Čaro svätého Dominika

Čaro svätého Dominika

Alessandro Fei: svätý Dominik na freske v kostole Santa Maria Novella vo Florencii. (Flickr.com/Saint Joseph)

Jedna z najstarších a zároveň jedna z najdlhšie fungujúcich inštitúcií katolíckej cirkvi – dominikáni – oslavuje významné jubileum.

Dnes si dominikáni, alias Rehoľa kazateľov, pripomínajú 800. výročie založenia. Vzhľadom na to, že takzvaná zakladacia bula Religiosam vitam pápeža Honoria III. z 22. decembra 1216 je falzum, získavajú tieto oslavy aj povestnú štipku humoru.

V staršej rehoľnej historiografii sa bula po celé stáročia považovala za autentickú a preto sa dátum 22. december v tradícii dominikánov udržal dodnes ako dôležitý míľnik. Táto milá kuriozita, zrodená z prehnanej iniciatívy neznámeho zbožného brata niekedy v druhej polovici 13. storočia, nič nemení na fakte, že dominikáni boli ako rehoľné spoločenstvo oficiálne potvrdení hneď o niekoľko týždňov neskôr. A to už autentickou bulou vydanou Honoriom III. 21. januára 1217 pre Ordo praedicatorum, ako sa v nej explicitne uvádza.

Latinským kresťanstvom sa v jeho doterajších dejinách prehnali dve veľké vlny zakladania reholí. Ovocím tej prvej sú napríklad cisterciti, kartuziáni, kamalduli a rytierske rehole.

Druhá vlna, ktorá zmietla úplne všetko so sebou, priniesla mendikantov – žobravé rehole. Jednou z nich je aj Rehoľa kazateľov. Už skutočnosť, že určitá spoločenská entita existuje osemsto rokov bez toho, aby sa vnútorne rozdelila, alebo niekedy čo i len dočasne zanikla, je fascinujúca. Na druhej strane vstup dominikánov do deviateho centenária existencie, spojený s obzretím sa za pestrou, niekedy dokonca kontroverznou históriou, je dostatočným dôvodom na sebareflexiu a vnútornú obnovu v duchu nadčasových požiadaviek ich zakladateľa.

Pri tejto významnej príležitosti vám prinášame krátke úryvky dvoch kapitol (Dominikova nenápadnosť Dominikove dielo) z pútavo spracovanej knihy významného francúzskeho medievalistu, dlhoročného profesora dejín na univerzite vo Fribourgu, Guy Bedouella OP († 2012): Dominique ou la grâce de la parole. V slovenskom preklade ju v prvých mesiacoch nasledujúceho roka pod názvom Dominik. Dar slova uvedie na pulty kníhkupectiev Vydavateľstvo dominikáni.

Sv. Domink do Fra Angelica (Wikimedia Commons)

Dielo uznávaného historika je nielen zrelým kontextuálnym pohľadom na jednu z najvýznamnejších postáv stredovekého latinského kresťanstva, ale aj jeho osobným vyznaním z náklonnosti ku spiritualite a osobnému čaru sv. Dominika. Pozornému čitateľovi zároveň neunikne fakt, že biografia je tiež akýmsi duchovným testamentom autora, keďže pôvodné vydanie z roku 1982 tesne pred odchodom do večnosti prepracoval a doplnené bolo opäť vydané už po jeho smrti v roku 2015.

Dominikova nenápadnosť

Na rozdiel od Lacordaira či Bernanosa sa pri hľadaní odpovede na otázku „Kto bol sv. Dominik?“ budeme programovo pridržiavať v prvom rade autentických dokumentov. Musíme sa zrieknuť typicky modernej snahy o takzvaný „psychologický“ portrét, ktorý by sa v súčasnosti považoval azda za jediný prípustný.

Pri čítaní starých stránok môžeme nadobudnúť dojem, že stojíme pred nádhernou sochou z trinásteho storočia, dýchajúcou posvätným pátosom a akoby raz a navždy uväznenou vo svojich strohých črtách.

Musíme odolať pokušeniu chcieť za každú cenu rekonštruovať to, čo nám uniká. V opačnom prípade by sme dokázali rýchlo vymyslieť takého Dominika, ktorý by bol podľa nášho gusta a zodpovedal by našim súčasným túžbam či predsudkom, akoby sám žil v dvadsiatom storočí. Isteže, musíme stále prehlbovať svoje chápanie perspektívy a zámeru Dominikovho ustavične živého diela.

Musíme však zachytiť aj tajomstvo a posolstvo, ktoré možno vytušiť a odhaliť v Dominikovom ustupovaní z javiska dejín, v jeho nenápadnosti a utiahnutosti.

Všetky správy o Dominikovom živote sú svedectvom o mimoriadnej príťažlivosti jeho osobnosti a strhujúcej sile jeho autority. Je takmer neuveriteľné, že by človek jeho temperamentu a duchovného razenia nezanechal po sebe Regulu či Testament, ako po sebe nechal svätý František, iba ak by za tým nebol nejaký zámer. Vo väčšine situácii sa s Dominikom stretávame v úzadí, akoby popredné miesto vždy prenechával niekomu inému.

V rokoch svojej mladosti bol Dominik iba suppriorom kapituly v Osme. Neskôr sprevádzal svojho biskupa Diega, ktorý bol akiste veľmi silnou osobnosťou. Keď Dominik napokon zostane sám, znovu koná iba v pozícii zástupcu pápežského legáta, ako sa výslovne píše v dvoch krátkych úradných dokumentoch, ktoré sa nám zachovali z jeho ruky. Dominik totiž zaujal miesto iného legáta, ktorý nebol osobne prítomný. Neskôr sa v Toulouse stáva zástupcom biskupa Fulka.

Dominik za každých okolností rozvíja svoju aktivitu v Cirkvi. Spolupracuje s biskupmi a pomáha im, hoci sám odmieta stať sa jedným z nich – možno ani nie tak z pokory a snahy o chudobu, ako skôr preto, aby váhou spoločenskej prestíže nedeformoval a neskreslil to, čo ohlasoval svojím kázaním. Neskôr sa oprel o pápežov, ktorým nepochybne pomáhal pri písaní mnohých oficiálnych dokumentov, ale sám nechcel, aby sa v nich objavilo jeho meno.

Dominik vyzýva k reakciám, vyvoláva nové iniciatívy a započaté diela privádza do konca. Veď v Languedocu, a možno už aj skôr, zastáva významnú úlohu, podnecuje k aktivite, a ak je to možné, završuje započaté dielo s odhodlanosťou, ktorá svedčí o živom záujme a zároveň o nezištnosti. Robí tak aj napriek tomu, že za to nezožne pocty ani tituly.

Svojím duchovným pôsobením nespôsobuje príliš veľa rozruchu. Dominik bol prítomný uprostred vojnového virvaru krížovej výpravy proti albigéncom a pritom nevedno, čo presne robil. Vieme len, že sa modlil. Hoci do detailu poznáme všetky manévre vojsk, vôbec netušíme, aké myšlienky sa mu vtedy preháňali hlavou.

Lacordaire svojím veľkolepým lyrickým štýlom poukázal na túto Dominikovu diskrétnosť a porovnal ho s jeho známym súčasníkom a priateľom, Šimonom z Montfortu, ktorý bol ovenčený slávou víťazstiev. „Slnko dejín svieti na Montfortov pancier a ožaruje na ňom slávne činy, ktoré majú aj svoje tiene. Na Dominikov plášť sotva zasvieti nejaký lúč, ale aj málo svetla odráža toľkú čistotu a svätosť, že vydáva oslnivé svedectvo. Svetla je málo preto, lebo Boží muž sa stiahol zo sveta plného hluku a krvi. Zostal verný svojmu poslaniu a svojimi ústami iba žehnal, svojím srdcom sa len modlil a svojou rukou konal iba dielo lásky. A svetla je málo aj preto, lebo keď čnosť zostane sama, nemá iné slnko okrem Boha“ (Vie de saint Dominique).

Keď Dante vo svojom Raji umiestňuje Dominika do slnečného neba, hovorí o ňom ako o svetelnom jase (v Turčányho preklade „blesk žiary cherubínskej“). Dominik je tak akoby ukrytý vo svetle, alebo sa stáva povrchom, ktorý odráža Božie svetlo.

Syn a služobník Cirkvi, Dominik, dôverujúci svojim bratom a súčasne pevne ukotvený v Bohu, ustupoval pred ľuďmi a inštitúciami do úzadia. Z tohto dôvodu tak dôrazne žiadal, aby ho pochovali pod nohami bratov v Bologni. Nechcel azda tým vyjadriť svoju podriadenosť a ducha služby? Veď sa nechcel stať ani ich prvým predstaveným a museli ho dlho presviedčať, aby prijal úrad magistra rehole, ktorú sám založil.

