Sv. Gorazd a spoločníci Len sa nedať zlomiť

Mnohí ľudia si píšu denník. Gorazd a jeho spoločníci mali evidentne úplne iné starosti. Aj preto o nich viac nevieme, ako vieme. Slová ako „zrejme“, „pravdepodobne“ alebo „asi“ sa v ich životopisoch vyskytujú častejšie ako v životopisoch tých, ktorí si písali denníky alebo zapisovali svoje mystické zážitky.

Gorazd pochádzal pravdepodobne z okolia Nitry, z lokality dnešného Močenka. Zrejme sa narodil v bohatšej a vznešenejšej rodine, o čom svedčí to, že ho Metod označil za „slobodného muža“, teda muža, ktorý nie je nikomu poddaný.

Keďže sa Gorazd veľmi dobre vyznal vo východnej aj západnej liturgii, dá sa predpokladať, že mal výborné vzdelanie západného strihu, ktoré zrejme získal v benediktínskom kláštore sv. Hypolita v Nitre alebo v niektorej zo škôl vo Franskej ríši.

Vďaka svojim bohatým znalostiam je Gorazd považovaný za spoluautora slovanského prekladu Biblie, aspoň to tvrdí cirkevnoslovanská pamiatka bulharského pôvodu z konca stredovekuSkazanie o prevedenii písania. Zároveň je považovaný za autora životopisu sv. Metoda –Život Metodaa liturgického dielaKyjevské listy.

Konštantín a Metod mysleli aj na budúcnosť. Preto sa snažili vychovať novú generáciu kňazov, ktorá by pokračovala v práci, ktorú začali. Po troch rokoch sa teda rozhodli ísť za pápežom do Ríma a vzali so sebou aj päťdesiat najvhodnejších mladých mužov, ktorí boli v Ríme vysvätení za kňazov a diakonov. Medzi nimi boli s najvyššou pravdepodobnosťou aj Gorazd a jeho spoločníci.

Po Konštantínovej smrti v roku 869 sa Metod s celým sprievodom vrátil na Veľkú Moravu. Po návrate Metoda uväznili franskí biskupi. Predpokladá sa, že ho vo väzení sprevádzal aj Gorazd.

Historické zápisy ho však spomínajú až v roku 885, keď ho zomierajúci Metod označil za svojho nástupcu slovami: „Tento je vašej zeme slobodný muž, vyučený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď vôľa Božia a vaša láska, ako aj moja.“

Od týchto svetlom prežiarených slov sa však Gorazdova cesta zahmlieva. Nie je jasné, či už bol v čase vyrieknutia týchto slov vysvätený za biskupa alebo sa to stalo neskôr. Možno sa načas aj ujal biskupskej služby, ale onedlho ho zvrhol Viching, ktorého ako moravského biskupa z politických dôvodov preferoval Svätopluk. Je možné, že Gorazd pobudol krátky čas aj vo väzení, ako tvrdí tzv. Bulharská legenda s názvomDlhý život Klimenta.

Tá spomína aj vyhnanie sv. Metoda aj jeho žiakov za hranice Moravy, ktoré „posvätili“ Svätopluk a Viching. Medzi vyhnanými však meno Gorazda chýba. Zrejme ho nemohli len tak jednoducho vyhnať z Veľkej Moravy, pretože patril do vznešeného rodu.

Viching sa potom všelijakými krokmi usiloval eliminovať Gorazdov vplyv. Napríklad intervenciou u pápeža. Pápež Štefan V. nariadil, aby Gorazd osobne vysvetlil situáciu súvisiacu s jeho postavením. Neexistujú však žiadne pramene, ktoré by potvrdili Gorazdovu návštevu u pápeža.

V roku 900 alebo krátko predtým prišli na Veľkú Moravu vyslanci pápeža Jána IX., aby zistili, v akom stave sa nachádza Veľkomoravská provincia, a vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov. Niektoré teórie uvádzajú, že oným arcibiskupom sa stal Gorazd. Je však možné, že sa v tomto prípade „prianie stalo otcom myšlienky“, pretože pre to neexistujú žiadne dôkazy.

Iné historické smery prinášajú názor, že po vpáde Maďarov na Veľkú Moravu v roku 907 sa Gorazd stiahol do zahraničia. Spomínajú jeho pôsobenie v Česku, Poľsku, Bulharsku či dokonca v Albánsku.

Najpravdepodobnejšou sa zdá jeho stopa v Bulharsku. Svedčí o tom veľmi živá úcta, vznik viacerých kláštorov a kostolov, ktoré nesú jeho meno. O Gorazdovom pobyte v Bulharsku svedčí ajDjukanžova listinav Národnej knižnici v Paríži z 13. storočia napísaná po grécky alebo ikonopisná tradícia od 13. storočia.

Existuje však aj ďalšia, a to poľská Gorazdova stopa. Ešte v 10. storočí bolo v Krakove arcibiskupstvo so staroslovanským bohoslužobným jazykom. A prvým arcibiskupom bol údajne práve Gorazd. Podľa niektorých historikov bolo biskupstvo prenesené do Krakova z Nitry po vpáde Maďarov.

Práve v Bulharsku boli Gorazd a jeho spoločníci zahrnutí do skupiny s názvomSedempočetníci, ktorú tvorili Konštantín a Metod, Gorazd, Klement, Naum, Sáva a Angelár.

Jedného z Gorazdových spoločníkov, Klementa Ochridského, uznávajú v Bulharsku za nemenej významného Metodovho žiaka. Na rozdiel od Gorazda arcibiskup Theofylaktos napísal v jedenástom storočí jeho dlhší životopis.

Podľa neho bol Klement veľmi vzdelaným Slovanom, ktorý prišiel na Veľkú Moravu s Konštantínom a Metodom v roku 863 a pôsobil na jej území až do vyhnania v roku 886. Jemu sa pripisuje autorstvo životopisu sv. Konštantína.

Podľa jednej z tradícií Klement s Naumom a Anelárom došli až do Belehradu. Vládca Boris ich poslal, aby priniesli slovanskú kultúru a kresťanstvo až k Ochridskému jazeru na západe Macedónska. Klement tam údajne zakladal školy – od základných až po vysoké.

Podľa jedného zo životopiscov vychoval až tritisícpäťsto kňazov. Neustále pracoval, modlil sa, písal životopisy svätých, liturgické texty a ďalšie diela. Keďže nevnímal len náboženské potreby, naučil miestnych obyvateľov štepiť stromy a priniesol do tejto oblasti mnoho gréckych odrôd.

V roku 893 sa stal velickým biskupom. Posledné dni života trávil v kláštore sv. Pantelejmona v Ochride, ktorý založil a v ktorom v roku 916 zomrel a je aj pochovaný.

Gorazd a jeho spoločníci boli vzdelaní muži, ktorí to mohli využiť vo svoj prospech a pre pohodlnejší život. Namiesto toho si vybrali neistú cestu ohlasovania kresťanstva a kultúry. Ako sa sami presvedčili, neraz im išlo o život. Napriek tomu po prvých skúsenostiach, že nie sú vítanými hosťami, nerezignovali.

Podobne ako Ježiš, ktorého nechceli v synagóge, odišiel k tým, ktorí túžili po jeho prítomnosti a slove (Mk 6, 1 – 6). Vždy budú na svete nejakí ľudia, ktorí nás nebudú mať radi. Ale určite sú na ňom aj takí, pre ktorých môžeme byť inšpiráciou. A oni pre nás. Len sa nenechať zlomiť.