Po seriáli o desiatich Božích prikázaniach a siedmich sviatostiach sme pre vás pripravili sériu rozhovorov, v ktorých sa bližšie pozrieme na katolícke učenie zhrnuté v šiestich hlavných pravdách. 

V kontexte druhej Božej pravdy učiteľ dogmatiky Teologickej fakulty Trnavskej univerzity Cyril Šesták vysvetľuje tajomstvo Svätej Trojice.

Najsvätejšia Trojica je tajomstvo, ktoré sa ľudia už v minulosti snažili pochopiť a znázorniť. Ktoré obrazy Najsvätejšej Trojice sú najznámejšie?

Zobrazenie Najsvätejšej Trojice najčastejšie poznáme zo sakrálneho umenia, kde je Boh Otec znázornený ako starec. Toto vyobrazenie vychádza zo Starého zákona z Knihy Danielovej, kde sa hovorí o Bohu ako o Pánovi časov.

Po jeho pravici sedí s krížom Syn človeka Ježiš Kristus, vykupiteľ sveta, a nad nimi sa vznáša Duch Svätý v obraze holubice. Toto vznášanie holubice pochádza z evanjelia, ktoré opisuje Ježišov krst, no zároveň nám pripomína aj vznášanie Božieho Ducha nad vodami z knihy Genezis.

Ďalšie vyobrazenie poznáme ako trón milosti (latinsky sedes gratiae). Na tomto zobrazení je Boh Otec, ktorý v náručí drží ukrižovaného Krista. Na niektorých vyobrazeniach majú Boh Otec a jeho syn Ježiš Kristus rovnakú tvár. Medzi nimi je holubica ako Duch Svätý.

V kresťanskom umení je známa Rublevova ikona. Vyobrazuje troch tajomných hostí u Abraháma. Kresťanská tradícia vnímala túto ikonu ako predobraz tajomstva Najsvätejšej Trojice v Starom zákone.

„To najhlbšie poznanie Boha je hlboko v nás, kde cítime, že Pán Boh je prítomný v našom živote, že nám pomáha.“ Zdieľať

Vidieť snahu umelcov odhaliť alebo aspoň načrtnúť tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Myslíte, že sa im to podarilo?

Myslím, že áno. Umenie má svoju vlastnú reč vyjadrovania. Pri tomto všetkom treba mať na mysli, že Boh je a zostáva pre nás tajomstvom.

Žijeme v čase, keď chceme mať vo všetkom jasno, všetko chceme vedieť a chápať. To je dobré a patrí to k našej ľudskej prirodzenosti. No život sám osebe zostáva tajomstvom. Vidíme to aj na existenciálnej úrovni.

Aj človek sám pre seba zostáva tajomstvom, hoci súčasná veda nám dáva nahliadnuť hlboko do tohto tajomstva. A predsa nemôžeme povedať, že by sme všetky skutočnosti o človeku „rozlúskli“.

Odkiaľ môžeme lepšie poznať tajomstvo trojjediného Boha?

Cez zjavenie, ktoré máme zaznamenané vo Svätom písme. Boh vstúpil do dejín a dal sa nám poznať. V tomto zjavení Boh od počiatku hovoril k ľuďom spôsobom, ktorý boli schopní vnímať – v dialógu. Boh sa nám zjavuje v Slove, v Ježišovi Kristovi.

V Starom zákone k nám Boh hovorí ľudským slovom a spôsobom, ktorým koná ako človek, hnevá sa, trestá, no vždy nakoniec odpúšťa. Tento prastarý spôsob teofánie nazývame antropomorfné zjavenie Boha.

To všetko sú vyjadrenia, ktoré my ľudia poznáme a sme schopní rozumieť. Preto sa nám Boh zjavil v tejto ľudskej podobe. A to vyvrcholilo v tajomstve inkarnácie Ježiša Krista.

Dogmatik Cyril Šesták. Foto: Júlia Kubicová

Nie je to tak, že by si ľudia vysvetlili tajomstvo Boha po svojom, teda ľudskou rečou, ale skutočne sa Boh zjavoval ľudským spôsobom?

