Slovo kňaza Nechoďme na spoveď kvôli Vianociam

Zdolať veľmi dôležitú výzvu, ktorou je svätá spoveď, nemôžeme bez toho, že sa na ňu dobre pripravíme. To preto, aby sme sa neocitli v situácii, že si len odfajkneme jednu z povinností, no v našom živote sa nič nezmení. Ak nájdem v sebe odvahu zastaviť sa, stíšiť sa, zahľadieť sa do zrkadla a priznať si, že od dokonalosti mám ďaleko, som na správnej ceste.

Aj ja som hriešny človek

Zvyčajne nám nerobí ťažkosť vidieť hriechy tých druhých. Vnímať ich na sebe však vyžaduje veľkú odvahu. Neraz som sa pred Vianocami stretol v spovednici s prejavom tipu: „Nikoho som nezabila, nič som neukradla, nemám sa z čoho spovedať, ale keď už idú tie Vianoce, tak som tu... no ale viete ten môj manžel... a deti... a suseda, čo býva oproti...“

Dobrá svätá spoveď predpokladá spoznanie seba a svojich hriechov. Možno nám pomôže zameniť si nepekne znejúce slovo „hriech“ za iné pojmy, ktoré môžeme pokojne vnímať ako jeho synonymá: nedokonalosť, slabosť, zlyhanie. Takto pripravené košíky ľahšie naplníme obsahom, ako keď máme niečo vložiť do škaredého koša s nápisom hriech.

Zmena v našom živote sa môže začať vtedy, keď si uvedomíme, že v ňom niečo nie je v poriadku. Aby sme mohli spoznať svoje hriechy, je potrebné prosiť Boha o milosť poznania hriechov. To priamo súvisí s úrovňou nášho vzťahu s ním. Človek malej viery má málo hriechov, teda myslí si, že má málo hriechov. Čím bližšie sme k Bohu, tým viac si uvedomujeme svoje hriechy. Tí najväčší svätci vždy sami seba považovali za najväčších hriešnikov.

Chcem sa dobre vyspovedať

Neraz sa stáva, že človek síce túži po sviatosti zmierenia, avšak vstúpi do spovednice bez predchádzajúceho spytovania svedomia. Je to problém, keďže vedomie vlastnej hriešnosti predpokladá zároveň spoznanie svojich hriechov. Keď sme si nenašli čas na spytovanie svedomia pred spoveďou, naša spoveď sa časovo zbytočne natiahne, čo môže pôsobiť znepokojujúco aj na ostatných, ktorí čakajú za nami. Nehovoriac o tom, že ani spovedník nemusí byť nadšený z toho, že sme zanedbali prípravu na spoveď.

Ak spoveď považujem za čosi dôležité, a nie len za súčasť folklóru a zvykov, potom sa na ňu chcem aj dobre pripraviť. Ono, ak už som si nenašiel čas doma, tak aj samotné čakanie na spoveď v dlhom rade nám tento čas môže poskytnúť. Ak mám ťažkosť spomenúť si znenie Desatora a nie som zvyknutý si pravidelne spytovať svedomie, potom môžem použiť ako pomôcku niektoré z tzv. spovedných zrkadiel, ktoré nájdem v „modliacich knižkách“, spovedných brožúrkach a isto aj na internete. Nájdime si preto také spovedné zrkadlo s takými otázkami, ktoré najlepšie zodpovedajú nášmu veku a životnému stavu.

Kňaza sa nemusím báť ani hanbiť

Pri spovedi ide o stretnutie milosrdného Otca s márnotratným synom či dcérou. Kňaz je dôležitý most, na ktorom k tomuto stretnutiu prichádza. Či by to nešlo bez neho? Nuž, Ježiš to takto chcel, a preto to tak ustanovil. Okrem toho isto vieme, že máme veľakrát problém vnímať prítomnosť Boha pri našej modlitbe, preto je veľmi užitočné, že pri spovedi ho môžeme vnímať cez osobu spovedníka.

Je zvláštne, že sa hanbíme za hriechy, ktoré súvisia so 6. prikázaním, kým na ostatné sa takto nedívame. Výsledkom je, že hriechy, ktoré sú proti ostatným prikázaniam Desatora, máme tendenciu brať na ľahšiu váhu a zabúdame sa za ne hanbiť. Pritom najväčšiu hanbu by sme pred Bohom mali pociťovať za tie naše hriechy, ktoré súvisia s 1. prikázaním Desatora.

Všetky situácie v našom živote, keď nemáme na prvom mieste Boha, by nás ako jeho deti mali najviac zahanbovať. Ak sa presa len hanbíme pred kňazom za hriechy, ktoré súvisia so zlyhaniami v oblasti „šestky“, o to viac by sme sa mali hanbiť pred Bohom za všetky svoje nedokonalosti v oblasti „jednotky“.

Ľutujem... a sľubujem, že viac nezhreším

Kľúčovým momentom sviatosti zmierenia je úprimná ľútosť nad našimi zlyhaniami a túžba zanechať to, čo nás vzďaľuje od Božej lásky a nivočí naše vzťahy s ľuďmi okolo nás. Ľútosť, ktorá ako kľúč otvára bránu Božieho milosrdenstva, dokonca v skutočnosti predchádza samotnú spoveď. Ľútosť totiž prirodzene pociťujeme už počas spytovania svedomia, keď si uvedomuje svoje hriechy, z ktorých sa chceme ísť vyspovedať. Následne ju teda už len navonok vyjadríme na záver spovede, keď nás kňaz k tomu vyzve.

Ľútosť by mala vychádzať z nášho vnútra, nemala by to byť len naučená básnička, ktorú recitujeme už desiatky rokov, veľakrát bez hlbšieho vnútorného zainteresovania a pochopenia jej zmyslu. Preto je veľmi vhodné zvyknúť si vyjadrovať ľútosť nad svojimi hriechmi svojimi vlastnými slovami. Jedno úprimné „ľutujem“, alebo „Pane odpusť“ je v Božích očiach iste oveľa cennejšie ako naučená riekanka.

Veľký pozor dajme na také „ľútosti“, v ktorých kajúcnik „sľubuje, že viac nezhreší“. Pravdepodobne si to v danej chvíli ani neuvedomuje, ale sľubuje Bohu čosi, čo nijako nemôže dodržať. Z vlastnej životnej skúsenosti predsa vieme, že nech sa akokoľvek snažíme, predsa skôr či neskôr znova zhrešíme. Boh od nás nečaká nemožné, preto nesľubujme niečo, čo nedokážeme splniť.

Poďme na spoveď vždy, keď cítime, že to potrebujeme

Cirkev odporúča „aspoň raz do roka sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Sviatosť oltárnu“. Aj z na základe svojej praxe môžem skonštatovať, že toto odporúčanie oveľa viac ľudí reflektuje skôr pred Vianocami ako pred Veľkou nocou. A nemálo je takých, ktorí z „aspoň raz do roka“ vnímajú ako „raz do roka stačí“.

Na základe svojho vlastného života však viem, že rozhodne nestačí. Mesačná spoveď by mohla byť takým odporúčaním, ktoré nie je pre nikoho nezvládnuteľné. No funguje to aj každé dva týždne. Hlavne by sme zbytočne nemali svoje pokánie odkladať.

Nezabúdajme, že na spoveď nechodíme kvôli Vianociam, ale kvôli Bohu, Milosrdnému Otcovi, ktorý nás vykúka vždy, keď sa niekam zatúlame. A som presvedčený, že sa nevysloviteľne teší, keď sa vrátime k nemu a môže nás znova objať svojím milosrdenstvom.