Kedy sa Arméni a Sýrčania rozhodli ísť vlastnou cestou?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kedy sa Arméni a Sýrčania rozhodli ísť vlastnou cestou?

Reliéf Gregora Osvietiteľa na katedrále v Ečmiadzine. Foto – Wikipedia

Konflikt okolo Chalcedónskeho koncilu viedol v Egypte, Etiópii, západnej Sýrii a Arménsku k vytvoreniu samostatných, miafyziticky orientovaných národných cirkví.

Zatiaľ čo sa v Egypte pripravujú na odpor voči Chalcedónu, v Palestíne dôjde – pod vedením mníchov – v roku 452/453 k povstaniu proti nemilej dogme. V podstate tým chcú brániť Cyrilovu autoritu a jeho populárnu teológiu zbožstvenia, ktorú vnímajú ako ohrozenú víťazstvom pápeža Leva.

A tak sa už krátko po koncile črtajú prvé príznaky konfliktu, ktorý povedie v 5. a 6. storočí v Egypte, Etiópii, západnej Sýrii a Arménsku k vytvoreniu samostatných, miafyziticky orientovaných národných cirkví, ktoré sa oddelia od chalcedónskej ríšskej cirkvi.

Odmietnutie v arménskej cirkvi

Keďže Arménsko je pokresťančované za Gregora Osvietiteľa okolo roku 300 z Kapadócie, existuje najskôr úzky vzťah k ríšskej cirkvi, ktorý sa prejavuje v sprostredkúvaní helenistickej a sýrskej kultúry.

V roku 387 bude táto krajina rozdelená medzi Rímsku a Perzskú ríšu. Od toho času sa väčšina provincií nachádza v odteraz autonómnej cirkvi ovládanej šľachtickými rodmi – s centrom v Ečmiadzine a od roku 484 v Dwine – v Perzskej ríši.

Keď v roku 428 vymrie arménsky kráľovský rod, reprezentantmi národa sa stanú katholikos a feudálni biskupi. Keď mních Mesrop († 439/40) vytvorí arménsku abecedu, začnú sa za katholika Sahaka († 439) písať dejiny samostatnej arménskej literatúry.


Súčasný vzhľad katedrály v Ečmiadzine. Foto – Wikipedia

Keďže identita Arménov bola neustále hlboko zakorenená v kresťanstve, zostávajú odolní voči perzskému zoroastrizmu, ako aj proti od roku 641 útočiacemu islamu Arabov.

V 10. a 11. storočí dosiahnu štátnu autonómiu, ktorú však stratia pod východnými Rimanmi a Seldžukmi, resp. od roku 1071 pod Turkami. Skrze vysťahovalectvo sa vytvorí v tej dobe v Kilíkii druhé arménske centrum. Po ničivých tureckých prenasledovaniach kresťanov počas prvej svetovej vojny žije dnes asi polovica Arménov v rovnomennej republike, druhá polovica v celosvetovej diaspóre.

Kristológia arménskej cirkvi

Dogmatické rozhodnutia ríšskych koncilov z rokov 431 a 451 sa dotýkajú Arménov, ktorí sú pod nadvládou Peržanov, najskôr iba nepriamo. Z dôvodu kontaktov s ríšskou cirkvou prijmú však v roku 506 Henotikon východorímskych cisárov zamýšľaný ako kompromis, aby sa tak odlíšili od Apoštolskej cirkvi Východu, ktorá bola dovtedy uprednostňovaná v Perzskej ríši. 

Na ďalšom stupni vymedzovania sa voči Apoštolskej cirkvi Východu a voči novochalcedónskemu učeniu zamietne synoda v Dwine okolo roku 555 chalcedónsku vieru a rozhodne sa definitívne pre miafyzitické vyznanie.

Po víťazstve Východorímskej ríše nad Peržanmi v roku 628 reagujú Arméni okolo roku 645/49 na východorímske pokusy o cirkevnú úniu opätovnou synodou v Dwine, na ktorej utužia svoju miafyzitickú identitu.

V roku 726 uskutočnená synoda v Manaskerte vedie síce k dogmatickej dohode so západosýrskou jakobitskou cirkvou, táto únia je však od počiatku zaťažená liturgickými nezhodami a skončí sa v 13. storočí. 

Odmietnutie v západosýrskej alebo jakobitskej cirkvi

Široký sýrsky priestor medzi Stredozemným morom a Tigrisom, ktorý pôvodne podliehal nadmetropolitnej jurisdikcii Antiochie, netvorí jednotu ani rečovo-kultúrne, ani politicky, ani cirkevne. Kristologické konflikty 5. storočia posilnia jeho roztrieštenosť.

Východná časť ide svojou cestou od skorého 5. storočia a definitívne po Efezskom koncile (431) ako Apoštolská cirkev Východu. Po Chalcedónskom koncile (451) vládnu aj v západnej časti napätia medzi časťou ríšsko-cirkevne a časťou miafyziticky zmýšľajúcich biskupov.

Prečítajte si aj
Druhý trvalý cirkevný rozkol v dejinách Zdieľať

Skrze nepokoje vyvolané Petrom Valchárom (Fullo, † 488) v cirkevnom ľude a mníšstve dôjde ku schizme s ríšskou cirkvou, keď je Petrus Fullo ustanovený za antiochijského protiarcibiskupa a je uznávaný mnohými cirkevnými obcami. Odvtedy bojujú v západnej Sýrii proti sebe miafyziti formujúci sa pod Petrom Fullom a melchiti stojaci za antiochijským biskupom uznaným ríšskou cirkvou.

Konflikt vychádzajúci pri tom na povrch korení ani nie tak v nezmieriteľnej kristológii, ale – podobne ako pri koptoch – v kultúrnom a politickom rozpore medzi Sýrčanmi a Grékmi.

Severus († 538), teológ zaviazaný predchalcedónskej kristológii, bude medzi rokmi 512 a 518 uznaný dokonca ríšskou cirkvou ako arcibiskup Antiochie. Po jeho poslaní do exilu melchiti ovládnu hlavný cirkevný obvod Antiochiu a po roku 519 prenasledujú miafyzitov tak radikálne, že miafyzitický klérus bude rozsiahlo zlikvidovaný.

Avšak skvelí teológovia Philoxenus v Mabbugu († po 518) a Severus sprostredkúvajú svoju miafyzitickú kristológiu s veľkou vyžarovacou silou. Ich cirkevné obce a mníšski stúpenci preto zostanú odolní aj v nastupujúcom období prenasledovania a stavajú sa na odpor všetkým pokusom cisárskej únijnej politiky. 

Keď potom miafyziticky zmýšľajúce arabské knieža Harit z Ghassanu okolo roku 542/43 poprosí cisárovnú Theodoru o biskupov pre svoje územie, tá nechá vysvätiť dvoch miafyzitov: Theodora pre Arábiu a Jakoba Baradaja pre Sýriu s formálnym sídlom v Edesse.

Horlivosť biskupa Jakoba Baradaja

Až do svojej smrti v roku 578 Jakob Baradaj prechádza neúnavne Sýriou, Malou Áziou, Palestínou a Egyptom, vysvätí približne 30 biskupov, ako aj mnohých kňazov a diakonov, organizuje podzemné cirkevné obce a ustanoví pre Sýriu formálneho antiochijského protiarcibiskupa zaviazaného predchalcedónskej tradícii. Tento prímas odteraz jakobitskej cirkvi môže – takisto ako jeho nástupcovia – rozvíjať svoju činnosť v každom prípade len potajme z kláštorov.

Od dobytia Sýrie islamskými Arabmi 636/39 budú „jakobiti“ spolu s ďalšími kresťanskými cirkvami nábožensky tolerovaní a môžu – s Arménmi a koptmi v cirkevnom spoločenstve – silnejšie budovať z kláštorov svoju cirkev.

Jakob z Edessy a Gregor Barhebraeus

Ako najvýznamnejšieho teológa tejto fázy treba uviesť Jakoba z Edessy († 708), ktorý napísal dôležité exegetické, cirkevnoprávne a filozofické diela.

Obdobie rozkvetu západosýrskeho kresťanstva pretrváva až do 13. storočia, je však prerušované štiepeniami, ktoré trvajú od roku 1292 do roku 1445 a čiastočne dokonca do roku 1883.

