Bez autokefálie nemožno prekonať rozštiepenie pravoslávia na Ukrajine

Bez autokefálie nemožno prekonať rozštiepenie pravoslávia na Ukrajine

Ukrajinský pravoslávny kňaz počas bohoslužby v kostole v Simferopoli 16. marca 2014. Foto - TASR/AP

V rubrike Z kresťanského Východu Ján Krupa tento týždeň píše o probléme rozdeleného ukrajinského pravoslávia a obavách blízkovýchodných patriarchov.

Ruské pravoslávie sa musí vzdať premrštených nárokov na Ukrajinu, ktorú označuje za „kánonické teritórium Moskovského patriarchátu“, myslí si grécky pravoslávny teológ Grigorios Larentzakis, ktorý je považovaný za jedného z ústredných poradcov Ekumenického patriarchátu.

Aktuálna cirkevná situácia na Ukrajine sa vyznačuje krízou. Jej viditeľným znakom je rozštiepenie ukrajinského pravoslávia na tri protichodné jurisdikcie, z ktorých je jedna podriadená Moskve. V problematike Ukrajiny preto 75-ročný emeritný profesor Larentzakis vidí jednu zo zvlášť bolestivých otázok, ktoré znemožňujú jednotu nielen Kyjevskej cirkvi, ale aj celkového pravoslávia.

Ekumenický patriarchát má medzičasom na stole oficiálnu žiadosť z Ukrajiny o udelenie samostatnosti (autokefálie). Jeho Blaženosť Bartolomej I. už ustanovil osobitnú komisiu na preskúmanie tejto žiadosti.

Z prípadov udelenia autokefálie v období medzi dvoma svetovými vojnami – Poľskej pravoslávnej cirkvi v roku 1924 a Albánskej pravoslávnej cirkvi v roku 1927 – je pre riešenie dnešnej situácie na Ukrajine zvlášť relevantný poľský prípad, pripomína Larentzakis a jedným dychom dodáva, že Konštantínopol síce prepustil zo svojej jurisdikcie Moskovskú, no nie Kyjevskú metropóliu.

Prečítajte si aj
Pravoslávni Srbi spomínali na obete občianskej vojny v bývalej Juhoslávii Zdieľať

Až v 20. rokoch minulého storočia Konštantínopol prepustil tie eparchie Kyjevskej metropólie, ktoré boli v tom čase súčasťou Poľska. Eparchie Kyjevskej metropólie na území Ukrajiny zostali kánonicky pri svoje materskej Konštantínopolskej cirkvi, aj keď si ich ríšska cirkev cárskeho Ruska od neskorého 17. storočia fakticky privlastnila. 

Keďže ruské pravoslávie trvá na Ukrajine, ktorú vníma ako „niečo, čoho sa nemôže vzdať“, profesorovi Larentzakisovi je jasné, že udelením autokefálie znovuzjednotenej Kyjevskej cirkvi „hrozí veľké rozštiepenie v lone celkovej pravoslávnej cirkvi a bolestivé hádky Ekumenického patriarchátu s Moskovským patriarchátom“. V Moskve sa „prehnane odmieta každá myšlienka na autokefálnu Ukrajinskú pravoslávnu cirkev“.

Napriek tomu sa musí zastávať stanovisko, že bez autokefálie nemožno prekonať 25-ročné rozštiepenie pravoslávia na Ukrajine, zdôrazňuje Larentzakis. Lebo ponechanie aktuálneho vnútropravoslávneho konfliktu na Ukrajine by zvečnilo nielen politické, vojnové, hospodárske a sociálne, ale aj cirkevno-duchovné problémy ukrajinského ľudu. Je tu akútna potreba konať, myslí si Larentzakis.

Ukrajinská cirkevná kríza sa dá riešiť na základe hlbokej náboženskej viery a zbožnosti ukrajinského ľudu. Podľa Larentzakisa súhlasné jednanie všetkých vzájomne sa cirkevno-politicky popierajúcich jurisdikcií síce nie je ľahké, ale existujú vyhliadky, že by sa mohlo dosiahnuť.

Apel blízkovýchodných katolíckych patriarchov

Prosbu o pomoc adresovanú pápežovi Františkovi sformulovali katolícki patriarchovia Blízkeho východu v závere svojho stretnutia v letnom sídle maronitského patriarchu v libanonskom Dimane. Len pápež môže pohnúť mocných tohto sveta k tomu, aby venovali pozornosť situácii kresťanov na Blízkom východe, uvádza sa v apeli.

Patriarchovia pranierujú vynútený exodus kresťanov z regiónov Blízkeho východu, ktorému sa medzinárodné spoločenstvo nečinne prizerá. Ide o „genocídu“, ktorá  predstavuje „ľudskú katastrofu“ a „urážku celého ľudstva“.

Patriarchovia pripomínajú, že sa zúčastnili na mnohých zasadaniach, seminároch a stretnutiach každého druhu, aby svetu vysvetlili škodlivosť osudu, ktorý bol uložený kresťanom: „Ale my nie sme ‚národ‘ so širokými hranicami, ktorý priťahuje pozornosť gigantov finančného sveta; my sme len mierumilovné ‚malé stádo‘.“

Orientálne cirkvi prekvitali na Blízkom východe od dní apoštolov, ale teraz je ich existencia „akútne ohrozená“.

