Cirkev nie je povolaná, aby obžalúvala človeka v hriechoch, ale aby mu pomáhala uvedomovať si ich, aby ho liečila. Liekom proti hriechu je obrátenie.
Neexistujú hriechy, ktoré by nemohli byť uzdravené skrze obrátenie. Pán Ježiš Kristus hovorí: „Každý hriech a rúhanie bude ľuďom odpustené, ale rúhanie proti Duchu nebude odpustené“ (Mt 12,31). Pod rúhaním proti Svätému Duchu sa rozumie obvykle tvrdošijné odmietanie Božej vôle, vedomý vstup do konfliktu s Bohom, nevôľa oľutovať svoje hriechy a polepšiť sa.
Obrátenie nie je to isté ako ľútosť. Ľútosť ako žiaľ nad nejakým spáchaným hriechom môže byť neplodná. Judáš, ktorý zradil Spasiteľa za tridsať strieborných, oľutoval a vrátil peniaze veľkňazom a starším so slovami: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv“ (Mt 27,3-4). Pritom neuskutočnil obrátenie, nevrátil sa do spoločenstva učeníkov, ale spáchal ťažký hriech, ktorý ešte zväčšil jeho vinu: samovraždu. V protiklade k tomu Peter, ktorý zaprel Krista, trpko oplakal svoje zapretie (Mt 26,69-75), vyznal svoju lásku k nemu a dokázal ju so všetkou hrdinskou odvahou vo svojom nasledujúcom živote a vo svojej smrti ako mučeník (Jn 21,15-19).
Obrátenie sa nevyčerpáva v konštatovaní faktu hriešneho skutku a v ľútosti nad ním. Obrátenie je celý duchovný komplex, ktorý zahŕňa každodenné spytovanie svedomia, žiaľ nad spáchanými hriechmi a schválenými hriešnymi myšlienkami, úsilie pokiaľ možno skorigovať príčinné zlo, neustálu prácu na sebe s cieľom duchovného sebazdokonaľovania. Obrátiť sa znamená zmeniť svoje zmýšľanie a svoj spôsob života, nahradiť hriešne skutky opačnými skutkami, prijať kresťanský komplex mravných hodnôt, plniť Božie prikázania, neprestajne sa usilovať o dobro, nielen v skutkoch, alebo aj v myšlienkach a pocitoch.
Apoštol Pavol vyzýva kresťanov v Efeze: „Vyzlečte si starého človeka s predchádzajúcim spôsobom života, ktorý hynie klamnými žiadosťami, obnovte sa duchovným zmýšľaním a oblečte si nového človeka, stvoreného podľa Božieho obrazu v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4,22-24). Vnútorná duchovná obnova skrze obrátenie vedie k dokonalému mravnému znovuzrodeniu človeka.
Obrátenie necháva človeka vrátiť sa k Bohu, ktorý miluje každého človeka a čaká, že človek sa odvráti od svojho hriešneho spôsobu života a vráti sa k nemu. V Starom zákone Boh hovorí: „Nemám záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil“ (Ez 33,11).
V Novom zákone je téme obrátenia venované podobenstvo o stratenom synovi, ktoré Ježiš predniesol na ceste do Jeruzalema: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otec, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A otec im majetok rozdelil. Po niekoľkých dňoch si mladší syn všetko vzal, odišiel do ďalekej krajiny a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trpieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u jedného obyvateľa krajiny. Ten ho poslal na svoje pole pásť svine. Túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale ani tie mu nikto nedal. Vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov. Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Ale otec povedal svojim sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Vezmite vykŕmené teľa a zabite ho! Jedzme a radujme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa. A všetci sa začali radovať“ (Lk 15,11-24).
V tomto podobenstve je obrátenie predstavené ako etapovitý proces, ktorý sa začína tým, že stratený syn vstúpi do seba, spomenie si na svojho otca a rozhodne sa vrátiť sa k nemu. Nezostane pri slovách, ale prejde k skutkom. Avšak hlavnou postavou podobenstva nie je syn, ale otec, ktorý symbolizuje Boha. Keď sa človek vráti k Bohu a uskutoční obrátenie, Boh ho nesúdi, ale prijíma ho s otvoreným náručím.
Podobenstvo ukazuje, že obrátenie je stále pohybom stretnutia medzi Bohom a človekom. Otec v podobenstve jednoducho nečaká, kým syn k dôjde, ale beží mu v ústrety. Z úst otca nepočuť ani jediné slovo odsúdenia alebo výčitky.
Pán Ježiš Kristus o sebe hovorí: „Neprišiel som svet odsúdiť, ale svet spasiť“ (Jn 12,47). Žene, ktorá bola prichytená pri cudzoložstve, povie: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? ... Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8,10-11). Keď farizej očakáva, že Ježiš odsúdi ženu, hriešnicu, ktorá mu pomaže vzácnym olejom nohy, Ježiš jej namiesto odsúdenia povie: „Odpúšťajú sa ti hriechy ... Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ (Lk 7,48.50). O tých, ktorí sa obrátili na kázanie Jána Krstiteľa, Ježiš farizejom povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu“ (Mt 21,31-32).
Na obrátenie nie je nikdy neskoro, a dokonca aj ten najzarytejší zločinec sa môže na konci svojho života obrátiť a dosiahnuť odpustenie od Boha. Toto ukazuje príklad kajúceho lotra. Keď bol ukrižovaný spolu s Ježišom, spoznal hriešnosť svojho skoršieho života a obrátil sa na neho so slovami: „Ježišu, spomeň si na mňa, kde prídeš do svojho kráľovstva. On mu odpovedal: Veru, hovorím ti: Ešte dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,42-43).
Zároveň nikdy nesmieme odkladať obrátenie, pretože smrť môže stretnúť človeka náhle. Na otázku týkajúcu sa Galilejčanov, ktorých zavraždili na Pilátov príkaz, Ježiš odpovedá: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete“ (Lk 13,1-3).
Osud človeka vo večnosti závisí od toho, ako žil svoj život na zemi, ako stvárňoval svoj vzťah k Bohu. Na rozdiel od občianskeho zákonodarstva, ktoré necháva po zločine bezpodmienečne nasledovať príslušný trest, Boh oslobodzuje od trestu za hriechy, keď ich človek úprimne oľutuje, odvráti sa od cesty zla a vydá sa cestou dobra.
Metropolit Hilarion (Alfeyev): Katechismus. Kleine Wegbegleitung im orthodoxen Glauben, Muenster 2017. Preložil o. Ján Krupa.