Áno, toto je dôležité poznamenať. A platí to pre všetky monoteistické náboženstvá, ktoré veria v jedného Boha. Všetky tieto náboženstvá majú zjavenie, na rozdiel od iných, ktoré nazývame prirodzené. Z dedukcie o Bohu vychádza tajomstvo prírody.

Kresťania, židia a moslimovia vyznávajú jedného Boha. Veria aj v Najsvätejšiu Trojicu?

Nie, iba kresťania veria v Najsvätejšiu Trojicu. A cez Ježiša Krista prichádzajú k tomuto tajomstvu vnútrobožského vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom. Kresťanstvo je charakteristické vyznaním jedného Boha v troch osobách.

Ide o tajomstvo Boha, ktoré je podstatné pre kresťanskú vieru. Znamená to, že všetci kresťania by sa s ním mali stotožniť a prijať ho?

Viera v Boha je pre človeka, ktorý sa pýta na zmysel života, vznešenou ponukou o zmysle života. Prijať vieru v Najsvätejšiu Trojicu znamená prijať zjavenie Boha v Ježišovi Kristovi.

Boh nás pozýva do vzťahu. Obrazne nám podáva svoju ruku, ale nenúti nás. To najhlbšie poznanie Boha je hlboko v nás, kde cítime, že Pán Boh je prítomný v našom živote, že nám pomáha. Aj v tom je tajomstvo zjavenia, ako sa Boh zjavil aj v dejinách Starého zákona a cez stvorenie.

My kresťania veríme, že všetko, čo existuje, je Bohom stvorené. A Boh sa cez to dáva svojím tajomným spôsobom poznať. A najhlbší spôsobom zjavenia Boha je naša osobná skúsenosť s Bohom. Preto nehovorím, že človek musí veriť v dogmu o Najsvätejšej Trojici. Boh človeka pozýva k viere v slobode, nenúti.

„Mnohí ľudia slovo dogma spájajú s niečím negatívnym, uzavretým, neschopným dialógu. A to je trochu problém. Slovo dogma označuje náuku.“ Zdieľať

Ako môžeme lepšie porozumieť dogme o Najsvätejšej Trojici?

V dnešnej dobe si mnohí ľudia slovo dogma spájajú s niečím negatívnym, uzavretým, neschopným dialógu. A to je trochu problém. Slovo dogma označuje náuku. Dogma je veľmi zhustene podaná náboženská pravda vychádzajúca zo zjavenia, často podložená filozofickými argumentmi. Je veľmi dôležitý historický kontext vývoja dogiem.

Už pred kresťanstvom existovali rôzne matematické dogmy. Napríklad Pytagorova veta je v určitom zmysle takisto dogmatická formulácia. Ako náuka, ktorá je pravdivá.

Celá dogma o Najsvätejšej Trojici je veľmi stará a predchádzal jej veľmi dlhý teologický proces. Bola sformulovaná až vo 4. storočí. Dogmaticky bola definovaná na Prvom carihradskom koncile (381) a tomu predchádzal Nicejský koncil (325).

Vyhlásením a proklamáciou božstva Ježiša Krista sa zavŕšila teologická reflexia a vnútrobožskom živote. Ide o veľmi zložitú teologickú reflexiu. V pozadí sú ontologické úvahy gréckej filozofie, predovšetkým tzv. novoplatonizmu.

Šesť hlavných právd / Človek od prirodzenosti smeruje k pravde. Je povinný ju rešpektovať a dosviedčať

Z toho vyplýva, že každý, kto sa touto dogmou zaoberá, musí sa späť vžiť do vtedajších gréckych filozofických pojmov, ako sú podstata a osoba, grécky úzia či hypostáza.

V súvislosti s Najsvätejšou Trojicou ste spomenuli heretické náuky, ktorými by sme sa nemali nechať pomýliť. Mohli by ste ich stručne predstaviť?

Najznámejšou herézou pre trinitárnu náuku je modalistický monarchianizmus. Monarchianizmus zvýrazňuje absolútnu zvrchovanosť Boha Otca, pričom Syn a Duch Svätý sú mu podriadení. Modalizmus učil, že je jeden jediný Boh v jednej osobe. No jeho zjavenie sa uskutočnilo v troch spôsoboch. Teda popieral tri osoby.

Vo východnej gréckej teológii použil ako prvý pojem slovo Trojica (Trinitas) Teofil Antiochijský v spise Ad Autolycum. V západnej latinskej cirkvi slovo Trojica použil teológ Tertulián v spise Adversus Praxeam. Praxeov modalistický model učil, že v Starom zákone sa Boh zjavoval ako stvoriteľ a ako záchranca izraelského ľudu.

Potom sa ten istý Boh zjavil v Ježišovi Kristovi v dejinách spásy ako Vykupiteľ. A po Kristovom zmŕtvychvstaní sa ten istý Boh zjavil ako Duch Svätý.

Možno ľudskou rečou čo najjednoduchšie vysvetliť, čo je Najsvätejšia Trojica?

Boh sa nám zjavuje ako vzťah. A v tom sa snažíme sprostredkovať tajomstvo Boha. Zavŕšenie Božieho zjavenia je pre nás kresťanov posledné zjavenie svätého Božieho mena. V Prvom liste apoštola Jána máme zjavenie Božieho mena – Boh je láska. A čo je láska? Láska je vzťah.

Dogmatik Cyril Šesták. Foto: Júlia Kubicová

Poznáme rôzne vzťahy. Preto si pod pojmom vzťah každý človek môže vysvetliť niečo iné. Ako si máme predstaviť vzťah Najsvätejšej Trojice?

O vysvetlenie Najsvätejšej Trojice sa snažili aj veľkí východní teológovia, tzv. kapadócki otcovia, svätý Bazil Cézarejský, Gregor Naziánsky a Gregor Nysský. Poslúžili si analógiou – vzťahom lásky muža a ženy.

Na počiatku stvorenia Pán Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, ako muža a ženu ich stvoril. Preto vzťah lásky medzi mužom a ženou je pre nás kresťanov posvätný. A láska medzi mužom a ženou je silná, tvoriaca, dávajúca nový život.

Avšak stále je to len analógia. Božia láska je, samozrejme, oveľa väčšia. A takto môžeme trojičný vzťah chápať dodnes. Boh sa nám zjavuje ako láska.

Zo západnej latinskej tradície svätého Augustína poznáme ešte iný model. Podľa tohto teológa sme schopní priblížiť sa k tajomstvu Boha na základe našej duše, ktorá je stvorená na Boží obraz.

Staroveký platónsky koncept prikladal duši tri mohutnosti: rozum, vôľu a pamäť. Tieto tri schopnosti duše sú Božou stopou, odtlačkom božského v nás. Augustín vychádzal z aspektu stvorenia, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. A cez tento obraz, ktorý si nosíme v sebe, sme schopní priblížiť sa k tajomstvu Boha.

Existujú aj nejaké jednoduchšie prirovnania, ako môže byť jedno v trojitých spôsoboch?

Cirkevní otcovia siahali aj k prirovnaniam z prírody. Je to obraz slnka, ktoré vyžaruje lúče a tie dávajú životodarné teplo. Druhým prirovnaním je prameň vody ako Boh Otec, z ktorého vychádza voda ako Syn Boží, a prúd, ktorý to nesie, ako Duch Svätý.

Jedným zo svätcov, ktorí boli obdarení milosťou vliatej kontemplácie najhlbších tajomstiev Najsvätejšej Trojice, bol Ignác z Loyoly. Vo svojom denníku opísal vnímanie tohto mystického zážitku: „Rozumové schopnosti sa vzťahovali na pôsobenie božských osôb a ich vychádzania, skôr cítiac alebo vidiac ako chápajúc.“ Môžeme tajomstvo Boha takto zažiť aj my?

Zo slov svätého Ignáca je jasné, že vychádzal z poznania Boha prostredníctvom duše, ktorá v sebe zahŕňa rozum, vôľu a pamäť. Rozum je rácio v nás. A vôľa sa nie vždy riadi rozumom, ale aj citom. Pamäť to všetko udržiava a koriguje, spája tri aspekty: minulosť, prítomnosť a budúcnosť.

Svätý Ignác, keďže bol mystik, mal vnútornú skúsenosť s Božou láskou. Toto mystické prežitie sa u neho prejavovalo darom sĺz. Spomínal na to, čo bolo zlé v jeho živote, a žil v nadšení, ako zmeniť svoj život.

Všetci sme pozvaní prežiť toto tajomstvo Boha vo svojom živote. Všetci sme pozvaní k takémuto mysticizmu, prežitiu osobnej lásky Boha. Len u každého je ten stupeň iný.

Svätý Ignác išiel do ústrania a žil veľkú askézu. Každý mystik bol aj askéta. Askéza vyžaduje odumieranie sebectvu. Aspekt egoizmu je v človeku veľmi silný a stojí veľkú námahu premôcť ho. Avšak prostredníctvom toho možno prejsť k láske. Pretože skutočná láska je obeta, námaha. Je tou, ktorá nepočíta; dáva a nič za to nečaká.

„Viera je ponukou pre vzťah s Bohom. Má to byť vzťah lásky a k láske nemožno nútiť. Ľudia potrebujú osobnú skúsenosť s Bohom.“ Zdieľať

Zjavovalo sa tajomstvo Najsvätejšej Trojice ľuďom v nejakých postupných etapách?

Zo Svätého písma sa môžeme dozvedieť, že zjavenie v dejinách Izraela bolo postupné. V Starom zákone jedno z najcentrálnejších miest je teofánia – zjavenie Božieho mena. V knihe Exodus sa píše: „Ja som, ktorý budem s vami“ (Ex 3, 14). Tento vrchol Božieho zjavenia pre Izrael hovorí: „Ja som tu, ja som ten, ktorý vás neopustí, ktorý som s vami.“

Boh sa zjavil ako milosrdný, súcitný, zachraňujúci. Oslobodil Izrael z otroctva. Povedal: „Ja som s vami po všetky dni v dejinách.“ A v Novom zákone čítame tie isté slova od zmŕtvychvstalého Pána: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).

To je naplnenie zjavenia Božieho mena. Je to Boh, ktorý je s nami. A najviac je s nami v našom ľudskom utrpení. Preto sa rozvinula existenciálna teológia.

Ako možno charakterizovať jednotlivé osoby Najsvätejšej Trojice?

Katecheticky učíme, že v Starom zákone sa Boh zjavil ako Stvoriteľ, Potešiteľ a Záchranca, ktorý vyslobodil Boží ľud z babylonského zajatia. Vrchol zjavenia bol v druhej božskej osobe v Ježišovi Kristovi, ktorý je pre nás Vykupiteľ. Vykupuje nás z hriechu a zo smrti.

A tretí aspekt najviac vnímame po Kristovom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení, keď zostúpil Duch Svätý, ktorý nás posväcuje. Skutky apoštolov sa nazývajú aj evanjeliom Ducha Svätého.

Jozef Gallovič / Vzťah človeka k Bohu by mal byť vyvážený. Ani prílišný strach, ani zľahčovanie

Na rovnosť troch osôb poukazuje aj Nicejsko-carihradské vyznanie viery. Vyznávame, že Syn Boží je splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom. Tá istá podstata Otca a Syna hovorí o rovnosti. Toto vyznanie nehovorí o tej istej podstate Ducha Svätého, ale že vychádza z Otca a zo Syna. Stále je však na tej istej úrovni ako Otec a Syn, teda ide o rovnosť všetkých troch osôb.

Ide o veľmi nezvyčajné a jedinečné prepojenie. Čo Otca, Syna a Ducha Svätého tak jednotne spája, jednoducho povedané, „drží pokope“?

Láska. Ale láska, ktorá prevyšuje naše chápanie. Ide o takzvanú perichorézu. Nerozlučný vzťah troch božských osôb. Túto lásku nemožno porovnávať s ľudskou krehkou láskou.

Dogmatik Cyril Šesták. Foto: Júlia Kubicová

Keď je Boh Trojica osôb, trpeli pri ukrižovaní Ježiša – druhej božskej osoby – aj Otec a Duch Svätý?

Patripasionizmus učil, že aj Otec trpel pri ukrižovaní Syna. Otec síce trpel, ale nie takým spôsobom ako Syn, keďže Otec nebol ukrižovaný. A predsa ide o tajomstvo, že Boh nás vykúpil, nielen Ježiš ako človek. To Boh sám nás vykupuje vo svojom Synovi. A predsa tam participujú všetky tri božské osoby, aj keď vykúpenie sa pre nás ľudí deje cez Ježiša.

Existujú tieto tri osoby aj osve, teda bez vzájomného spoločenstva? Rozdeľujú alebo rozchádzajú sa v niečom?

Nie.

Nakoľko nám bola zjavená pravda alebo veľkosť tajomstva Najsvätejšej Trojice? Možno na nej objaviť ešte niečo nové?

Boh nám zjavil všetko, čo potrebujeme ako ľudia pre svoju spásu. Pre nás kresťanov sa Boh zjavoval postupne v dejinách spásy. V Ježišovi Kristovi máme úplné poznanie Boha. Pre nás kresťanov je tým zjavenie ukončené. Dal nám poznať všetko, čo potrebujeme vedieť pre našu spásu. Boh sa vždy zjavuje ľuďom len preto, aby ich spasil.

Gnostici ďalej hľadali rôzne tajomné poznania. Podľa nich na spásu nestačí len veriť, ale človek potrebuje aj nejaké iné poznanie. Ale kresťanstvo má v tom jasno.

„Zasvätenie v krste, v mene Najsvätejšej Trojice, nás vťahuje do života samotnej Trojice, teda do života v láske.“ Zdieľať

Každá ľudská generácia má svoje špecifiká, charakteristiky a rôzne prúdy. Čo potrebujú všetky generácie bez rozdielu na to, aby boli otvorené k viere v trojjediného Boha?

Faktom je, že každá ľudská generácia reflektuje tajomstvo Boha po svojom. Ľudia od nepamäti hľadali a hľadajú niečo či niekoho, kto ich alebo čo ich presahuje, transcenduje. Staroveká antická filozofia to nazvala božský rozum či Slovo (Logos) staroveku, Biblia nám zjavuje osobného Boha ako záchrancu.

Viera je ponukou pre vzťah s Bohom. Má to byť vzťah lásky a k láske nemožno nútiť. Ľudia potrebujú osobnú skúsenosť s Bohom.

V Katechizme Katolíckej cirkvi je napísané: Milosťou krstu sme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19) povolaní mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice „tu na zemi v temnote viery a po smrti vo večnom svetle“. Čo to pre nás znamená v praktickom význame?

Sviatosťou krstu sme my kresťania včlenení do života Najsvätejšej Trojice. Stávame sa Božími deťmi. V Starom zákone sa Boh predstavuje ako Vládca, Pán. Túto krásnu skutočnosť je potrebné si pripomínať. Toto zasvätenie v krste, v mene Najsvätejšej Trojice, nás vťahuje do života samotnej Trojice, teda do života v láske.

A tento krstný aspekt máme rozvíjať v raste poznania Pána Boha, aby sme pochopili, čo to vlastne znamená žiť s Bohom. Sme pozvaní pracovať na Božom kráľovstve v poznaní Boha pre tento svet. To platí aj pre vás redaktorov – šíriť vieru tam, kde máme my kňazi zavreté dvere. To však predpokladá zažiť osobitnú skúsenosť s Bohom.