Na poradách v Dimane bol prítomný aj apoštolský nuncius v Libanone, ktorým je arcibiskup Gabriele Caccia. V prvý deň stretnutia sa uskutočnilo stretnutie s nekatolíckymi patriarchami Youhannom X. (Antiochijská pravoslávna cirkev), Mar Ignatiom Aphremom II. (Sýrska pravoslávna cirkev) a Aramom I. (Arménska apoštolská cirkev), ktorí zdieľajú starosť svojich katolíckych kolegov.


Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov a gréckopravoslávny patriarcha Antiochie Yohann X. počas stretnutia v Moskve 29. januára 2014. Foto - TASR/AP 

Je čas, aby sme sformulovali „prorocký apel k svedectvu pravde“, uvádza sa vo vyhlásení katolíckych patriarchov Blízkeho východu: „Zostávame verní našej orientálnej identite a našej misii. V starosti o naše stáda, ktoré sa stali malými, sme zarmútení z dôvodu krvácania našich kresťanských komunít, ktoré opúšťajú svoju vlasť na Blízkom východe. Utláčatelia, ktorí konajú úmyselne, blázni, ktorí zneužívajú našu mierumilovnosť, si majú uvedomiť, že posledné slovo bude mať Božia spravodlivosť.“

Kresťania sú teraz súčasne kvasom, svetlom sveta, ktorý túži po „životodarnom Duchu“: „Zostávame verní krajine otcov a predkov, proti všetkej nádeji dúfame v budúcnosť, v ktorej – ako súčasť autentického dedičstva – budeme chápaní ako prameň bohatstva pre naše spoločnosti a pre univerzálnu cirkev na Východe i Západe.“

Je úlohou kresťanov, aby ohlasovali pravdu v láske, aby s odvahou vystupovali za legitimitu odluky medzi štátom a náboženstvom v ústavách blízkovýchodných štátov a „za rovnosť všetkých občanov pri právach a povinnostiach, bez ohľadu na ich náboženskú a etnickú príslušnosť“. Predovšetkým tento bod je nevyhnutnou podmienkou pre bezpečnosť kresťanov. 

Prečítajte si aj
Koptská cirkev bojuje proti mrzačeniu ženských pohlavných orgánov Zdieľať

Blízkovýchodní katolícki patriarchovia sa výslovne obracajú s naliehavým apelom na medzinárodné spoločenstvo, na OSN a na vlády zainteresované v „Sýrii, Iraku, Palestíne“, aby zastavili vojny a vojnové roztržky. Cieľ týchto vojen je až priveľmi jasný, ide o to, aby sa ničilo, zabíjalo, nútilo k exodu, aby sa šíril duch intolerancie medzi náboženstvami a kultúrami.

Vo vyhlásení patriarchov sa doslova uvádza: „Pokračovanie tejto situácie a neschopnosť nastoliť v regióne spravodlivý, komplexný a trvalý mier, ktorý umožní vyhnaným návrat k svojmu domovskému stádu v dôstojnosti a spravodlivosti, zostane počas celého 21. storočia škaredou škvrnou.“ 

Vo vyhlásení sa oceňuje vzorová funkcia Libanonu, ktorého prezident Michel Aoun prijal patriarchov. Libanon je demokratickým modelom, ktorý by mali napodobňovať arabské štáty, „predovšetkým v tom, že v Libanone neexistuje štátne náboženstvo“. Avšak Libanon už nemôže ďalej niesť bremeno veľkého počtu sýrskych a palestínskych utečencov, je ohrozená politická, hospodárska a sociálna bezpečnosť tejto krajiny.

Nuncius Caccia uistil patriarchov o pozornosti pápeža „a celej svetovej cirkvi“ voči situácii orientálnych kresťanov. To sa ukázalo medziiným na zvláštnej synode v roku 2010. Pápežský zástupca zdôraznil svoju nádej, že s podporou „zo strany Ruska a Spojených štátov“ dôjde v sýrskom konflikte k politickému riešeniu, ktoré povedie „k mieru, spravodlivosti a stabilite“. 

 „Chaos je najväčším nebezpečenstvom pre kresťanov na Blízkom východe“, povedal sýrsky katolícky patriarcha Ignace III. Younan bezprostredne po stretnutí patriarchov v Dimane v rozhovore s Vatikánskym rozhlasom. „Máme povinnosť myslieť na budúcnosť našich cirkví. Tu sme odkázaní na podporu medzinárodného spoločenstva štátov, ako aj na svetovú cirkev. Sme pripravení nasledovať Krista na ceste utrpenia, avšak neakceptujeme, že naše cirkvi sú obetované na iné účely.“

Patriarcha mal na mysli politické dohody, ktoré západné veľmoci robia s miestnymi a regionálnymi mocnármi. Kresťania v regióne sa často cítia zneužití ako lopta a teraz sa obávajú, že táto tendencia by mohla byť po znovuvýstavbe Iraku a Sýrie ešte zosilnená.

Pre patriarchov v Dimane bolo však dôležité, aby ohlasovali aj „slovo nádeje“: „Naši veriaci a komunity žijú vo veľmi ťažkom období, avšak kde nás skúša Boh, tam daruje aj svoju dobrotu. Cítime sa ako svedkovia našej viery a to nás má posilňovať aj pre budúcnosť.“ 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo