Mnohí teológovia v dlhej histórii cirkvi vytvorili veľa „matematicky presných“ modelov, pomocou ktorých vysvetľovali, ako to je s „výkupným“, o ktorom sa zmienil Ježiš.
Ježiš povedal: „Ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mt 20, 20 – 28)
Podľa Anzelma z Canterbury bolo treba Bohu zaplatiť „výkupné“ preto, aby znovu získal svoju česť. A keďže nekonečné výkupné môže zaplatiť len niekto, kto je sám nekonečný, poslal Boh na zem svojho Syna, aby ho za ľudí zaplatil on. Má to nepriestrelnú logiku, až na to, že z Boha robí obmedzeného feudála, ktorý sa neuspokojí, kým nedostane svoje „peniaze“.
Františkánska teologická škola od Bonaventúru cez Jána Dunsa Scota až po Vavrinca z Brindisi tvrdila, že Ježiš sa stal človekom nie pre výkupné, ale preto, že nás Boh miloval a chcel byť „Bohom s nami“, a tak by sa podľa nej Ježiš stal človekom aj bez toho, že by človek niekedy zhrešil.
Dnes už vieme, že nie Boh potrebuje výkupné, ale človek potrebuje vykúpenie. A to spočíva v posunutí života na vyššiu úroveň. Od zháňania sa po tom, po čom je znova smädný (Jn 4, 13), k tomu, čo prináša zmysel a pokoj, ktorý mu nik nevezme (Jn 16, 22b).
Toto vykúpenie spočíva v tom, že sa človek stane tým, kto slúži druhým, prináša im dobro, stavia ich na nohy. Jedine to mu v konečnom dôsledku prináša šťastie, pokoj a u(s)pokojenie. Stačí sa opýtať tých, ktorí prešli od túžby po dobrých miestečkách k totálnej službe druhým. Alebo to zakúsiť vo vlastnom živote. (Jozef Husovský)