Čo možno vedieť o Ježišovi z Nazareta?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čo možno vedieť o Ježišovi z Nazareta?

To je základná otázka výskumu o historickom Ježišovi...

Čo možno vedieť o Ježišovi z Nazareta? To je základná otázka historického výskumu o Ježišovi, ktorý od svojich začiatkov zamestnáva teológov a začal sa anonymným zverejnením od H. S. Reimarusa († 1768) pochádzajúcich „Wolfenbüttelských fragmentov“ G. E. Lessingom († 1781). Zatiaľ čo kristológia sa zaoberá systematickou teologickou a spirituálnou reflexiou o význame osoby Ježiša Nazaretského, pod heslom historický Ježiš si všíma jeho život z historickej perspektívy.    

Ježiš, galilejský Žid, žil a pôsobil v nábožensky a politicky pohnutej dobe. V Palestíne sa nachádzali obidve židovské školy Hillel a Šammai v najväčšom rozkvete. V Alexandrii v Egypte písal a vyučoval náboženský filozof Filón Alexandrijský († po 40). Niekoľko rokov po Ježišovej smrti sa v Jeruzaleme narodil Jozef Flávius  († okolo 100), najvýznamnejší židovský historik v antike. V „Antiquitates Iudaicae“ (93/94) informuje, že Ježiš žil v dobe rímskeho prokurátora Poncia Piláta a zomrel v Jeruzaleme smrťou na kríži (ant. 18,3,3).

Ježišov pozemský pôvod

Ježiš pochádzal z Nazareta, a síce z rodiny remeselníka. Jeho MatúšomLukášom dosvedčené narodenie v Betleheme (Mt 2,1; Lk 2,4-16) sa nedá historicky dokázať, ale nemožno ho ani s istotou vylúčiť. Rok narodenia je sporný. Ježiš sa zaiste narodil pred smrťou Herodesa Veľkého v roku 4 pred naším letopočtom. Informácie na začiatku Lukášovho príbehu o detstve (Lk 2,1n) nasvedčujú narodeniu v posledných rokoch vlády Herodesa. Keďže presný rok Ježišovho narodenia je neistý, nemožno rozhodnúť, koľkých rokov sa Ježiš dožil.

Ježišovo verejné pôsobenie

Na začiatku Ježišovej verejnej činnosti stojí krst vodou Jánom Krstiteľom. Ježiš mohol zakúsiť túto udalosť ako rozhodujúci povolávajúci zážitok. Ježiš sa líši od Jána v tom, že v centre jeho ohlasovania nie je nastávajúci Boží súd hnevu, ale priblížené Božie panovanie, ktoré Ježiš vidí začínať svojím pôsobením. Na začiatku svojho ohlasovania Ježiš opustil svoju rodinu v Nazarete a najskôr býval asi v dome rybára Šimona. Okruh Ježišovej pôsobnosti sa obmedzoval spočiatku na jeho vlasť Galileu. Zhromaždil okolo seba kruh učeníkov. Pritom treba rozlišovať medzi užším a širším kruhom učeníkov.

Užší kruh učeníkov tvorili Dvanásti. Oni reprezentujú dvanásť kmeňov zahŕňajúcich ľud Izraela, primárneho adresáta Ježišovho poslania. Hovorcom kruhu Dvanástich bol Šimon z Kafarnaumu, ženatý rybár. Aj iní členovia kruhu Dvanástich mohli byť ženatí. Naproti tomu Ježiš podobne ako Ján Krstiteľ žil v bezženstve – na znak „výlučnosti a úplnosti svojho poslania“ (J. Roloff, Jesus, 68).

K širšiemu kruhu učeníkov patrili od začiatku aj ženy, medzi nimi Mária z Magdaly, ktorej sa v evanjeliách pripisuje veľký význam (Mt 28,1; Lk 8,2; Jn 19,25; Jn 20,1.11-18). Ježišovo verejné pôsobenie podľa synoptikov trvalo jeden rok, podľa Jána dva až tri roky. Historickej skutočnosti sa približuje asi štvrtý evanjelista, najmä keď sa akceptuje, že Ježiš sa viackrát presúval z Galiley do Jeruzalema.

Ježišova cesta k smrti

Mnohé hovorí za to, že Ježiš zomrel v roku 30, a síce 7. apríla, pretože pri tomto termíne pripadol prípravný deň na sviatok Paschy na piatok, v ktorý bol Ježiš podľa Jána ukrižovaný. Ježiš síce iste nešiel do Jeruzalema s úmyslom, aby zomrel, avšak zjavne hľadal nejaké rozhodnutie a bol si pritom celkom vedomý vysokého rizika. Lebo jeho ohlasovanie prichádzajúcej Božej vlády a jeho mesiášske povedomie sa museli zraziť s predstavami a očakávaniami kňazov a saducejov, ktorí s farizejmi reprezentovali ľud. Tento konflikt sa vyhrotil vo vyhnaní obchodníkov a predavačov z chrámového okrsku (Mk 11, 15 – 18). Tzv. vyčistenie chrámu nebolo mesiášskym povstaním, ale „symbolickým konaním“, ktorým Ježiš naznačil obnovu kultu.

Či tým Ježiš chcel predpovedať koniec chrámového kultu, to musí zostať otvorené a závisí to od toho, či sa logion o chráme (Mk 14,58) počíta k ipsissima verba Jesu. V každom prípade sa Ježiš musel pri svojom vystúpení v Jeruzaleme ocitnúť v konflikte so židovskými autoritami, takže je pravdepodobné, že ho členovia Synedria nechali zatknúť a vydali Pilátovi. Za isté možno považovať to, že Ježiš bol zatknutý ešte v tú istú noc, v ktorú so svojimi učeníkmi slávil poslednú večeru, a v nasledujúci deň bol odsúdený na smrť a popravený.

Prečo bol Ježiš odsúdený na smrť?

Prečo prišiel Ježiš k smrti, kto sa na nej podieľal a kto je za ňu zodpovedný? Formálny rozsudok smrti zo strany Synedria, z ktorého vychádza Marek 14,64, je s veľkou istotou vylúčený, keďže Synedrium počas rímskej okupácie nebolo k tomu oprávnené. Výsluch Ježiša pred smerodatnými členmi Synedria okolo veľkňaza Kajfáša ešte v noci (Mk 14, 53 – 65) jeho zatknutia (Mk 14,43) je naďalej považovaný za pravdepodobný.  

Podľa názoru židovského sudcu a právneho učiteľa Chaima Cohna († 2002) malo vypočúvanie pred členmi Synedria za cieľ odhovoriť Ježiša od jeho nároku, že je Mesiášom Izraela, aby ho zachránili; avšak tým sa bagatelizuje zjavný konflikt medzi Ježišom a židovskou vrchnosťou. Cohnova téza našla aj v exegetickom výskume málo stúpencov. 

Väčšina exegétov vychádza skôr z toho, že členovia Synedria okolo veľkňaza Kajfáša nechali zatknúť Ježiša komandom z chrámovej polície a kňazskej palácovej stráže, aby ho vypočúvali a vydali Pilátovi (porov. Mt 26,59; 27,1; Lk 22,66; Jn 18,14).

Niektorí exegéti sú názoru, že ho nechali zatknúť z dôvodu politického poburovania a v záujme židovského ľudu ho vydali ešte pred sviatkom Paschy: „Je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud“ (Jn 18,14). To však znamená, že členovia Synedria obetovali Ježiša z čistého mocensko-politického kalkulu.

Pravdepodobnejšie je vychádzať spolu so Svätým písmom z náboženského konfliktu Ježiša so Synedriom a tak nielen z poriadkovo-politických, ale aj z teologických motívov. Tzv. vyčistenie chrámu (Mk 11,15-19) mohlo byť bezprostrednou pohnútkou k zatknutiu (Mk 14,58; 11,15-19). Hoci Ježiš podobne ako ďalší podľa Tóry pobožní Židia putoval počas pútnických sviatkov do Jeruzalemskej kultovej svätyne, teda zásadne nemohol odmietať chrám, zaiste bol podobne ako proroci Izraela kritický voči povrchnému kultu.

Síce Ján 2,14n – po zničení chrámu v roku 70 po Kristovi – chápe vyčistenie chrámu ako odstránenie chrámového kultu. Avšak Ježiš neodmietol kult ako Bohom ustanovený poriadok, ale výlučný spásny význam, ktorý bol nárokovaný pre tento kult.

Logion o chráme, ktoré patrilo pravdepodobne do skorej súvislosti tradície o vyčistení chrámu, sa vo svojej nám známej forme rozoznateľne vzťahuje na Ježišovo zmŕtvychvstanie, a preto je sotva pôvodné. Obvinenie, že Ježiš si nárokuje kráľovstvo Židov, sa nemohlo opierať len o vyčistenie chrámu, resp. o logion o chráme. Oveľa viac rozhodujúci je náboženský konflikt, ktorý kulminoval v Ježišovom proteste v chráme a bol vyvolaný jeho kritikou praxe nábožnosti a zákona, ako aj nárokom spätým s jeho poslaním, ktorý jeho stúpenci i odporcovia pochopili ako „mesiášsky“.

A tak nie je ani vylúčené, že sa Ježiš na konci sám pred Synedriom (Mk 14,6n) a v procese (Mk 15,2) priznal ako Mesiáš Izraela a kráľ Židov. Už v jeho identifikácii so Synom človeka vidia niektorí exegéti nepriame prihlásenie sa k mesiášskej dôstojnosti, takto aj židovský učenec D. Flusser († 2000).

Evanjelickí exegéti G. Theißen a A. Merz vychádzajú vo svojom štandardnom diele „Der historische Jesus. Ein Lehrbuch“ z toho, že Ježiš zhodnotil titul Syn človeka mesiášsky a vzťahoval ho na seba. Mesiášsky nárok sa vraj bezprostredne dotýkal politickej vlády, keďže Mesiáš Izraela ako Bohom ustanovený kráľ mal posvätiť a zhromaždiť ľud (Ž 17,3 n. 32), ale nárok na kráľovstvo predstavoval podľa rímskeho zákona zločin hodný smrti.    

Keďže Ježiš sa považoval za poslaného k celému ľudu Izrael, šiel definitívne do Jeruzalema, ktorý už predtým viackrát navštívil pri príležitosti veľkých pútnických sviatkov. Toto mesto bolo v tej dobe (ako i dnes) národným a náboženským centrom Izraela. V Jeruzaleme došlo k rozhodujúcemu konfliktu, ktorý viedol k Ježišovej smrti. 

Kedy Ježiš zomrel?

S odkazom na zhodujúce sa svedectvo štyroch evanjelií je exegetický výskum vcelku zajedno v tom, že Ježiš zomrel v piatok. Podľa synoptikov bol tento piatok prvým slávnostným dňom sviatku Paschy, ktorý sa začína sederovým večerom po zotmení. A tak synoptici vychádzajú z toho, že pri poslednej večeri Ježiša s jeho učeníkmi išlo o paschálne stolovanie (Mk 14,12–16; Mt 26,17–19; Lk 22,7–13.15); dňom Ježišovej smrti musel byť potom 15. Nisan. Ján stanovuje ako deň Ježišovej smrti prípravný deň k sviatku Paschy (Jn 19,14), teda 14. Nisan, v ktorý sa v chráme zabíjali veľkonočné baránky. Preto členovia Synedria, ktorí vypočúvali Ježiša, odmietali vstúpiť do pretória, „aby sa nepoškvrnili, ale mohli jesť veľkonočného baránka“ (Jn 18,28). Podľa štvrtého evanjelistu sa deň Ježišovej smrti a Pascha zhodujú; a tak zdôrazňuje, že v tú sobotu bol „veľký sviatok“ (Jn 19,31). Po tom, čo bola od J. Jeremiasa († 1979) v exegéze dlho uprednostňovaná chronológia synoptikov, väčšina bádateľov dnes vychádza z toho, že Jánova chronológia je historicky pravdepodobnejšia.

Sotva našiel uznanie pokus francúzskeho historika A. Jauberta († 1980) harmonizovať chronológiu evanjelií prijatím rozličných kalendárov, oficiálneho Jeruzalemského mesačného kalendára a Slnečného kalendára Esénov. Prevzatie esénskeho slnečného kalendára by predpokladalo aj vzťah Ježiša s Esénmi, ktorý je dnes sotva ešte považovaný za pravdepodobný. No predovšetkým Ježišovo ohlasovanie sa sotva znáša s rigoróznou sobotnou praxou Esénov. Rozprávanie o príprave paschálneho jedla (Mk 14,12-16) sa dnes, čo sa týka dejín tradície, zaraďuje ako neskoré a sekundárne; stojí v rozpoznateľnej súvislosti s rozprávaním o nájdení jazdného zvieraťa pri vstupe Ježiša do Jeruzalema (Mk 11,2-4).

Proti chronológii štvrtého evanjelistu sa často argumentovalo jeho zjavným teologickým záujmom. Avšak novšie výskumy ukázali, že príbeh utrpenia podľa Jána má silný záujem o historické fakty, štvrtý evanjelista disponuje mimoriadnymi poznatkami o miestach a je veľmi dobre oboznámený so židovskými sviatkami. V prospech Jánovej chronológie hovorí aj to, že údaje synoptikov sú sotva zlučiteľné so židovskými ustanoveniami k sviatku Paschy.   

