Cirkev a peniaze: ochotne otvárajme ruku núdznemu a chudobnému

Medzi kresťanmi neexistuje jednotná odpoveď ani na jednoduchú otázku, či prispieť peniazmi osobe, ktorá žobre na ulici.


Ulice veľkomiest neustále ponúkajú kontrasty medzi bohatstvom a chudobou. Foto – TASR/AP

Slávna chicagska avenue Magnificent Mile je svedectvom ostrého kontrastu: tisícom bezstarostne vyzerajúcim domácim i turistom denne rozpráva o kráse, prestíži a luxuse, ale aj o zúfalstve ľudí bez domova, ktorých životný príbeh je zredukovaný do niekoľkých viet na kuse kartónového papiera. Niektorí stratili prácu, iní rodinu, ďalší zdravie či dokonca túžbu zmysluplne žiť. V tichosti svojho utrpenia prosia o almužnu a všetkým okoloidúcim želajú Božie požehnanie.

Tváre niektorých z nich mi už dávnejšie utkveli v pamäti. Nedávno som ich videl znova. Tvár ženy a jej dvoch maloletých detí – alarmujúci pohľad, ktorý v momente vyvoláva tucet otázok a širokú škálu emócií. Alebo zúfalú tvár muža s hlbokou otvorenou ranou na nohe, ktorý na svojom typickom mieste tentokrát nesedel a možno už nikdy sedieť nebude. Po prvýkrát si všímam preblednutého muža bez vlasov, ktorý tvrdí, že prechádza onkologickou liečbou a je osamelý. Nemám dôvod mu neveriť.

S podobnou na svedomie búšiacou realitou a premáhajúcim svetobôľom sa možno stretnúť vo väčšine veľkomiest, a nielen tam. V inkriminovaný deň som na chýrnej avenue stretol asi dvadsať ľudí bez domova, no v Spojených štátoch amerických ich žije v útulkoch a na ulici niekoľko stotisíc a vo svete desiatky miliónov. Pripomínajú nám, že žijeme vo svete utrpenia a strát, ktoré si niekedy všimneme, a často prehliadneme. Sú vrcholkom ľadovca globálnej chudoby a pre mnohých, žiaľ, ničím viac ako len číslom nepríjemných štatistík.

Rozhodnutie pre chudobných

Príčiny relatívnej a absolútnej – nedobrovoľnej – chudoby sú rôzne: prírodné katastrofy, technologická zaostalosť, nedostatočné vzdelanie, politická nestabilita, korupcia, strata zdravia či zamestnania a viaceré ďalšie. Najmä vo vyspelých krajinách je chudoba často výsledkom kumulácie nezodpovedných osobných rozhodnutí – hoci aj tu si treba pripomenúť, že žiadne ľudské rozhodnutie nie je robené vo vákuu. Unáhlené a príkre súdy sú v rozpore s duchom milosrdenstva, ku ktorému nás vyzýva a inšpiruje judeo-kresťanská tradícia.

Svätopisci nám v evanjeliách zanechali svedectvo o Ježišovom zvláštnom vzťahu k núdznym a chudobným. Na začiatku verejnej služby Ježiš deklaroval svoju misiu „zvestovať chudobným evanjelium a uzdravovať skrúšených srdcom“ (Lk 4:18) a celý jeho pozemský život demonštroval – vyjadrené teologickým jazykom – „Božie preferenčné rozhodnutie sa pre chudobných“. Na sklonku svojho života a služby povedal svojim učeníkom o poslednom súde: do večného života vojdú tí, ktorí boli premenení Božou láskou a preukázali konkrétne skutky milosrdenstva voči ľuďom v núdzi (Mt 25:31–46).


Súcit si nemožno zamieňať so sentimentalitou, pomoc s paternalizmom a nádej s naivitou. Foto – TASR/AP

Napriek viacerým závažným nedostatkom latinskoamerickej teológie oslobodenia spočíva jej hlavný prínos v akcentovaní, že Boh sa identifikuje s chudobnými a kresťania majú morálnu povinnosť im pomáhať. Niekedy sa v kresťanských kruhoch – teraz mám na mysli hlavne protestantský fundamentalizmus – stretávame s vyhýbaním sa kresťanskej zodpovednosti jednostranným vyzdvihovaním dôležitosti verbálnej proklamácie evanjelia, spiritualizovaním biblických textov o chudobe alebo jej zľahčovaním až trivializovaním.

„Prílišná analýza situácie môže viesť k paralýze súcitu a príliš abstraktné premýšľanie k absencii pomoci. Ak úprimne hľadáme spôsoby, ako efektívne a v rámci možností  pomôcť sociálne znevýhodneným osobám, bezpochyby sa nám nejaký spôsob podarí nájsť.“ Zdieľať

Citované bývajú slová Ježiša „Chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa vždy nemáte!“ (Jn 12:8), ktorými reagoval na Judášovu otázku, prečo sa drahá masť, ktorou Mária pomazala Ježišove nohy, radšej nepredala a peniaze nerozdali chudobným. A ignoruje sa príbuzný text, ktorý vylučuje ľahostajný či pohŕdavý postoj k chudobným: „Chudobní nevymiznú z krajiny, preto ti prikazujem: Vo svojej krajine ochotne otváraj ruku núdznemu a chudobnému bratovi“ (Dt 15:11). Zabúda sa tiež na výstrahu proroka Ezechiela, že jedným z previnení Sodomy bola „pýcha, prebytok chleba a bezstarostný pokoj (...), ale biednemu a chudobnému ruku nepodala“ (Ez 16:49). A prehliadajú sa desiatky biblických exhortácií, ktoré nabádajú k pomoci chudobným.

Tu je dôležité podčiarknuť, že od samotného vzniku kresťanskej cirkvi až po súčasnosť cirkev vždy „otvárala ruku núdznemu a chudobnému“ a bola integrálnou súčasťou riešenia ne(vy)riešiteľného problému. Exemplárnym príkladom je najmä katolícka cirkev, ktorej sociálne učenie kladie silný dôraz na pomoc chudobným a ochranu ľudskej dôstojnosti. Cirkev to o sebe nerada rozpráva a sekulárna spoločnosť to nie vždy rozpoznáva, avšak treba povedať, že vo vzťahu k chudobným a iným znevýhodneným osobám sú kresťanské cirkvi ohromnou silou dobra vo svete.

Duch dávania

V americkej spoločnosti prevláda všeobecný konsenzus o nenahraditeľnom prínose cirkví a náboženských organizácií pre spoločnosť v oblasti sociálnych služieb vykonávaných často na dobrovoľníckej báze. Napriek prísnej odluke štátu od cirkví sa najmä v posledných dvoch desaťročiach federálna vláda usiluje o užší partnerský vzťah s organizáciami, ktoré sú vo svojej podstate náboženské („armády súcitu“) a došlo k významnému odstráneniu bariér, ktoré zamedzovali takýmto organizáciám uchádzať sa o federálnu podporu pre poskytovanie pomoci chudobným.

Bez činnosti organizácií, ako sú Catholic Charities USA, Salvation Army, Lutheran Services in America či Jewish Federations of North America, alebo praktickej služby desiatok tisíc miestnych cirkevných spoločenstiev by bolo chudobných v uliciach – vrátane zmienenej Magnificent Mile mnohonásobne viac. Američania darujú ročne miliardy dolárov na charitatívne účely a unikátny duch dávania a dobrovoľníctva, ktorý v 19. storočí obdivoval Alexis de Tocqueville, je naďalej súčasťou amerického národného charakteru.   


Tváre ľudí v núdzi dokážu nadlho utkvieť v pamäti. Foto – TASR/Martin Baumann

Jednotliví kresťania i cirkevné spoločenstvá – najmä v bohatých krajinách, medzi ktoré patrí aj Slovensko – však môžu a musia v prospech chudobných robiť viac, ako je to v súčasnosti. Nielen pre katolíckych veriacich, ale pre celú kresťanskú cirkev bude mimoriadne osožné načúvať pápežovi Františkovi, pre ktorého pontifikát je naliehavosť potreby prejavovať skutky milosrdenstva voči chudobným jednou z centrálnych tém. Vo svojom posolstve pre Pôstne obdobie 2016, prednesené priliehavo na sviatok svätého Františka Assiského, hovorí: „Viera sa prejavuje v konkrétnych každodenných skutkoch, ktorých cieľom je pomôcť nášmu blížnemu na tele i na duchu: dať sa mu najesť, navštíviť ho, utešiť a poučiť. Podľa nich budeme súdení, a preto som si želal, aby ,sa kresťanský ľud počas tohto svätého roku zamýšľal nad telesnými a duchovnými skutkami milosrdenstva. Takto sa prebudí naše svedomie, ktoré je voči dráme chudoby akoby otupené, a čoraz hlbšie prenikneme do srdca evanjelia, kde sú Božím milosrdenstvom uprednostňovaní chudobní´ (Misericordiae vultus, 15).“

Dilemou pre oddaného kresťana a poslušnú cirkev nie je, či pomôcť človeku v materiálnej núdzi, ale ako to urobiť múdro a účinne. Biblický a teologický imperatív pomáhať chudobným sa vyznačuje morálnou zrozumiteľnosťou, avšak jeho aplikácia je morálne nejednoznačná. Ak medzi starostlivými kresťanmi neexistuje jednotná odpoveď na jednoduchú otázku, či prispieť peniazmi osobe, ktorá žobre na ulici, o to viac sa budú ich názory rozchádzať pri otázke, ako najlepšie riešiť problémy súvisiace s globálnou chudobou.

Prečítajte si aj
Cirkev a peniaze: dajme Bohu, čo patrí Bohu
Cirkev a peniaze: beda pastierom, ktorí pasú samých seba Zdieľať

Praktický aspekt pomoci blížnemu predstavuje teda svoje úskalia a to aj pre človeka, ktorý nechce veci zbytočne problematizovať, aby tým zakryl vlastný egoizmus. Popri „zlatom pravidle“ totiž existuje aj takzvané „železné pravidlo“: nerob pre druhého niečo, čo môže a mal by urobiť sám pre seba. Súcit si nemožno zamieňať so sentimentalitou, pomoc s paternalizmom a nádej s naivitou. Dať hladnému človeku rybu je dôležité, avšak cieľom musí byť, aby sa z neho stal dobrý rybár, ktorý vlastní rybársky prút a má rovnaký prístup k jazeru ako ostatní. Konanie skutkov milosrdenstva sa nesmie stať náhradou za napĺňanie požiadaviek spravodlivosti.

Aj pri tejto téme platí, že prílišná analýza situácie môže viesť k paralýze súcitu a príliš abstraktné premýšľanie k absencii pomoci. Ak úprimne hľadáme spôsoby, ako efektívne a v rámci možností pomôcť sociálne znevýhodneným osobám, bezpochyby sa nám nejaký spôsob podarí nájsť. Hoci nie je v silách žiadneho človeka zmeniť stav sveta, takmer každý z nás môže prispieť k zlepšeniu života aspoň jedného blížneho a zažiť pritom pravdivosť zdanlivo nezmyselného tvrdenia: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (Sk 20:35).

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo