Takmer vždy, keď sú veriaci nabádaní k obetavejšiemu dávaniu, ozvú sa hlasy, ktoré zdôvodňujú opatrnosť či neochotu prispievať do cirkevných zbierok nedôverou voči duchovným pastierom. Výhrady sa najčastejšie týkajú ich nestriedmeho životného štýlu, netransparentného zaobchádzania so zverenými financiami, zlých hospodárskych rozhodnutí či aktivít, ktoré sa môžu pohybovať na hrane zákona. Neprináleží mi hodnotiť, či ide v jednotlivých prípadoch o zámienku alebo skutočnú dilemu svedomia, avšak túto – na Slovensku pomerne rozšírenú – námietku nemožno ignorovať.

Faktom je, že tak, ako je vzťah veriacich k peniazom rôzny, rovnaké platí aj o duchovných pastieroch (a pastierkach – v cirkvách, kde do duchovnej služby ustanovujú aj ženy). V prípade kňazov, farárov, pastorov, kazateľov či evanjelizátorov je vážnosť problému znásobená tým, že títo majú často priamy dosah na hospodárenie s finančnými prostriedkami, ktoré veriaci dávajú Bohu. Navyše očakáva sa od nich, že budú duchovnou a morálnou autoritou, ako aj príkladom v tom, ako zvládnuť pokušenie lesku peňazí.

Beda vám

Kánonické evanjeliá zaznamenávajú Ježišovu častú kritiku náboženských vodcov svojej doby. Neprehliadnuteľná je 23. kapitola Evanjelia podľa Matúša, ktorá prezentuje výpočet zlyhaní niektorých z nich: sedemkrát sa tento súpis priestupkov začína pohrozením „Beda vám“, pričom v šiestich prípadoch nasleduje oslovenie „zákonníci a farizeji, pokrytci“ a raz „slepí vodcovia“. Neprekvapivo, aj v tejto kapitole nachádzame zmienku o dávaní: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste to, čo je závažnejšie v zákone: spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. Toto bolo treba robiť, ale tamto nezanedbávať“ (Mt 23:23).

Prečítajte si aj
Cirkev a peniaze: dajme Bohu, čo patrí Bohu Zdieľať

Vo vyučovacích spisoch Novej zmluvy nachádzame viaceré kritériá, ktorých splnenie raná cirkev považovala za kvalifikáciu duchovného vodcu. Jedno z kritérií sa týka finančnej integrity: „nesmie túžiť po nečestnom zisku“ (Tít 1:7), nemá byť „lakomec“ (1Tim 3:3), musí byť „pohostinný“ (1Tim 3:2, Tít 1:8) a starať sa o veriacich, „ako Boh chce, nie pre mrzký zisk, ale ochotne“, „nepanovať“ nad nimi, ale byť pre nich „vzorom“ (1Pet 5:2, 3).

Dejiny kresťanskej cirkvi sú príbehom o nespočetnom množstve takto exemplárnych duchovných pastieroch. Žiaľ, podobne ako v iných zamestnaniach či povolaniach, aj medzi duchovnými pastiermi nájdeme takých, ktorí nespĺňajú základné etické kritériá svojho remesla. V každej cirkvi a všade na svete sa nájdu náboženskí vodcovia, ktorých biblickí proroci označili za „pastierov, ktorí pasú samých seba“ (Ez 34:2) a „idú za svojím ziskom“ (Iz 56:11). 

Už raná cirkev mala problémy s defraudantmi viery a musela na tento problém reagovať. V Didaché, pozoruhodnom kresťanskom spise z prelomu 1. a 2. storočia, sa píše:

„Každého apoštola, ktorý k vám prichádza, prijmite ako Pána. Nemá však zostať viac ako jeden deň. Iba keď je to potrebné, tak aj nasledujúci. Ak však zostane tri dni, je to falošný prorok. Keď apoštol odchádza, nech si neberie nič, iba ak chlieb, pokým prenocuje. Keby však pýtal peniaze, je to falošný prorok. (...) Každý prorok vyučujúci pravde, ak nekoná podľa toho, čo učí, je falošný prorok. Nijaký prorok, preskúmaný a pravý, ktorý koná v súlade s pozemským tajomstvom Cirkvi, ale neučí tak, ako sám koná, nech nie je súdený vami, lebo on má súd u Boha. Tak isto konali aj starí proroci. Kto by však povedal v Duchu: ‚Daj mi peniaze!‘, alebo niečo podobné, toho nepočúvajte. Keby však vyzval dať iným núdznym, nech ho nik nesúdi.“

Cirkev 21. storočia zápasí v oblasti peňazí s rovnakými problémami a výzvami ako raná cirkev či cirkev v časoch reformácie. Augustiniánsky mních a reformátor Martin Luther – odmyslime si teraz rôzne vnímanie jeho osoby medzi kresťanmi – konfrontoval vo svojich 95 výpovediach aj problematiku peňazí. Pre pápeža Františka je téma cirkvi a peňazí nemenej dôležitá, o čom sa mal v roku 2014 možnosť presvedčiť aj nemecký „biskup luxusu“. V súčasnosti sú asi najväčšou hanbou kresťanstva škandalózni kazatelia tzv. evanjelia prosperity, ktoré sa v ostatných desaťročiach šíri po svete ako choroba šialených kráv. Použiť groš chudobnej vdovy na okázalý luxus je v protiklade s elementárnou spravodlivosťou.

Bezúhonnosť a transparentnosť

Pochopiteľne, žiadny človek – vrátane duchovných pastierov – nedokáže naplniť kritériá morálnej dokonalosti. V tom lepšom prípade sa spolu s Tomášom Kempenským (Nasledovanie Krista), Dietrichom Bonhoefferom (Následování) či Richardom Fosterom (Uspořádej svůj duchovní svět) bude snažiť Krista „imitovať“ a priblížiť sa mu, čoho dôsledkom bude duchovná a morálna transformácia. Avšak flagrantná nedokonalosť náboženských vodcov vo vzťahu k peniazom nesmie zostať nepovšimnutá a neadresovaná, pretože má demoralizujúci efekt na veriacich a vrhá tieň nedôvery na celú Kristovu cirkev.

Kritizovaná luxusná rezidencia bývalého limburgského biskupa Franz-Petra Tebartz-van Elsta. Foto – TASR/AP

Hoci neexistuje žiadna duchovenská imunita, ktorá by znemožňovala duchovných pastierov kritizovať, kritika zo strany veriacich musí byť v súlade so základnými piliermi kresťanskej etiky – láskou a spravodlivosťou. Adresovaná by mala byť nielen z pozície odvahy, ale aj autentickej pokory, ktorá v sebe zahŕňa schopnosť sebakritiky. Kritika založená na neúplných informáciách, vychádzajúca z nesprávnej motivácie a adresovaná nevhodným spôsobom by v cirkvi nemala mať miesto. Existuje iba tenká hranica medzi morálne legitímnou kritikou a neprijateľnými osobnými invektívami.

Zľahčovanie problému je podobne zlé ako jeho prílišné zovšeobecňovanie. Väčšina duchovných pastierov – katolíckych, evanjelických, baptistických, metodistických i iných – žije primerane dosiahnutému vzdelaniu a priemernej životnej úrovni v krajine svojho pôsobenia. Niektorí žijú nad pomery a nájdu sa aj takí, ktorí sa stali objektom nielen ľudskej závisti, ale aj odôvodneného verejného pohoršenia. Na druhej strane spektra sú však duchovní pastieri, na ktorých akoby sa nevzťahovalo to biblické „hoden je pracovník svojej mzdy“ (1Tim 5:18). Verne slúžia, obetavo sa rozdávajú a pre seba nepýtajú. Je hriechom na nich zabúdať.

„Kritika založená na neúplných informáciách, vychádzajúca z nesprávnej motivácie a adresovaná nevhodným spôsobom by v cirkvi nemala mať miesto. Existuje iba tenká hranica medzi morálne legitímnou kritikou a neprijateľnými osobnými invektívami.“ Zdieľať

Diskutovaná problematika má aj inštitucionálny rozmer – existujú nielen pastieri, ale aj cirkvi, ktoré pasú (najmä) samy seba. Nie vždy si to uvedomujeme, ale výkaz o rozpočte hospodárenia cirkevného zboru je morálny dokument, ktorý symbolickou rečou vypovedá o duchovnom stave a prioritách, ktoré sú pre dané spoločenstvo veriacich dôležité. Pozitívnym príkladom je cirkevný zbor v USA, ktorého pastora a viacerých členov poznám osobne: pri členskej základni tisíc a nedeľnej návštevnosti dvetisíc ľudí dosahuje ročná výška zbierok určených na službu a operačné výdaje zboru 2,6 milióna a ročné zbierky na misiu 1,5 milióna dolárov.

Čo sa skrýva za (aj finančnou) štedrosťou veriacich tohto a podobných cirkevných spoločenstiev?

Okrem porozumenia biblickým princípom dávania – niektorých som sa dotkol v predchádzajúcom článku – sú tieto cirkvi vedené kompetentnými a bezúhonnými duchovnými pastiermi, ktorí vnímajú ako súčasť svojho povolania „pripravovať svätých na dielo služby“ (Ef 4:12). Samozrejmosťou je dobré a transparentné hospodárenie, ako aj angažovaní laici s možnosťou spolurozhodovať o finančných záležitostiach spoločenstva. Prítomné je tiež odhodlanie napĺňať poslanie cirkvi, vízia, ako mať pozitívny vplyv na svoju komunitu, národ a svet a stratégia, ako víziu – zmocnení Duchom Svätým – uskutočniť.

Kristovi nasledovníci a, samozrejme, nielen oni, túžia byť súčasťou niečoho zmysluplného, čo presahuje rozmery ich pozemskej existencie. Dobrí pastieri im vedia ukázať cestu.