Sv. Šarbel Machlúf Aby sa bratia mali čo najlepšie

Žijeme v čase racionalizmu, v ktorom potrebujeme mať všetko spočítané, dokázané a exaktné. Zázraky, ktoré sa diali ešte v ranokresťanských časoch, sú vraj preč. Život a odkaz sv. Šarbela Machlúfa však hovorí niečo iné. Dodnes, už takmer stotridsať rokov po jeho smrti.

Narodil sa 8. mája 1828 v libanonskej dedine Bekaa Kafra a pri krste dostal meno Youssef. Ako trojročný stratil on a jeho päť starších súrodencov otca. Chudobnej roľníckej rodiny sa ujal strýko Tonios, jeden z košatej rodiny, ku ktorej patrili aj dvaja strýkovia – pustovníci.

Aj napriek chudobe žila rodina v pokoji a vo viere. Youssef chodil denne na omšu, modlil sa a svoje zážitky s Bohom zanechal vo forme veršov.

Raz sa stretol s jedným mníchom, ktorý mu povedal: „Skrze modlitbu už onedlho získaš pokoj, po ktorom túžiš. Musíš ho však prinášať aj iným ľuďom a uzdravovať ich zo zúfalstva a nevedomostí.“ Išlo o prorocké slová, ktoré sa v živote tohto svätca do bodky naplnili.

Keď mal dvadsaťtri rokov, tajne odišiel do kláštora v Annayi, kde ho vzali do noviciátu a prijal meno Šarbel. Ani následné naliehanie rodiny, ktorá ho v kláštore našla, nič na tomto rozhodnutí nezmenilo.

Šarbel vzal svoje povolanie vážne od prvej chvíle. Bol neuveriteľne pokorný, prehliadal krivdy, aj pri tých najťažších prácach a skúškach prosil Boha o odpustenie, že mu dáva tak málo. V lete aj v zime pracoval v tom istom odeve a sandáloch. Kožušinu si dal na hlavu len na príkaz predstavených.

Bol neuveriteľne poslušný, veľmi striedmy v jedle a spánku, ale o to viac energie a času vkladal do nočných či denných modlitieb. Všetko robil s úmyslom, aby sa jeho bratia mali čo najlepšie.

Po ukončení noviciátu ho poslali na štúdiá teológie do kláštora sv. Cypriána v Klifane. Aj vzdelávanie bral veľmi vážne, a to opäť preto, aby „všetko slúžilo bratom“.

V apríli 1859 bol vysvätený za kňaza. Pokračoval však v pokornom a asketickom živote. Dôvodom jeho pokory a kajúcnosti však nebola jeho vlastná dokonalosť, ale láska.

Keď mal tridsaťšesť rokov, prosil o dovolenie žiť pustovnícky život v samote. Namiesto toho ho však predstavený poveril návštevami v rodinách a službou udeľovania sviatostí chorým. Šarbel pokorne vyhovel. Putoval a prinášal pokoj, lásku a uzdravenie. Jeho putovanie prinášalo ešte viac obrátených.

Večer chodil Šarbel do kuchyne prosiť o olej do lampy, aby sa mohol modliť. Raz si z neho jeden brat chcel utiahnuť, a tak mu namiesto oleja do lampy nalial vodu. Šarbel však v cele zapálil lampu a pokračoval v modlitbe.

Pred polnocou mu predstavený vyčítal, že neposlúchol príkaz, o ktorom Šarbel netušil, že pre potrebu šetriť olejom mali byť už všetky lampy zhasnuté. Šarbel pokorne prijal vytknutie. Neskôr sa brat figliar priznal a zistilo sa, že Šarbel vyše štyroch hodín svietil obyčajnou vodou. Potom dostal Šarbel vytúžené povolenie odísť do pustovne sv. Petra a Pavla.

Aj počas jeho pobytu v pustovni pribúdali zázračné uzdravenia – telesné, duševné aj duchovné.

Niekoľko dní pred Vianocami v roku 1898 Šarbel ochorel. Na Štedrý deň dostal počas slúženia omše mŕtvicu a zomrel. Ale akoby ani smrť nebola jeho posledným slovom.

Niektorí bratia, ktorí zostali po jeho pohrebe pri hrobe až do noci, prišli s tvrdením, že videli, ako z hrobu vystupuje jasná žiara.

Keď po dvadsiatich troch rokoch silné dažde poškodili cintorín, bratia sa rozhodli premiestniť pozostatky svätého Šarbela. Po exhumácii bolo jeho telo neporušené a bez mŕtvolnej strnulosti. Vyzeral, akoby spal. Z jeho tela vystupovala zvláštna tekutina, akási zmes krvi a potu.

Dvadsiateho štvrtého júla 1927 pochovali Šarbela do kláštornej krypty. Preto si v tento deň pripomíname aj jeho spomienku. Vo februári 1950 si jeden mních všimol, že medzi kameňmi presakuje hustá svetločervená tekutina. Po otvorení hrobky sa zistilo, že vyteká z neporušeného tela.

Na mieste posledného Šarbelovho odpočinku začalo dochádzať k zázračným uzdraveniam. Podobne ako za jeho života – k telesným, duševným a duchovným. Jeho hrob sa stal pútnickým miestom katolíkov, pravoslávnych aj vyznávačov islamu. Nie je už toto jedným veľkým zázrakom?

O tom hovoril aj Youssef Matta, jeden z maronitských mníchov žijúcich v kláštore v Annayi, mieste odpočinku svätého Šarbela Machlúfa, keď povedal, že existujú dva hlavné dôvody „medzináboženskej príťažlivosti“ svätého Šarbela.

Prvým sú početné zázračné uzdravenia pripisované jeho príhovoru, ktoré sú podľa jeho slov „vnímané ako Boží zásah, ktorý nerobí rozdiel medzi kresťanmi a moslimami“. „Konkrétnym výsledkom je, že milosť presahuje konkrétnu náboženskú náuku. Je divotvorcom pre celé ľudstvo a v prísnom zmysle slova mu nejde až tak o náboženstvo.“

Druhým dôvodom jeho obľúbenosti je podľa otca Mattu „jeho askéza, pustovnícky život v chudobe a úplná oddanosť Bohu“. Teda autentický život, ktorý priťahuje.

Sv. Šarbel, ktorý pomáhal iným počas svojho života, im pomáha aj po svojej smrti. A hlavným dôvodom je to, o čom neustále hovoril – „aby všetko slúžilo bratom a sestrám“.