Kedy sa Arméni a Sýrčania rozhodli ísť vlastnou cestou?

Kedy sa Arméni a Sýrčania rozhodli ísť vlastnou cestou?

Reliéf Gregora Osvietiteľa na katedrále v Ečmiadzine. Foto – Wikipedia

Konflikt okolo Chalcedónskeho koncilu viedol v Egypte, Etiópii, západnej Sýrii a Arménsku k vytvoreniu samostatných, miafyziticky orientovaných národných cirkví.

Zatiaľ čo sa v Egypte pripravujú na odpor voči Chalcedónu, v Palestíne dôjde – pod vedením mníchov – v roku 452/453 k povstaniu proti nemilej dogme. V podstate tým chcú brániť Cyrilovu autoritu a jeho populárnu teológiu zbožstvenia, ktorú vnímajú ako ohrozenú víťazstvom pápeža Leva.

A tak sa už krátko po koncile črtajú prvé príznaky konfliktu, ktorý povedie v 5. a 6. storočí v Egypte, Etiópii, západnej Sýrii a Arménsku k vytvoreniu samostatných, miafyziticky orientovaných národných cirkví, ktoré sa oddelia od chalcedónskej ríšskej cirkvi.

Odmietnutie v arménskej cirkvi

Keďže Arménsko je pokresťančované za Gregora Osvietiteľa okolo roku 300 z Kapadócie, existuje najskôr úzky vzťah k ríšskej cirkvi, ktorý sa prejavuje v sprostredkúvaní helenistickej a sýrskej kultúry.

V roku 387 bude táto krajina rozdelená medzi Rímsku a Perzskú ríšu. Od toho času sa väčšina provincií nachádza v odteraz autonómnej cirkvi ovládanej šľachtickými rodmi – s centrom v Ečmiadzine a od roku 484 v Dwine – v Perzskej ríši.

Keď v roku 428 vymrie arménsky kráľovský rod, reprezentantmi národa sa stanú katholikos a feudálni biskupi. Keď mních Mesrop († 439/40) vytvorí arménsku abecedu, začnú sa za katholika Sahaka († 439) písať dejiny samostatnej arménskej literatúry.


Súčasný vzhľad katedrály v Ečmiadzine. Foto – Wikipedia

Keďže identita Arménov bola neustále hlboko zakorenená v kresťanstve, zostávajú odolní voči perzskému zoroastrizmu, ako aj proti od roku 641 útočiacemu islamu Arabov.

V 10. a 11. storočí dosiahnu štátnu autonómiu, ktorú však stratia pod východnými Rimanmi a Seldžukmi, resp. od roku 1071 pod Turkami. Skrze vysťahovalectvo sa vytvorí v tej dobe v Kilíkii druhé arménske centrum. Po ničivých tureckých prenasledovaniach kresťanov počas prvej svetovej vojny žije dnes asi polovica Arménov v rovnomennej republike, druhá polovica v celosvetovej diaspóre.

Kristológia arménskej cirkvi

Dogmatické rozhodnutia ríšskych koncilov z rokov 431 a 451 sa dotýkajú Arménov, ktorí sú pod nadvládou Peržanov, najskôr iba nepriamo. Z dôvodu kontaktov s ríšskou cirkvou prijmú však v roku 506 Henotikon východorímskych cisárov zamýšľaný ako kompromis, aby sa tak odlíšili od Apoštolskej cirkvi Východu, ktorá bola dovtedy uprednostňovaná v Perzskej ríši. 

Na ďalšom stupni vymedzovania sa voči Apoštolskej cirkvi Východu a voči novochalcedónskemu učeniu zamietne synoda v Dwine okolo roku 555 chalcedónsku vieru a rozhodne sa definitívne pre miafyzitické vyznanie.

Po víťazstve Východorímskej ríše nad Peržanmi v roku 628 reagujú Arméni okolo roku 645/49 na východorímske pokusy o cirkevnú úniu opätovnou synodou v Dwine, na ktorej utužia svoju miafyzitickú identitu.

V roku 726 uskutočnená synoda v Manaskerte vedie síce k dogmatickej dohode so západosýrskou jakobitskou cirkvou, táto únia je však od počiatku zaťažená liturgickými nezhodami a skončí sa v 13. storočí. 

Odmietnutie v západosýrskej alebo jakobitskej cirkvi

Široký sýrsky priestor medzi Stredozemným morom a Tigrisom, ktorý pôvodne podliehal nadmetropolitnej jurisdikcii Antiochie, netvorí jednotu ani rečovo-kultúrne, ani politicky, ani cirkevne. Kristologické konflikty 5. storočia posilnia jeho roztrieštenosť.

Východná časť ide svojou cestou od skorého 5. storočia a definitívne po Efezskom koncile (431) ako Apoštolská cirkev Východu. Po Chalcedónskom koncile (451) vládnu aj v západnej časti napätia medzi časťou ríšsko-cirkevne a časťou miafyziticky zmýšľajúcich biskupov.

Prečítajte si aj
Druhý trvalý cirkevný rozkol v dejinách Zdieľať

Skrze nepokoje vyvolané Petrom Valchárom (Fullo, † 488) v cirkevnom ľude a mníšstve dôjde ku schizme s ríšskou cirkvou, keď je Petrus Fullo ustanovený za antiochijského protiarcibiskupa a je uznávaný mnohými cirkevnými obcami. Odvtedy bojujú v západnej Sýrii proti sebe miafyziti formujúci sa pod Petrom Fullom a melchiti stojaci za antiochijským biskupom uznaným ríšskou cirkvou.

Konflikt vychádzajúci pri tom na povrch korení ani nie tak v nezmieriteľnej kristológii, ale – podobne ako pri koptoch – v kultúrnom a politickom rozpore medzi Sýrčanmi a Grékmi.

Severus († 538), teológ zaviazaný predchalcedónskej kristológii, bude medzi rokmi 512 a 518 uznaný dokonca ríšskou cirkvou ako arcibiskup Antiochie. Po jeho poslaní do exilu melchiti ovládnu hlavný cirkevný obvod Antiochiu a po roku 519 prenasledujú miafyzitov tak radikálne, že miafyzitický klérus bude rozsiahlo zlikvidovaný.

Avšak skvelí teológovia Philoxenus v Mabbugu († po 518) a Severus sprostredkúvajú svoju miafyzitickú kristológiu s veľkou vyžarovacou silou. Ich cirkevné obce a mníšski stúpenci preto zostanú odolní aj v nastupujúcom období prenasledovania a stavajú sa na odpor všetkým pokusom cisárskej únijnej politiky. 

Keď potom miafyziticky zmýšľajúce arabské knieža Harit z Ghassanu okolo roku 542/43 poprosí cisárovnú Theodoru o biskupov pre svoje územie, tá nechá vysvätiť dvoch miafyzitov: Theodora pre Arábiu a Jakoba Baradaja pre Sýriu s formálnym sídlom v Edesse.

Horlivosť biskupa Jakoba Baradaja

Až do svojej smrti v roku 578 Jakob Baradaj prechádza neúnavne Sýriou, Malou Áziou, Palestínou a Egyptom, vysvätí približne 30 biskupov, ako aj mnohých kňazov a diakonov, organizuje podzemné cirkevné obce a ustanoví pre Sýriu formálneho antiochijského protiarcibiskupa zaviazaného predchalcedónskej tradícii. Tento prímas odteraz jakobitskej cirkvi môže – takisto ako jeho nástupcovia – rozvíjať svoju činnosť v každom prípade len potajme z kláštorov.

Od dobytia Sýrie islamskými Arabmi 636/39 budú „jakobiti“ spolu s ďalšími kresťanskými cirkvami nábožensky tolerovaní a môžu – s Arménmi a koptmi v cirkevnom spoločenstve – silnejšie budovať z kláštorov svoju cirkev.

Jakob z Edessy a Gregor Barhebraeus

Ako najvýznamnejšieho teológa tejto fázy treba uviesť Jakoba z Edessy († 708), ktorý napísal dôležité exegetické, cirkevnoprávne a filozofické diela.

Obdobie rozkvetu západosýrskeho kresťanstva pretrváva až do 13. storočia, je však prerušované štiepeniami, ktoré trvajú od roku 1292 do roku 1445 a čiastočne dokonca do roku 1883.

Hlavné územie jakobitskej cirkvi leží v severnej Sýrii a Mezopotámii, zatiaľ čo Antiochia, Edessa a mnoho ďalších miest zostáva pod jurisdikciou melchitských biskupov. Aj v Arábii žijú od 6. storočia jakobitskí kresťania. Môžu sa najskôr usadiť v ríši Ghassanidov a odtiaľ prenikať na arabský polostrov, aj keď sú tu konfrontovaní s konkurujúcou misiou Apoštolskej cirkvi Východu.


Reliéf s gréckym nápisom na katedrále v Ečmiadzine. Foto – Wikipedia

Najvýznamnejším reprezentantom vrcholného stredovekého obdobia rozkvetu jakobitského kresťanstva je Gregor Barhebraeus († 1286). Je nielen askétom a mafriánom (vrchným biskupom) východných jakobitov, ale aj univerzálnym učencom, ktorý si urobil meno ďaleko za hranicami svojej cirkvi ako teológ, historik a filozof.

V 14. storočí intenzívne nastupujúce prenasledovania moslimskými Peržanmi a Turkami vytvorili z jakobitských obcí malé stádo. Z dôvodu prenasledovaní kresťanov v Turecku počas prvej svetovej vojny vymizne územie osídlené Jakobitmi v južnom Turecku s výnimkou Tur Abdinu, zatiaľ čo preživší sa vysťahujú do Sýrie, Libanonu a ďalších krajín.

Recepcia Chalcedónskeho koncilu v ríšskej cirkvi

Aj v Rímskej ríši je vážnosť Chalcedónskeho koncilu závislá od premenlivých udalostí nasledujúcich dogmatických sporov. Z dôvodu rastúcich útokov miafyzitických kruhov sa z cisárskej strany niekedy prechádza k tomu, že si koncil mlčky nevšímajú alebo ho dokonca odmietajú.

Takto je Henotikon, napísaný v roku 482 biskupom Akáciom z Konštantínopolu († 488) a zverejnený cisárom Zenonom († 491), určený vlastne k tomu, aby sa skoncovalo s pokoncilovými schizmami ríšskej cirkvi s veľkými časťami orientálnych cirkví.

Prečítajte si aj
Najdôležitejší kristologický koncil v dejinách Zdieľať

Avšak v Henotikone – bez dosiahnutia vytúženej trvalej únie – sa preklínajú „iba“ Nestórius a Eutyches a odsudzujú sa tí, ktorí oddeľujú alebo zmiešavajú božstvo a ľudstvo Krista. Ostatné výsledky Chalcedónskeho koncilu sa tu, naopak, rozsiahlo zamlčiavajú. Na druhej strane sú do Henotiku vložené sporné anatémy tretieho Cyrilovho listu a formuluje sa v ňom predovšetkým podozrievavé vyjadrenie, že bude uvalená kliatba na každého, kto vyslovil alebo vysloví nejaké iné stanovisko „či ku Chalcedónu, alebo na nejakej inej synode“.

Následne povedie Henotikon k „Akácianskej schizme“ medzi Rímom a Konštantínopolom, pretože Akácius vstúpil do cirkevného spoločenstva s miafyzitickými arcibiskupmi Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema a tým vyhĺbil nové zákopy medzi Rímom a Konštantínopolom, ktoré môžu byť prekonané až v roku 519.

Nedotknuteľný status chalcedónskeho vyznania

Od cisárov Justína († 527) a Justiniána († 565) sa chalcedónska definícia predsa len presadzuje ako oficiálne vyznanie ríšskej cirkvi a posúva sa do nedotknuteľného postavenia.

Chalcedónsky koncil sa označuje vo výnose cisára Justiniána v roku 545 ako jedna zo štyroch svätých synod, ktorých učenie si treba vážiť podobne ako učenie Svätého písma.

Podobnú formuláciu nachádza o polstoročie neskôr pápež Gregor Veľký († 604), pričom učí, že prvé štyri ekumenické koncily – medzi nimi výslovne Chalcedónsky koncil – treba prijať a ctiť si tak ako štyri knihy Svätého evanjelia.

V tomto vyjadrení rímskeho biskupa sa prejavuje v ríšskej cirkvi najneskôr na konci 6. storočia definitívna recepcia týchto štyroch základných ekumenických koncilov, ktorým bola dosiaľ venovaná naša pozornosť.   

Z nemčiny vybral a preložil otec Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo