Keď rodní bratia hodili starozákonného Jozefa do vyschnutej cisterny na vodu ďaleko od ľudí (Gn 37, 23 – 24), nevyzeralo to ako veľkolepý začiatok úspešného života. Napokon sa však Jozef stal druhým najmocnejším mužom v Egypte (Gn 41, 43 – 44).
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty...“ (Mt 13, 18 – 23)
Keď Dávid kameňom skolil „neporaziteľného“ Goliáša (1 Sam 17, 49 – 50), stal sa miláčikom národa (1 Sam 18, 6 – 7. 16) a neskôr slávnym kráľom, ktorému sa darilo (2 Sam 5, 10). A keď sa na všetko pozeral zvrchu, porazila ho krása Uriášovej ženy (2 Sam 11 – 12).
Pri podobenstve o rozsievačovi si málokto povie, že prináša aspoň tridsaťnásobnú úrodu. Skôr sa vidíme v prvých troch, na pohľad neúspešných kategóriách. Ale aj naše zlyhania majú v živote veľký zmysel.
Pomáhajú nám uvedomiť si, že my sme „len“ pôdou, ako pripomína Alberto Maggi. Teda priestorom, ktorý poskytujeme Bohu, aby konal on. Vtedy môžeme priniesť úrodu.
Vo vzťahu s Bohom bol Dávidov pád azda dôležitejší ako víťazný hod, ktorý zabil miestneho Achilla. Situácie, v ktorých sme na dne cisterny alebo života, sa môžu stať momentom nového začiatku. (Jozef Husovský)