Jeho meno by sme darmo hľadali v prvých konštitúciách, hoci tie sú hlboko poznačené jeho duchom a úmyslami. Je celkom možné, že sa nechal viesť udalosťami pod vplyvom charizmatickej milosti, ktorá učí svätcov prispôsobovať vlastné plány znameniam Božej prozreteľnosti. Tak prijal – alebo si zvolil – regulu svätého Augustína; v roku 1217 rozoslal bratov do sveta a neskôr, akoby z náhleho popudu, vyslal niekoľkých do Poľska. To všetko bolo súčasťou rozhodnutí, v ktorých Dominik preukazuje svoju schopnosť rozlišovať výzvy, ktoré sa zrodili z kontaktu s momentálnymi okolnosťami. Dominik sa skrýva v úzadí javiska bežiaceho času, ale pritom dokáže tento čas naplno využiť.

Dominikánski svätí - Fra Angelico (Wikimedia Commons)

V Dominikovi badať napätie, ktoré zakúšali aj iní zakladatelia reholí, medzi charizmatickou autoritou a túžbou stiahnuť sa, alebo – akoby tu platila nejaká tajomná zákonitosť – nutným ústupom diktovaným druhými ľuďmi či vonkajšími okolnosťami. Toto napätie je typické pre väčšinu zakladateľov rehoľných rádov. U Dominika je jeho nenápadnosť dielom slobodného rozhodnutia.

Žil uprostred svojich bratov, akoby tam ani nebol. Nemal svoje lôžko, ani osobitnú celu. Jedol málo, ale pritom plnil všetky povinnosti, ku ktorým zaväzoval spoločný život a Regula. Pre všetkých bol prístupný, stále plný radosti, no zoči-voči trápeniu druhých plný súcitu. Prejavoval svoju apoštolskú pohotovosť a zároveň i bratského, priateľského a spontánneho ducha, ktorý je veľmi prostým, a pritom výrečným znamením kresťanského sebazrieknutia.

Dominik bol naozaj vášnivým milovníkom sebazrieknutia, ak to tak možno povedať. Táto jeho vášeň mala viacero podôb. Vidno ju v jeho intenzívnej túžbe po mučeníctve, v jeho snahe o misie v ďalekých krajinách, v jeho „zmiznutí“ po založení rehole. Ba čo viac, najjasnejším znakom konkrétneho zrieknutia sa seba, na rovine právnej i telesnej, bolo to, že sa dvakrát ponúkol, aby ho predali do otroctva, aby vykúpil nešťastných zajatcov.

Svätcova nenápadnosť tak v našich očiach nadobúda podobu pokory a zrieknutia sa seba. Máme o nej množstvo dôkazov. Tie prezrádzajú, že Dominik vo svojom živote pochopil význam Kristovho vykupiteľského diela. Jordán Saský túto skutočnosť vynikajúcim spôsobom vyjadril vo svojej modlitbe k zakladateľovi, keď Dominika nazýva „Kristov dôverný priateľ“.

Patrí do kruhu Kristových najbližších, stal sa jeho napodobňovateľom, až do samého konca. Svätá Katarína Sienská tento vzťah opísala vo svojom známom prirovnaní Dominika ku Kristovi. Načrtla paralelu medzi poslušnosťou adoptívneho syna a Syna podľa prirodzenosti: „Ako sa len podobá nášmu Pánovi, najmä vo svojej vytrvalej pokore a plamennej láske!“

Dominikove dielo

Dominik síce po sebe nezanechal spisy, ale stál pri zrode rehole so špecifickými inštitúciami a osobitým duchom. Jej členovia žijú a pôsobia v Cirkvi už celé stáročia. Preto je pochopiteľné, že v dobe, keď sa kodifikovalo právo a náuka o Cirkvi začala nadobúdať univerzálny charakter, aj novátorský a originálny spôsob života, aký predstavoval projekt Dominika a jeho spoločníkov, musel okamžite nadobudnúť písomnú podobu, aby sa naň dalo odvolávať a aby sa priamo úmerne so zakladaním nových kláštorov mohol ďalej šíriť.

