Slovo kňaza O takej úzkej vinici, kam sa ani Boh, Pán, nezmestí

Vinohradníci v podobenstve sú krutí. To preto, lebo predstavujú náboženské autority, s ktorými sa Kristus rozpráva, a im pripadalo ako úplne normálne, že hospodár by mal napokon kruto zasiahnuť voči vinohradníkom.

To je ich predstava o Bohu, hospodárovi v podobenstve: kdesi v hĺbke ich srdca drieme presvedčenie, že Boh hubí bez milosti a riadi sa princípom vendety. Ich Boh je krutý, krutí sú aj oni, lebo každý z nás odzrkadľuje takého Boha, v akého uveril. Človek túži byť ako Boh a splniť jeho predstavy, byť dobrým synom, čo naplní očakávania.

Boh veľkňazov a starších je krutý, krutí sú aj oni, lebo každý z nás odzrkadľuje takého Boha, v akého uveril.Zdieľať

No hospodár z podobenstva, teda Boh, ako ho predstavuje Kristus, nie je despota alebo arogantný agropodnikateľ. Je to starostlivý pestovateľ, čo počíta so slobodou vinohradníkov. Ich prácu na vinici nevidí ako hrdlačenie anonymných zamestnancov, ako robotu na panskom, ale – keby sme si trochu pomohli obrazom z podobenstva, čo predchádza naše dnešné – ako zveľaďovanie vlastného, lebo vinohradník je otec.

A jeho logika je iná ako logika ľudí: na odmietnutie Syna Otec neodpovie chladnokrvnou pomstou a smrťou pre previnilcov, ale životom pre všetkých a ponukou pokoja. Takého, čo vychádza z vedomia, že už nemusíme s vypätými nervami horúčkovito utekať pred svojou predstavou o krutom Bohu, ale že premožení pravdou o tom, aký je naozaj, môžeme konečne zastať na skale, na kameni, čo staviteľom síce nestál za nič, ale Boh ho urobil základom nového chrámu, kde sa zem spája s nebom.

Vinohradníci mali vinicu ako dobrý biznis. Všetko fungovalo a nepotrebovali na to už ani hospodára. Aj tí, čo ho pripomínali, jeho poslovia a syn, boli na príťaž. Koľkokrát starozákonní proroci poukazovali na to, že ani z chrámu, ani z obradov, ani zo zákona sa nesmie stať modla, lebo potom ide už len o mechanizmus, možno obdivuhodný, ale len mechanizmus, v ktorom Boha ani netreba, aj keď sa to všetko robí pre neho. 

Proroctvo preto môže veľmi regulárne vyvolávať nepríjemné pocity: stavia sa proti absolutizovaniu systému a relativizuje ho, pripomína, že systém tu nie je pre systém, ale má slúžiť vzťahom. Keď sa nabúravajú schémy, je to diskomfortné. A tak proroci pre pravdu, že nejde o systém, ale o vzťah, skončili často zbití, umlčaní, ukameňovaní.

A potom prišiel Syn, Prorok, ktorého Pán vzbudil medzi nami, Boh, ktorý by o vzťahu človeka s Bohom mohol predsa niečo vedieť, a skončil podobne. Vyhnaný z vinice, vyvedený za múry mesta, mimo tábora, aby niesol osud človeka, ktorým sa stal, a aby niesol človeka, ktorý sa stáva obeťou mechanizmu, keď v ňom Boha a človeka v jeho dôstojnosti už ani netreba.

Proroctvo nie je veštenie budúcnosti, ale Božia pripomienka, že podstatné, to jediné podstatné je niekde inde ako v perfektnom fungovaní systému. Pripomienka, že ide o človeka a Boha a o ich vzťah. Takéto prorocké pripomínanie môže mať mnoho podôb. Aj spôsobov, ako ho spochybniť a zdiskvalifikovať toho, čo chcel poslúžiť a zamerať sa na niečo hlbšie a viac, je veľa: „Si príliš mladý, príliš premúdrený, príliš mimo reality, príliš neúctivý, príliš čokoľvek.“ 

Božia logika je iná ako logika ľudí: na odmietnutie Syna Otec neodpovie chladnokrvnou pomstou a smrťou pre previnilcov, ale životom pre všetkých a ponukou pokoja.Zdieľať

Možno je dobré neustále bdieť, nakoľko veci skvele fungujú a nakoľko v nich má miesto človek, jeho dôstojnosť a jeho vzťah s Bohom. To totiž nie je to isté. Môže sa stať, že všetko ide dobre, no Pán bude slúžiť iba na to, aby poslal ľudí, ktorí pokryjú služby, ktoré treba zabezpečiť.

Ale on ich už možno nepošle, lebo jeho povinnosťou nie je dodávať personál, zatiaľ čo my strácame zo zreteľa človeka, hovoriac, že to všetko robíme pre Boha.

Možno je dobré starostlivo si všímať rôzne symptómy a pýtať sa, čo znamenajú. Prečo nám pripadá v poriadku, keď sa napríklad niekto dotýka hlavy druhej osoby bez toho, aby s tým súhlasila, hoci by to bolo aj s cieľom požehnať ju a bez vyložene zlého zámeru, ale dotknutej, v tomto prípade doslovne dotknutej osobe je to nepríjemné? Nejde tu o človeka a rešpektovanie jeho hraníc? Naozaj potom treba kŕčovito obhajovať niečo, čo nestojí za obhajobu?

Tu nejde o zatracovanie niekoho, stačí len pomenovať veci pravým menom a nezamazávať nedobré javy náboženským povlakom. Pomenované sa budú môcť nabudúce urobiť lepšie a ľudia sa možno budú pri nás cítiť viac ľuďmi.

Rozumiem, že je jednoduchšie odpísať to všetko ako niečo slniečkarské, lebo je ťažké prehodnocovať svoje mentálne schémy. Lenže keď si len zachránime vinicu, ktorá je priúzka aj pre hospodára, človek znova skončí vonku.

Možno máme radi stavanie pomníkov a oslavovanie výročí požehnaní pomníkov a ešte oslavovanie výročí skrsnutia prvej myšlienky na postavenie a požehnanie pomníka.

Len aby sme sa v tom nestratili, aby sa nestalo, že stratíme človeka a Boha tam nenájdeme.