Slovo kňaza O tom, ako opäť musí prejsť nejaký čas, kým Kristovi nasledovníci pochopia

Poznám jednu paniu. Trpí nadváhou. Hoci sme sa o tom nikdy nerozprávali, viem, že si musela na túto tému vypočuť veľa poznámok: od výsmechu a ponižujúcich komentárov až po dobre mienené rady, o ktoré však neprosila.

„Treba schudnúť, lebo trpia kĺby a srdce.“ „Teraz si ešte mladá, ale keď budeš staršia, bude to len horšie.“ „Niečo by si mala urobiť, inak budeš mať problémy.“ „Skúšala si nejesť po piatej?“

Áno, nikdy sme o tom spolu nehovorili, ale viem si predstaviť, že toho počula mnoho. My ľudia sme totiž takí. Zvykneme mať odpovede a riešenia rýchlo naporúdzi. Kilogramy navyše, zvlášť ak ich je viac, sa ťažko schovávajú a odpoveď na podvedomú otázku „Čo je to?“ sa teda vidí zjavnou: „Nadváha.“ Tu už sa nie je o čom baviť.

K našej panej sa ešte vrátime, ale teraz sa na chvíľku prenesme do nedeľného evanjeliového úryvku. Všimnúť si v ňom môžeme dva typy reakcií na Krista: jednou je reakcia tých, čo sú pri Ježišovom vyučovaní a exorcizme, a druhou je reakcia nečistého ducha.

Je sympatické čítať, akí boli účastníci Ježišovho sobotného pôsobenia v synagóge oslnení. Žasnú nad jeho učením, čudujú sa zázraku, ktorý urobil, a predsa pri všetkom tom obdive kladú otázku: „Čo je to?“

Nachádzajú, samozrejme, aj pohotovú odpoveď: „Nové učenie s mocou!“ Nuž, bude však ešte musieť prejsť nejaký čas, kým pochopia, že je dôležité zájsť ďalej a pýtať sa inak. Bude musieť prejsť nejaký čas, kým pochopia, že Kristus a jeho „Za koho ma pokladáte?“ upriamuje pozornosť inam, kým pochopia, že zvolanie stotníka na konci evanjelia „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ nie je odpoveďou na otázku: „Čo je to?“

Bude musieť prejsť nejaký čas, kým Kristovi nasledovníci pochopia, že tá najdôležitejšia otázka znie: „Kto si?“

Pani, ktorú som vám spomínal v úvode, prežila náročné veci. Napríklad keď ako dospelá bývala nejaký čas so svojou mamou, príspevok na energie a nájomné jej posielala šekom. Nie preto, že by bol byt býval taký rozľahlý a bolo ľahšie zájsť na poštu ako do vedľajšej miestnosti. Robila tak preto, aby mala dôkaz, že mame na domácnosť prispieva.

Ona ju totiž obviňovala a rozširovala o nej, že jej neplatí polovicu, ktorú požaduje. Byť vychovávaný niekým tvrdým, vyrastať v takom prostredí musí byť ťažko stráviteľné a vo vnútri určite zanechá veľa stôp.

Možno naša pani, ktorú trápi nadváha, potrebovala pomocou jedla aspoň trošku zaplniť legitímnu túžbu po emočnom naplnení, ktoré jej mama nevedela dať. Možno mal neustály stres dosah na jej zdravie a trávenie. A možno oboje. Neviem.

No som si istý, že táto pani je viac ako „nadváha“. Som si istý, že má za sebou príbeh, že je v prvom rade človek – a takisto aj jej mama so svojím príbehom –, a preto dôležitejšie ako pýtať sa „Čo je to?“ je klásť otázku: „Kto si?“

Možno keď stojím tvárou v tvár ľudskej bytosti, môžem klásť tú istú otázku „Kto si?“ a s bázňou počúvať s otvorenými ušami a srdcom. Zdieľať

Druhá reakcia, ktorú sme v evanjeliovom úryvku videli, tá zo strany nečistého ducha, je plná mimoriadne presných formulácií o Ježišovi. Keby tento nečistý duch robil nejakú skúšku zo systematickej teológie, za odpoveď na otázku o kristologických tituloch by mohol dostať celkom slušnú známku: „Ježiš Kristus“, „Boží Svätý“ sú naozaj zaujímavé tituly vzťahujúce sa na Ježiša a dalo by sa o nich veľa rozprávať.

Keby Pán nečistému duchu nebol rozkázal mlčať, možno by bol tento odprezentoval ešte ďalšie vedomosti z oblasti kristológie. No čo z toho, keď vedieť celkom presne, kto je Kristus, je iba pramálo užitočné, keď s ním človek – prepáčte, v tomto prípade duch – nechce mať nič spoločné.

Mať presné informácie o Kristovi, no nestáť v údive pred tajomstvom, považovať všetko za jasné a nechcieť s ním mať de facto žiaden vzťah, sa zdá ďalším nebezpečenstvom, na ktoré nás môže evanjeliový úryvok upozorňovať.

Ak tou vhodnou otázkou tvárou v tvár Kristovi nie je „Čo je to?“, ale „Kto si?“, ak je celkom nevyhnutné zostávať pred ním v postoji údivu a očakávania, možno niečo z toho môžeme preniesť aj do vzťahu k človeku.

Možno keď stojím tvárou v tvár ľudskej bytosti, môžem klásť tú istú otázku „Kto si?“ a s bázňou pred tajomstvom, ktorým človek je, iba počúvať s otvorenými ušami a srdcom. Som totiž presvedčený, že byť pri niekom a byť bezpečným prostredím, kde sa môžu vyjadriť tie najhlbšie veci a kde jedine sa môžu uzdraviť aj tie boľavé, je odrazom neba.

Dať možnosť zahliadnuť na zemi to, čo je v nebi, dať možnosť stretnúť lásku, nie je malá vec. Lebo iba láska sa dokáže pýtať „Kto si?“, počúvať a chápať, objať a prijať.