Môžeme si byť preto istí, že od roku 1215 až do svojej smrti v roku 1221 spísal Dominik sám, alebo prinajmenšom v hojnej miere inšpiroval znenie textov, ktoré bratom slúžili ako prvé pravidlá a rehoľné zvyky. Aby sme sa držali svojho predsavzatia, že sa budeme v prvom rade venovať najstarším textom rehoľnej tradície, opíšeme Dominikovo dielo vychádzajúc z legislatívy napísanej ešte počas jeho života.

Tento muž, ktorý nám po sebe nezanechal žiadny autentický dokument, pod ktorý by sa bol sám podpísal, poznačil svojou pečaťou právne texty, z ktorých možno zreteľne vyčítať jeho intuície a predstavy o živote podľa evanjelia, ako aj jeho svätosť prekypujúcu múdrosťou a láskavosťou.

Ťažkosti sa objavia hneď pri prvom pokuse o identifikáciu textov, ktoré by mohli pochádzať z obdobia pred Dominikovou smrťou. Najstarší zachovaný rukopis totiž obsahuje celú legislatívu Rehole kazateľov spred roku 1242, so všetkými zmenami, úpravami a dodatkami schválenými každoročnými generálnymi kapitulami. Dokument dostal meno Rukopis z Rodez, pretože bol dlho uchovávaný v kláštore v tomto francúzskom meste.

Ide o prepis z polovice štrnásteho storočia, pričom originálny dokument niesol datovanie z roku 1240, čiže z doby, keď veľký dominikánsky právnik Rajmund z Peñafortu zreorganizoval rehoľné konštitúcie. Vlastníme teda unikátne svedectvo o prvotnej legislatíve rehole, ale k jeho najhlbším vrstvám sa musíme dopracovať prostredníctvom textovej kritiky.

Cesty svätého Dominika

Dominikánski historici doteraz publikovali celý rad štúdií, ktoré v mnohých ohľadoch dospievajú k rozličným výsledkom, navzájom sa opravujú, ale napokon sa blížia k niekoľkým styčným bodom. Zhodujú sa na tom, že väčšia časť textu z Rodez pochádza z doby svätého Dominika a že práve jeho treba považovať za hlavného zostavovateľa. Nepodarilo sa im však dospieť k jednomyseľnej identifikácii jednotlivých odsekov a ich datovaniu.

Zvyky bratov kazateľov (Consuetudines) sa začínajú prológom a prvým odsekom (distinctio). Znenie tejto prvej časti pochádza z roku 1216 a v značnej miere je inšpirované „zvykmi“ premonštrátov založených v dvanástom storočí. Píše sa v nich o každodennom živote rehoľného spoločenstva, pričom sledujú štruktúru reguly kanonikov svätého Augustína, ale sú stručnejšie. Text ďalších dištinkcií dominikánskych Consuetudines sa naopak vyznačuje svojou originálnosťou.

Základné jadro Druhej dištinkcie (odseku) pochádza z prvej generálnej kapituly v Bologni v roku 1220 a načrtáva najdôležitejšie body budúcej dominikánskej legislatívy. Hlavné princípy pretrvali stáročia a sú dodnes aktuálne. Ak ich porovnáme s Libellom od Jordána Saského (Libellus de principiis ordinis praedicatorum – Knižka o počiatkoch Rehole kazateľov, dielo bolo napísané niekedy v rokoch 1234/1235 v súvislosti s kanonizáciou sv. Dominika) a v niektorých vybraných bodoch konfrontujeme so svedectvami z kanonizačného procesu, dokážeme v nich odhaliť osobitý rukopis Dominika, ktorý ako starostlivý architekt dbal na výstavbu svojho diela.

S ohľadom na chronológiu predkladanú vedeckými štúdiami, môžeme zároveň rekonštruovať tú inštitucionálnu podobu rehole, ktorú chcel Dominik pôvodne odovzdať svojim bratom.

Modlitba Jubilea 800 Rehole kazateľov: Bože, Otec milosrdenstva, Ty si povolal svojho služobníka Dominika Guzmána, aby sa s vierou vydal na cestu ako potulný pútnik a kazateľ milosti. Pri príležitosti slávenia Jubilea rehole Ťa prosíme, vylej na nás opäť Ducha vzkrieseného Krista, aby sme verne a radostne ohlasovali evanjelium pokoja. Skrze Krista, nášho Pána. Amen

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo