ním. Aj oddelení bratia kresťania nás môžu obohatiť poznaním a prežívaním Božieho slova a rôznymi darmi Ducha Svätého, ako spomína Koncil v dekréte o ekumenizme.

Pri príležitosti Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov sa uskutočňujú viaceré ekumenické bohoslužby a stretnutia. Akým spôsobom možno dospieť k tomu, aby „všetci boli jedno“? Je to v súčasnej situácii vôbec možné?

Tieto ekumenické modlitbové stretnutia sa týkajú predovšetkým rozdelených kresťanov v duchu Pánovho priania: „Aby všetci boli jedno...“

Majú veľký význam pre prekonanie historickej nevraživosti a nepriateľstva. Máme si uvedomiť viac, čo nás spája a čo máme spoločné. A je toho veľa: jedna viera v Ježiša Krista a Bohorodička Mária, jeden krst, jedna nádej večného života, láska k Ježišovi Kristovi a bratstvo v ňom.

Toto zbližovanie kresťanov je o to dôležitejšie v súčasnej sekularizovanej spoločnosti, ktorá odmieta Boha alebo si ho prestavuje podľa svojich predstáv. Spoločná modlitba oživuje našu vieru a potrebu Boha.

Trnavský dekan Jozef Gallovič. Foto: Postoj/Júlia Kubicová

Cenné sú na Slovensku aj spoločné biblické pohľady na manželstvo, rodinu, identitu muža a ženy a morálne otázky spoločenského života. Musíme ďakovať týmto kresťanom za ich odvahu vo vyznávaní Božích prikázaní v liberálno-progresívnej spoločnosti.

Našou úlohou pri napomáhaní jednoty medzi kresťanmi je pripravovať pôdu srdca a ostatné zveriť Bohu.

Aký záhadný Boží plán je v tomto všetkom, že práve kresťania sú pre svoju vieru v jedného Boha najviac prenasledovaní, zosmiešňovaní a brutálne týraní?

Pán predpovedal prenasledovanie svojich učeníkov, a to aj od najbližších. Často hovoril, že svet ich bude prenasledovať, lebo jeho skutky sú zlé, a svetlo viery a svätosti ho dráždi, lebo ho usvedčuje z hriechu (Jn 3, 20). Ježiš hovoril aj o tajomnom kniežati tohto sveta ako o anjelovi temností, ktorý bojuje proti Božím deťom svetla (Jn 12, 31).

Ak ľudia nechcú prijať pravdu, tak ju buď vysmejú, alebo násilne umlčia, ale pravda tým neprestáva byť pravdou. Prenasledovania kresťanov mocnými či zlými tohto sveta sú preto znakom pravosti a vernosti Bohu a jeho cirkvi a potrebným svedectvom lásky k Bohu pre neveriaci svet.

Pán povzbudzoval svojich verných k vytrvalosti a sľúbil im, že bude tajomne prítomný pri nich a v nich v čase skúšky a utrpenia. Apoštol Pavol povzbudzoval Rimanov, ktorí boli prenasledovaní cisármi, že utrpenia tohto času sú neporovnateľné s budúcou slávou, ktorá ich čaká (Rim 8, 18).

„Ak ľudia nechcú prijať pravdu, tak ju buď vysmejú, alebo násilne umlčia, ale pravda tým neprestáva byť pravdou.“ Zdieľať

V týchto súvislostiach sa hovorí aj o náboženskej slobode. Čo to v skratke znamená a ako sa prejavuje v praxi?

Viera je rozumový a slobodný súhlas so zjavenou Božou pravdou s pomocou Božej milosti. Preto súhlas nemôže byť vynútený, ale slobodný. Pre vieru je potrebné slobodné rozhodnutie. Apoštol Pavol hovorí slobodne: „Viem, komu som uveril, a som presvedčený“ (2 Tim 1, 12). A Pán chce slobodné rozhodnutie: „Kto chce ísť za mnou...“ (Mt 16, 24).

Nikoho nemožno k viere nútiť, ale ani mu brániť vo vyznávaní a praktizovaní jeho viery. Náboženskú slobodu si však nemožno pliesť s náboženským indiferentizmom.

Vo vyznaní viery sa modlíme: Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho. Pri pohľade na zlo vo svete sa Božia všemohúcnosť môže niekomu ľudsky javiť ako nemohúcnosť.

Na túto reakciu najlepšie odpovedá Pánovo podobenstvo o kúkoli na roli medzi pšenicou. Sluhovia žiadajú Boží zásah pre odstránenie zla, Pán necháva rásť dobro so zlom až do dňa súdu, kde zlo bude definitívne zničené a dobro odmenené.

Zastaviť zlo v predstavách ľudí by znamenalo zobrať ľuďom slobodu hrešiť a robiť zlo, ale to by už nebola sloboda. Jeho všemohúcnosť je práve v jeho trpezlivosti a milosrdenstve, keď čaká na obrátenie hriešnika a dáva mu šancu až do konca, aby si zachránil dušu. Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil, ale zároveň dopustí zlo len do tej miery, aby to viedlo k naplneniu jeho konečného dobra.

Boh to má v rukách, dôverujme mu. Zlo nikdy nezvíťazí, konečné víťazstvo a sláva patrí Bohu a jeho verným. Počujeme to najmä v knihe Zjavenia sv. Jána, čo nám dáva nádej aj v utrpení, ktorému nerozumieme.

Zároveň Pán vyzýva svojich verných, aby nerezignovali pred zlom, ale urobili všetko, čo môžu, pre odstránenie alebo aspoň zmiernenie nespravodlivosti, zla a bolesti vo svete. Kto pomôže trpiacemu, pomáha priamo trpiacemu Kristovi.

V pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes konciloví otcovia poukázali na najzávažnejšiu duchovnú drámu doby, ktorú zažívame dodnes – vzďaľovanie sa ľudí od náboženskej praxe a zmienky o viere. Medzi príčiny ateizmu zaradili nielen rozhorčený vzdor proti zlu na svete, modernú civilizáciu, ktorá môže sťažovať prístup k Bohu, ale obvinili aj veriacich, ktorí za to často nesú zodpovednosť. Ako môžu byť veriaci zodpovední za vznik ateizmu?

Na vzniku ateizmu môžu mať podiel veriaci, ak pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo pre nedostatky svojho náboženského, mravného a spoločenského života skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva.

Príčinou sú taktiež matrikoví katolíci, ktorí sa vzdialili od svojho krstu, a hoci ho úplne nezavrhli, vyvíjajú odpor voči pravde tým, že nežijú dôsledne podľa evanjelia. Po dôkladnej analýze doby to pápež Pavol VI. vystihol v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi

Takíto kresťania nebudú hrádzou proti súčasnému ateistickému humanizmu, ktorý sa prejavuje tak v bezbožnom sekularizme, ako aj v antropocentrickom ateizme spojenom s pôžitkárstvom, ktoré dnes úspešne likvidujú kresťanskú vieru a kultúru.

Ako to môžeme za súčasných podmienok a okolností napraviť?

Len opravdivým svedeckým kresťanským životom podľa Kristovho evanjelia osobitne v kresťanských rodinách, kde sa daruje život a vychovávajú sa Božie deti ako nádej pre budúcnosť.

Tu nemôžeme rezignovať pod tlakom nových ideológií proti mužovi, žene, rodine, manželstvu, výchove. Už pápež sv. Ján Pavol II. vo svojom učení najmä v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio často opakoval: Budúcnosť cirkvi a sveta ide cez rodinu. Všetky sily cirkvi je potrebné zamerať na podporu a obnovu rodiny.

Podľa koncilových otcov liek proti ateizmu treba očakávať od vhodne predkladaného učenia a od bezúhonnosti života cirkvi a jej členov. Cirkev má sprítomňovať, ba priam zviditeľňovať Boha Otca a jeho vteleného Syna tým, že sa pod vedením Ducha Svätého neprestajne obnovuje a očisťuje.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.