Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
14. september 2019

Blázni do Krista: Ako sme v noci a daždi chodili po kostoloch

Osobný zážitok z Návštevy siedmich kostolov, ako sme v noci skutočne našli Boha.
Blázni do Krista: Ako sme v noci a daždi chodili po kostoloch

Návšteva siedmich kostolov rozhodne nie je bežnou duchovnou púťou. Jedinečná však nie je len preto, že prebieha v noci. Jedineční sú ľudia, ktorí sa na ňu podujmú. Sú to totiž úplní blázni!

Skutoční blázni do Ježiša Krista, ktorých poháňa túžba konečne ho spoznať, vyhľadať, stretnúť sa s ním. Veď kto iný by prešiel v noci 20 kilometrov, len aby sa modlil? Kto by sa rozhodol dobrovoľne bdieť, ešte k tomu do nitky zmoknúť, a pritom by nestrácal motiváciu ísť ďalej? Hľadali sme Boha a našli sme ho. A o tom vám teraz rozpoviem. 

Oratórium svätého Filipa Nériho je komunita, v ktorej trávim čoraz viac času. Skrátka mi sedí ich spiritualita, premýšľanie do hĺbky, horlivosť v hľadaní a obhajovaní pravdy. Keď ma pozvali na nočné putovanie Bratislavou, nemuseli ma dlho presviedčať. Je v tom kus romantiky volať na Pána práve v tichu a čare noci, to sa musí svätému Filipovi nechať. A poviem vám len jedno. Dobre to vymyslel – bolo to dokonale romantické!

A ktoré rande si zaslúži viac romantiky ako rande s naším nebeským Ockom? A tak sa mi prihovoril. Láskavo, nežne, pravdivo, humorne. Jednoducho tak, ako to vie iba On. A o tom bude reč. 

Sedem zastavení = sedem precitnutí v rozhovore s Bohom

1. Príliš sa nevzďaľuj, lebo stratíš signál

Človek má vždy dve možnosti, ako reagovať na nepohodlie. Buď sa uzavrie do seba a začne nadávať. Alebo si otvorí srdce a začne v okolnostiach čítať, čo mu Boh hovorí. Hneď na úvod púte som dostala rádioprijímač, ktorý mal trochu slabší výkon. Znamenalo to asi toľko, že pokiaľ som sa od otca Juraja trochu viac vzdialila, prestala som ho dobre počuť. Musela som si dať pozor, aby som ho príliš nepredbiehala, alebo za ním, naopak, nezaostávala.

„Jakživ ste nevideli toľko bláznov, ktorým z vlasov tečú cícerky vody, a pritom sa usmievajú ako slniečko na hnoji.“ Zdieľať

Poviem vám to na rovinu: zo začiatku som mala poriadne nervy! V hlave sa mi spustil ten klasický repertoár v štýle: to snáď nie je pravda, čo mi to zase dali za „šmejd“, ako to, že to všetkým funguje a akurát mne nie. Ale potom, počas modlitby ruženca, mi docvaklo. Aká unikátna metafora! Nastražila som svoje duchovné uši a zachytila túto múdrosť: Drž si kňazov blízko. Nevzďaľuj sa príliš od ich rád, lebo tak stratíš spojenie aj so mnou. Zostaň verná tomu, čo ti hovoria a čo ti radí svätá Matka Cirkev. Razom som sa usmiala od ucha k uchu. Správa prijatá, Pane! A veselo som putovala ďalej.

2. Búrky sa nezľakni, len pokračuj v ceste

Niečo vám poviem. V tú septembrovú noc pršalo naozaj dosť. Najhorší lejak sa spustil hneď na moste pri prechode z Petržalky do centra mesta, a teda hneď na začiatku trasy. Ešte sme ani poriadne nevyrazili a už sme boli premočení do nitky. Opäť moment, keď sa buď rozhodnete všetko zabaliť a ísť domov uvariť si čaj. Alebo preladíte na duchovnú vlnu: Nemysli si, že ťa budem šetriť. Nemysli si, že cesta ku mne je ľahká. Je ťažká a plná krížov. Niečo musíš aj vydržať, ustáť a nebude sa ti to páčiť. Ale prosím ťa, vydrž, lebo ja som stále s tebou a dovediem ťa až do cieľa. 

Zjavne som túto správu neprijala jediná. Jakživ ste nevideli toľko bláznov, ktorým z vlasov tečú cícerky vody, a pritom sa usmievajú ako slniečko na hnoji. Mala som dojem, že v očiach mnohých sa odrážala Božia prítomnosť. Bol s nami a vďaka nemu mal dážď sladkú príchuť a my sme ani necítili, že nám je zima. 

3. Pokora je aj v tom, že si vieme priznať chybu

Aby bolo jasné, nie som veľmi pútnický typ – som skôr dieťa obchodných domov. Najvyšší vrch, na ktorý som za posledné obdobie vystúpila, je tretie poschodie Peek&Cloppenburg v Auparku. Presne preto som so sebou nemala ani dáždnik, ani pršiplášť. Len nepremokavú bundu a tenkú látkovú čapicu, lebo doma jednoducho nič outdoorové nemám. Okrem toho som si myslela, že takáto ľahká výbava postačí, že v noci len spŕchne.

Realita ma však rýchlo vyviedla z omylu. Kým sa ostatní múdro schovávali pod dáždnikmi a pršiplášťom, mne kvalitne pršalo za golier a premočené som mala všetko. Od čapice až po ponožky. Z davu sa však odrazu ku mne priblížilo pekné dievča a nad hlavou mi rozprestrelo dáždnik. Ticho sa usmiala a nepovedala nič. Priznávam, trochu som sa hanbila. Za to, že zachraňuje dospelého človeka. Za to, že som tak podcenila oblečenie. Za to, že som nemala viac rozumu. 

Áno, niekedy ešte budeš vyzerať hlúpo. Si len človek a ten sa dopúšťa viacerých chýb. Ale najhlúpejšie by bolo tváriť sa, že je všetko v poriadku a nepriznať si chybu. Len prijmi pomoc, poďakuj sa a nabudúce buď múdrejšia. A tak som sa ticho skrčila pod spoločný dáždnik a zašepkala: ďakujem. Na hodnú chvíľu mi bolo príjemne sucho.

4. Vždy sa rozdeľ s tým, čo máš, a nemysli len na seba

Netrvalo dlho a Ocko mi doprial nielen pomoc prijať, ale ju aj poskytnúť. Okolo jednej ráno sme sa usadili v Quo Vadis, aby sme si trochu oddýchli, občerstvili sa. Ak som aj nemala pršiplášť, mala som iné – termosku s kávou a viaceré sladkosti. Všetko som rozdala! Nemala som málo ani ja, ani druhí. A znova som sa započúvala do jazyka Božej prozreteľnosti: 

Vidíš? A presne preto ti pripomínam, aby si nikdy neupadala do malomyseľnosti. Ak aj niekedy vyjdú tvoje chyby na povrch, zakrátko zase vyzdvihnem tvoju dobrotu a krásu. Presne tak chcem, aby si sa prijala – so všetkým, aká si, a žila v pravde. 

A tak sme sedeli pri stole, kde nebol nikto hladný a všetci mali všetkého dosť. To bol dôvod na dobrú náladu, doťahovanie sa a kopu srandy. Och Bože, aké by to bolo, keby sa všetci boháči rozhodli rozdať, čo majú, keby nebol nikto ani hladný, ani opustený?

Inzercia

5. Drž sa pri zemi a nezmýšľaj o sebe vysoko, lebo spadneš

Keď sme okolo tretej ráno kráčali na Hlbokú, bola som hrdá na seba, že ešte chodím, vládzem a netrápi ma únava. Aká márnosť! Pyšná aj na to, za čo nenesiem ani zrnko zásluh, som vybehla hore kopcom, celá šťastná, že budem na mieste prvá. Pri kostole dominikánov som však zistila, že nie som prvá, ale posledná. Lebo všetci už boli dávno na mieste. Nemali sme ísť totiž do kostola, ale do kaplnky Panny Márie Snežnej. S dlhým nosom som sa ponáhľala medzi ostatných. Otec Juraj sa práve nahlas modlil strelné modlitby sv. Filipa Nériho: Pane, ty vieš, že bez teba neurobím nikdy nič dobré. 

„Bola to jedna z tých pútí, z ktorých nechcete odísť. Bolo to ozajstné rande s nebeským Otcom.“ Zdieľať

A tak bol Pán znovu absolútne trefný. Pane, je to naozaj tak. Bez teba neurobím nikdy nič dobre. Pozri, ako málo stačí, aby som spyšnela, namýšľala si o sebe ktoviečo. Drž ma pri zemi. Nikdy ma neopúšťaj. Lebo keď ma opustíš, padnem! Tak sa potom nečuduj.

6. Choď, vyjdi na vrch a pozri sa teraz na svoje problémy

V každom kostole sme sa dozvedeli niečo o jeho histórii. Priznávam, nie som veľmi na dejiny, a tak keď sa niekde začnú citovať časové údaje a spomínať mená panovníkov, mám veľký problém udržať svoju pozornosť nažive. Obdivovala som bdelé pohľady ľudí, ktorí so záujmom počúvali komplikované historické fakty. Trochu som nerozumela, prečo ich to tak baví. Na otázku, ktorú si kladiem asi od základnej školy, som konečne dostala odpoveď.

Samozrejme, že ty sa nudíš. Veď teba zaujíma len to, čo sa ťa priamo týka. Lebo žiješ pre seba, vo svojom mikrosvete súkromných prežívaní a problémov. Ale čo je tvoj život oproti celému svetu? Čo sú tvoje problémy oproti dejinám ľudstva?  

A tak som zase dostala nežný otcovský náklad. Keď som na Slavíne dvihla oči na nebo, svietila na ňom moja diagnóza neónovými farbami: s a m o ž e r.  Tak mi treba. Mala by som sa už konečne zaoberať aj niečím iným, nielen sama sebou. Dávam si predsavzatie, že sa chcem naučiť relativizovať samu seba a svoju dôležitosť. Bože, pomôž mi.

7. Neboj sa byť svetlom pre druhých

Vnútri celkom maličkú, lebo som objavila toľko svojich bied, ma odrazu postretlo nové povýšenie. Prišiel ku mne kamoš oratorián a do ruky mi vložil horiacu fakľu. Prosím ťa, nes ju ty. Ja?! Vrhám naňho spýtavé pohľady. Stáli sme na Slavíne, on kamsi odišiel, a tak som spolu so skautmi držala horiacu fakľu ja. Pipenka z Auparku. Nič zvláštne, keby to zas nebolo také alegorické. 

Pane, tak ty si dobrý. Najprv zrazíš moje sebavedomie k zemi a potom chceš, aby som znovu svietila. Ale prečo sa čudujem? To si celý ty!  A tak sa na nebi miesto mojej diagnózy odrazu ligotal jeden žiarivý Boží úsmev. S dôverou a odhodlaním som sa rozhodla svietiť do tmy a pevne držať svetlo, ktoré mi bolo zverené. Kým som úzkostlivo hľadela na horiaci plameň a obávala sa, aby azda nezhasol, ďalšia blízka oratoriánka mi zašepkala: Neboj sa. Máme dosť oleja.

Svitanie

Svitanie bolo plné nádeje. Unavený krok pútnikov stratil možno trošku razantnosti, ale ani kúsok radosti. Otec Juraj zavtipkoval, vraj ľudskej tvári nesvedčí nijaká kozmetika tak veľmi ako modlitba, ktorá nás celých rozžiari. A mal pravdu. Do posledného kostola – Kostola Povýšenia svätého Kríža – sme prišli premenení, akoby sme práve pricestovali z neba.

Pri záverečnej adorácii mi do očí udrel pohľad na miesto, kde sa krstia deti.  Bolo to miesto môjho krstu. A slávila som tu aj svoje prvé sväté prijímanie a takisto birmovku. Srdce mi zachvátila ľútosť nad svojimi hriechmi. Myslela som na tie premárnené roky a kládla si otázku, prečo som svojho Boha ja hlúpa nenasledovala od začiatku. Znovu ku mne prúdilo jedno veľké a nezaslúžené vyznanie lásky. 

Ďakuj za moju lásku. Ďakuj za milosť krstu. Ďakuj za milosť všetkých sviatostí. Či je to málo, že tu dnes ráno môžeš kľačať a hľadieť mi do tváre? Je vás tu 110. Mojich vyvolených miláčikov a ty si medzi nimi. Čo ešte chceš, aby som ti dokázal, ako veľmi si mi drahá?

Bola to jedna z tých pútí, z ktorých nechcete odísť. Bolo to ozajstné rande s nebeským Otcom. Hovoril, skutočne hovoril, nešetril slovami. Až keď som vykročila domov, uvedomila som si, že mám krvavé nohy. Doľahla na mňa bolesť, fyzická, ale najmä tá duševná – lebo sa mi tak veľmi protivilo vrátiť sa do každodennosti. Musela som však myslieť na sľub, ktorý som dala Bohu, a živé svetlo, ktoré mi bolo zverené. 

Idem, Pane. Idem, lebo ma posielaš. Ale sľúb mi, že sa znovu takto dôverne pozhovárame.



Návšteva siedmich kostolov sa konala 6. septembra 2019 v noci z piatka na sobotu. Je to nočná púť, ktorá v našom prípade trvala približne desať hodín a vyžadovala asi 20 kilometrov pešej chôdze v teréne plnom chodníkov, schodov, dažďa a čudných pohľadov okolitých ľudí.

Začali sme svätou omšou v Petržalke, prešli cez most do Starého Mesta, kde sme sa zastavili vo viacerých chrámoch. Nebolo to len o kostoloch, ale aj iných zastaveniach, napríklad pri parlamente, na Slavíne, na Námestí slobody. Cesta bola bohatá na modlitby, zasvätenia a spev, ale aj úvahy, ticho a pohrúženia do seba. Na svitaní sme sa znovu vracali do Petržalky a niekedy okolo siedmej ráno sa rozlúčili. S duchovným slovom otca Juraja Vitteka sme sa spájali cez rádioprijímač. Viac o duchovnom podujatí sa dozviete tu: http://www.7kostolov.sk/


Foto: Člověk a víra​/Zuzana Kostková

Odporúčame