Výsluch Ježiša pred členmi Synedria v noci, resp. ráno na sviatok Paschy je veľmi nepravdepodobný, takisto aktivity židovských žalobcov pred Pilátom. Podľa chronológie synoptikov by členom Synedria sotva zostal čas na prípravu a slávenie sviatku Paschy. Podľa astronomických výpočtov pripadá 14. Nisan – v ktorý bol Ježiš podľa Jánovej chronológie ukrižovaný – počas Pilátovej prokuratúry, teda v rokoch 26 až 36, len v rokoch 30 a 33 na piatok.

Ak k tomu vezmeme Lukášovu chronológiu 3,1, Ján Krstiteľ začína svoje kázanie pokánia pri Jordáne „v pätnástom roku vlády cisára Tibéria“ (Lk 3,1a), pričom podľa rímskeho výpočtu ide o obdobie medzi rokmi 28 a 29. Keďže Ježiš bol podľa svedectva všetkých štyroch evanjelií úzko spätý s Krstiteľom, dal by sa začiatok jeho verejného vystúpenia stanoviť približne na koniec roku 28 alebo na začiatok roku 29.

Ježišov proces

Ježišov proces sa stal v modernom výskume na židovskej i kresťanskej strane predmetom dôkladných výskumov. Zajedno sú dnes v tom, že v evanjeliách sa posilňuje tendencia ukázať Piláta v pozitívnom a Synedrium v negatívnom svetle, teda odbremeniť prokurátora a jednostranne zaťažiť židovských reprezentantov (Mk 15,1-15).

Aj keď sa časti Synedria aktívne podieľali na vydaní Ježiša, jednako neexistoval žiaden židovský rozsudok smrti proti Ježišovi. Proces proti Ježišovi bol rímskym súdnym procesom. Nie nejaká židovská inštancia, ale rímsky miestodržiteľ Pilát odsúdil Ježiša na smrť a dal ho popraviť. Rozsudok smrti bol vydaný v mene Imperium Romanum, a nie v mene židovského ľudu.

Obvinenie z „Bohovraždy“ na adresu Židov sa opiera o správy evanjelií. Nebol to však ľud Židov, ktorý priviedol Ježiša k smrti; boli to (jednotliví) členovia Synedria a rímsky miestodržiteľ Pilát, ktorí odstránili Ježiša. „Kniežatá tohto veku“ ukrižovali „Pána slávy“ (1 Kor 2,8), nie židovský ľud.

Dochovaný nápis na kríži „Židovský kráľ“ (Mk 15,26) udáva dôvod popravy. Tento „titulus“ je všeobecne považovaný za autentický. A tak Ježiš bol ukrižovaný, pretože sa mu vyčítalo, že si osoboval kráľovstvo. Tým sa myslí obvinenie od členov Synedria, že sa vydával za pretendenta na mesiáša a kráľa. Pilát v tom musel vidieť ohrozenie štátneho poriadku.

Keďže nárok na kráľovstvo predstavuje podľa rímskeho zákona zločin hodný smrti, totiž crimen laesae maiestatis populi Romani (zločin urážky majestátu), Pilát odsúdil Ježiša na smrť. Rímskymi vojakmi, ktorí boli poverení jeho popravou, bol Ježiš najskôr zbičovaný a potom ukrižovaný mimo mesta na Golgote, „čo v preklade znamená Lebka“ (Mk 15,20-32). Keďže zomrel čoskoro po ukrižovaní, treba vychádzať z toho, že jeho zbičovanie bolo krajne brutálne.

Ježiša na kríž pravdepodobne priklincovali, a nie uviazali; že to bolo celkom bežné, to ukazujú posmrtné pozostatky ukrižovaného z Giv’at ha-Mitvar, ktoré boli nájdené v roku 1968. Pravdepodobne skorý Ježišov obehový kolaps viedol k jeho smrti.

Aké boli Ježišove posledné slová?

Marek a Matúš tradujú výkrik opustenosti (Mk 14,34.37; Mt 27,46.50), ktorý však bol súčasťou dôveryplnej modlitby (Ž 22,2). Podľa Lukáša Ježiš hovoril židovskú večernú modlitbu (Ž 31,6) predtým, ako vydýchol svojho ducha (pneuma; Lk 23,46). Podľa Jána Ježiš videl vo svojej smrti naplnenie svojho poslania (Jn 19,30).

Ježišov pohreb

Jednomyseľná informácia evanjelií je taká, že ešte v deň Ježišovho ukrižovania jeho mŕtve telo pochoval Jozef z Arimatey (Mk 15,42-47). Evanjelista Ján vychádza z toho, že aj Nikodém bol pri Ježišovom pohrebe (Jn 19,39). Či Mária z Magdaly a iná Mária pozorovali pohreb (Mk 15,47; Mt 27,61), to sa už nedá rozhodnúť, avšak nie je to vylúčené, keďže všetky evanjeliá informujú o ženách, ktoré boli prítomné pri Ježišovej smrti; v každom prípade treba vychádzať z toho, že Ježišov hrob bol známy.

Moderný výskum o historickom Ježišovi

Ježišovým životom sa učenci zaoberali od začiatku – takto Augustín ([† 430] cons. ev.) alebo Ludolf Saský ([† okolo 1378] Vita Christi). Hodina moderného historického výskumu o Ježišovi nadišla počas osvietenstva, z dôvodu otvorenia nových prístupov k viere v Krista, ale aj kvôli vyslobodeniu historického Ježiša z údajných dogmatických prisvojení. Vo vývoji moderného výskumu o historickom Ježišovi (Quest for the Historical Jesus) sa rozlišujú tri fázy:

Prvá fáza (First Quest) sa začína pri H. S. Reimarusovi († 1768), zahŕňa výskum Ježišovho života v 19. storočí a siaha až po W. Wredeho († 1906). Po nej nasleduje krátka fáza radikálnej historickej skepsy (No-Quest); tú predstavuje R. Bultmann († 1976), ktorý sa nazdával, že o historickom Ježišovi nemožno vedieť nič isté okrem toho, že žil a zomrel. Podľa Bultmann záleží len na kresťanskej kerygme (ohlasovaní), ktorú tento exegéta podrobil radikálnemu odmytologizovaniu.

Druhá fáza historického výskumu o Ježišovi (New or Second Quest) sa začína Bultmannovým žiakom E. Käsemannon († 1998), ktorý v roku 1954 napísal epochálny článok „Problém historického Ježiša“, v ktorom v protiklade k svojmu učiteľovi Bultmannovi považuje za možné určite poznanie o kľúčových údajoch v Ježišovom živote a o obsahu Ježišovho posolstva. Käsemann pri svojom pýtaní sa na historického Ježiša vychádzal zo synoptickej tradície a zameriaval sa na dvojaké kritérium rozlišovania: za ježišovské treba považovať to, čo sa nedá vysvetliť ani zo židovského prostredia a ani zo života a náuky prakresťanstva. A navyše Käsemann využíval ako kritériá viacnásobné dosvedčenie a koherenciu.

Začiatok tretej fázy historického výskumu o Ježišovi (Third Quest) sa datuje do 80. rokov 20. storočia. Podľa zadania Käsemannom navrhnutého rozlišovacieho kritéria sa podniká pokus preskúmať Ježiša na pozadí židovstva jeho doby, pričom sa zohľadňujú mimokánonické pramene (napr. nekánonické evanjeliá) a využívajú sa sociálno-historické metódy.

Kresťanské vyznanie viery

Kresťanské vyznanie viery (Nicejsko-konštantínopolské i Apoštolské) sa zakladá na predpoklade, že Ježiš žil a bol ukrižovaný za vlády Poncia Piláta. Spisy Nového zákona predstavujú dokumentmi viery, avšak pre otázku historického Ježiša v žiadnom prípade nie sú nedôležité, ako ukázali novšie dejiny moderného historického výskumu o Ježišovi. Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Dei Verbum učí o historickosti evanjelií, no nedrží sa tradicionálnej teórie o verbálnej (slovnej) inšpirácii.

Katolíci a evanjelici zajedno

Keďže katolícka exegéza sa od Druhého vatikánskeho koncilu bez výhrad otvorila modernému historickému výskumu o Ježišovi, sotva ešte existujú konfesionálne rozdiely. Tieto pozície idú naprieč katolíckou a evanjelickou teológiou.

Skepsa verzus optimizmus

Je nápadné, že od Käsemanna vzrástla dôvera v historický výskum o Ježišovi a využívajú sa inovatívne metodické prístupy; ale dodnes sa rozdielne zodpovedá príslušná otázka. Niektorí bádatelia si myslia, že poznanie o historickom Ježišovi sa obmedzuje na niekoľko kľúčových údajov. Iní, naopak, považujú za možné, že s nemalou historickou pravdepodobnosťou sa dá načrtnúť celkom plastický obraz o historickom Ježišovi od jeho verejného ohlasovania až po smrť na kríži.

Zdroj: Neues Lexikon der katholischen Dogmatik, Herder 2012. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo