Výšavy Andreja Legutkého O svätom Martinovi a iných plášťoch

Letisko za naším mestom bolo pre mňa slávnostné miesto. Tu boli v hangári tie krásne lietadlá, ktoré lietali ponad náš dom. Vetrone, čo krúžili vysoko pod mrakmi a nad Tatrami. Monumentálne dvojplošníky. Vyskakovali z nich odvážni muži a ženy na padákoch. Bolo oplotené a nedosiahnuteľné.

Po páde komunizmu sa na ňom pootvorili brány a ja som sa tam ocitol na miništrantskom bicyklovom výlete. Starý pán inštruktor hneď vo mne spoznal syna môjho otca, ktorý mu bol priateľom. Dostal som vysnívanú otázku: „Nechceš sa so mnou preletieť v blaníku?“ Ani nedopovedal a už som si obliekal záchranný padák a šup ho do kabíny.

Prvý let

Prvý let vo vzduchu je pre každého nezabudnuteľný. Ale potom prišla na rad jednoduchá akrobacia a toto veľmi nešlo môjmu žalúdku do hlavy. Teda skôr, jeho obsah sa začal dožadovať pohybu smerom k hlave. V takej situácii sa medzery medzi sekundami začnú čudne exponenciálne skracovať. Bol som bledý ako Biľak sedemnásteho novembra.

Pilot predo mnou ma hneď odhadol. „Vo vrecku vpravo je papierové vrecúško!“ Ale nebolo. Ktosi ho tam zabudol doplniť po predchádzajúcom lete. Pilot znervóznel. Predstavoval si, ako to bude musieť po mne umývať. Siahol na svoj klobúčik, ktorý bol taký zamastený od vlasov, že by neprešla ani kvapka. Bol to však jeho letecký talizman. Piloti sú národ extrémne poverčivý. Tak si ho nasadil naspäť a ponechal ma svojmu osudu.

Neviem, čo to bol za reflex, ale sklonil som hlavu a natiahol som na tričku otvor pre hlavu až pred ústa. Úľava bola okamžitá. Lenže to, čo vnútri žalúdka tak príjemne sýti, na povrchu kože brucha, nehovoriac o koži poniže, nástojčivo štípe a páli.

Pristáli sme trochu ďalej, aby som sa dal trochu do poriadku. Aj tak som nesmierne – a do smrti budem – vďačný tomu pánovi pilotovi. Len to gesto váhania s klobúčikom v ruke bolo pre mňa viac formačné ako samotný let. Niekomu autenticky pomôcť je vždy spojené s obetou a mal by som sa naučiť, že to v živote už tak bude a že si musím vyberať, či chcem pomáhať alebo sa pred tou bolesťou ukryjem do ľahostajnosti.

Rakety pre Ukrajinu

Na Wikipedii som sa dočítal, že slovenská armáda má štyri batérie protilietadlových striel 2K12 Kub. Ich výroba v Sovietskom zväze sa skončila v roku 1985, vyvinuté boli v 60. rokoch minulého storočia. Ich použitie voči moderným lietadlám je dnes už otázne, lebo elektronický boj odvtedy výrazne pokročil. Ale zostreľovať iránske drony alebo ruské rakety útočiace na ukrajinské mestá a energetickú infraštruktúru im nerobí žiaden problém ani dnes.

Úplne sme jedným gestom vyprázdnili svätomartinskú legendu a jej étos v dejinách Slovenska.Zdieľať

Ak by na nás zo vzduchu Rusko zaútočilo podobne masívne ako na Ukrajinu, vydržali by nám asi tak na jednu a pol noci. A potom sa už len schovať do pivníc. Rakety tohto systému sa nedajú použiť na útočenie, iba na obranu, lebo ich let trvá asi 30 sekúnd a za ten čas zaletia maximálne osemnásť kilometrov od miesta odpálenia. Hlavica má 23 kíl trinitrotoluénu a rozprskne sa na 3 000 črepín, ktoré zničia lietajúci cieľ.

Používať takú drahú raketu na útočenie kdesi na fronte je naozaj akt čistého zúfalstva s extrémne nízkou efektivitou. Jeden náboj z húfnice doletí ďalej, presnejšie a ničivejšie. A stojí nič v porovnaní s jednou raketou do systému Kub. Vraj ich máme v skladoch povyše stovky, začul som v správach. Toľko zatiaľ na okraj. A teraz trochu duchovna.

Čo na to svätý Martin

My na Spiši máme katedrálu zasvätenú sv. Martinovi. V Bratislave je Dóm sv. Martina. Máme aj mesto, ktoré má tohto patróna a kedysi sa volalo Turčiansky Svätý Martin. Celé generácie sme boli vedení k tomu, že treba odseknúť polovicu svojho plášťa a dať ho núdznemu. Zabolí to, ale inému to zachráni život.

Ako sa dá žiť takto formovanému katolíkovi s tým, že dal moc v krajine do rúk ľuďom, ktorí z tohto nášho plášťa neodseknú a nedajú Ukrajincom rakety, ktoré by ochránili ich mestá, kostoly, školy, sídliská, elektrárne, teplárne, rozvodne pred zákerným a nezákonným bombardovaním raketami, dronmi a inou lietajúcou háveďou?

Krv každého nevinného, ktorý od tohto rozhodnutia zomrie vo svojom dome hlboko v tyle, bude volať k Pánovi. A už to bude, žiaľ, aj volanie zahŕňajúce naše mlčanie. A ešte sa to vyhlasuje za čnosť akejsi ich fiktívnej mierotvornosti! A my im ideme uveriť.

To fakt chceme, aby svätý Martin z toho koňa prísne pozrel na neposlušného chudáka a prikázal mu ísť sa dohodnúť s najbližším boháčom, nech ho pustí do svojej postele, aby nezamrzol? Čo na tom, že okovaná brána jeho domu nemá zvonček ani kľučku? A potom by ten Martin (už nie svätý) hrdo odklusal do svojich kasární, aby každému rozprával, ako vyriešil problém biedy vo svete. A že takto sa to robí, do husej matere.

Úplne sme jedným gestom vyprázdnili svätomartinskú legendu a jej étos v dejinách Slovenska. A pritom na začiatku celej tej mizérie ruského útoku na Ukrajinu bol, myslím, na nás svätý Martin celkom hrdý. Teraz nám ostalo už len bolenie brucha po martinskej husi s kapustou a lokšami.

Kto sa napriek všetkému cítite byť ctiteľmi svätého Martina, nájdite si vo svojom okolí ukrajinskú rodinku a dajte im pocítiť, že ste ich prijali a že im chcete neponižujúco, ale akokoľvek pomôcť. Viac sa asi zatiaľ urobiť nedá.

A ostatní nech sa modlia, aby v čase ich smrti nezaskakoval pri nebeskej bráne za svätého Petra svätý Martin. Lebo to bude na dlhé vysvetľovanie.