Hlavné územie jakobitskej cirkvi leží v severnej Sýrii a Mezopotámii, zatiaľ čo Antiochia, Edessa a mnoho ďalších miest zostáva pod jurisdikciou melchitských biskupov. Aj v Arábii žijú od 6. storočia jakobitskí kresťania. Môžu sa najskôr usadiť v ríši Ghassanidov a odtiaľ prenikať na arabský polostrov, aj keď sú tu konfrontovaní s konkurujúcou misiou Apoštolskej cirkvi Východu.


Reliéf s gréckym nápisom na katedrále v Ečmiadzine. Foto – Wikipedia

Najvýznamnejším reprezentantom vrcholného stredovekého obdobia rozkvetu jakobitského kresťanstva je Gregor Barhebraeus († 1286). Je nielen askétom a mafriánom (vrchným biskupom) východných jakobitov, ale aj univerzálnym učencom, ktorý si urobil meno ďaleko za hranicami svojej cirkvi ako teológ, historik a filozof.

V 14. storočí intenzívne nastupujúce prenasledovania moslimskými Peržanmi a Turkami vytvorili z jakobitských obcí malé stádo. Z dôvodu prenasledovaní kresťanov v Turecku počas prvej svetovej vojny vymizne územie osídlené Jakobitmi v južnom Turecku s výnimkou Tur Abdinu, zatiaľ čo preživší sa vysťahujú do Sýrie, Libanonu a ďalších krajín.

Recepcia Chalcedónskeho koncilu v ríšskej cirkvi

Aj v Rímskej ríši je vážnosť Chalcedónskeho koncilu závislá od premenlivých udalostí nasledujúcich dogmatických sporov. Z dôvodu rastúcich útokov miafyzitických kruhov sa z cisárskej strany niekedy prechádza k tomu, že si koncil mlčky nevšímajú alebo ho dokonca odmietajú.

Takto je Henotikon, napísaný v roku 482 biskupom Akáciom z Konštantínopolu († 488) a zverejnený cisárom Zenonom († 491), určený vlastne k tomu, aby sa skoncovalo s pokoncilovými schizmami ríšskej cirkvi s veľkými časťami orientálnych cirkví.

Prečítajte si aj
Najdôležitejší kristologický koncil v dejinách Zdieľať

Avšak v Henotikone – bez dosiahnutia vytúženej trvalej únie – sa preklínajú „iba“ Nestórius a Eutyches a odsudzujú sa tí, ktorí oddeľujú alebo zmiešavajú božstvo a ľudstvo Krista. Ostatné výsledky Chalcedónskeho koncilu sa tu, naopak, rozsiahlo zamlčiavajú. Na druhej strane sú do Henotiku vložené sporné anatémy tretieho Cyrilovho listu a formuluje sa v ňom predovšetkým podozrievavé vyjadrenie, že bude uvalená kliatba na každého, kto vyslovil alebo vysloví nejaké iné stanovisko „či ku Chalcedónu, alebo na nejakej inej synode“.

Následne povedie Henotikon k „Akácianskej schizme“ medzi Rímom a Konštantínopolom, pretože Akácius vstúpil do cirkevného spoločenstva s miafyzitickými arcibiskupmi Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema a tým vyhĺbil nové zákopy medzi Rímom a Konštantínopolom, ktoré môžu byť prekonané až v roku 519.

Nedotknuteľný status chalcedónskeho vyznania

Od cisárov Justína († 527) a Justiniána († 565) sa chalcedónska definícia predsa len presadzuje ako oficiálne vyznanie ríšskej cirkvi a posúva sa do nedotknuteľného postavenia.

Chalcedónsky koncil sa označuje vo výnose cisára Justiniána v roku 545 ako jedna zo štyroch svätých synod, ktorých učenie si treba vážiť podobne ako učenie Svätého písma.

Podobnú formuláciu nachádza o polstoročie neskôr pápež Gregor Veľký († 604), pričom učí, že prvé štyri ekumenické koncily – medzi nimi výslovne Chalcedónsky koncil – treba prijať a ctiť si tak ako štyri knihy Svätého evanjelia.

V tomto vyjadrení rímskeho biskupa sa prejavuje v ríšskej cirkvi najneskôr na konci 6. storočia definitívna recepcia týchto štyroch základných ekumenických koncilov, ktorým bola dosiaľ venovaná naša pozornosť.   

Z nemčiny vybral a preložil otec Ján Krupa.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo