Vatikán a homosexuálne páry Päť dôvodov, prečo cirkev nemôže požehnať homosexuálny zväzok

Právne uchopenie či formalizácia vzťahu osôb rovnakého pohlavia je témou spoločenskej diskusie už viac ako 30 rokov. Pre liberálne uvažujúcich ľudí je to krok k zrovnoprávneniu, pre konzervatívne zmýšľajúcich to znamená ohrozenie tradičnej rodiny. Pre cirkev je to problém, s ktorým sa treba vysporiadať.

Katolícka cirkev prostredníctvom Kongregácie pre náuku viery zaujala komplexný postoj k otázke zväzkov osôb rovnakého pohlavia v roku 2003. Z textu dokumentu sa javí, že pod pojmom „zväzok“ nemá na mysli registrované partnerstvo, ale „manželstvo“ s možnosťou adopcie dieťaťa. Kým registrované partnerstvá sa postupne dostávali do civilnej legislatívy od roku 1989, manželstvá homosexuálov od roku 2001. Je preto logické domnievať sa, že kongregácia reaguje na vtedajšiu situáciu, ktorá už znamená snahy o redefiníciu manželstva.

V tomto kontexte treba vnímať aj najnovšie stanovisko tej istej kongregácie, ktorá sa venuje už len jednej špecifickej otázke, aktuálnej práve v dnešnej dobe. Jasné stanovisko cirkvi znie: „Cirkev nemá a nemôže mať právomoc požehnávať zväzky osôb rovnakého pohlavia.“

Aby sme tento výrok pochopili, je potrebné vyjasniť si pojmy. Začnime však najskôr odpoveďou na jednu otázku:

Sú homosexuálne osoby v cirkvi diskriminované?

Kongregácia na úvod svojho stanoviska pripomína, že každá osoba, bez ohľadu na svoju sexuálnu orientáciu, musí byť rešpektovaná a prijatá s úctou, aby sa zabránilo akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie. Zdôrazňuje tiež potrebu zabezpečiť ohľaduplné sprevádzanie tých, ktorí prejavujú homosexuálnu náklonnosť, aby mohli prijať pomoc potrebnú na pochopenie a plné uskutočnenie Božej vôle vo svojom živote.

Na tejto ceste môže počúvanie Božieho slova, modlitba, účasť na liturgických činnostiach cirkvi a praktizovanie dobročinnosti hrať dôležitú úlohu pri nasledovaní svojho krstného povolania.

„V Katolíckej cirkvi nesmie byť priestor pre akúkoľvek diskrimináciu. Nesmie v nej byť však ani priestor pre ohýbanie pravdy a zmätočné správanie.“Zdieľať

Inými slovami: homosexuálne osoby majú možnosť prostredníctvom cirkvi riadne pristupovať k prostriedkom spásy, teda môžu ich prijímať a konať tak ako všetci veriaci. Okrem toho platí, že spoločenstvo veriacich i pastieri cirkvi majú mať ochotu i schopnosť s úctou a vnímavosťou prijať osoby s homosexuálnymi sklonmi a pristupovať k nim v duchu úprimnej otvorenosti. Teda nie vyháňať ich spomedzi seba a útočiť na nich z kazateľníc alebo – na druhej strane – zamlčiavať pravdu o hriechu a tváriť sa, že všetko je v pohode.

V Katolíckej cirkvi nesmie byť priestor pre akúkoľvek diskrimináciu. Nesmie v nej byť však ani priestor pre ohýbanie pravdy a zmätočné správanie. A práve v tomto duchu treba čítať aj toto stanovisko kongregácie, ktoré chce byť hlavne pripomienkou pravdy liturgického obradu a samotnej povahy svätenín, ako ich chápe cirkev.

Na čo má cirkev právomoc a kto jej ju dal?

Právomoci cirkvi, o ktorých je tu reč, pochádzajú od samého Krista, ktorý sa počas svojho verejného účinkovania vyjadril, že jeho moc pochádza od Boha. Cirkev disponuje duchovnou mocou, ktorá pramení z Boha a bola jej odovzdaná Kristom. Mohli by sme trochu nasilu vybrať konkrétne miesto v evanjeliu a povedať, že toto bol ten moment, ale nebolo by to fér. Tých momentov, kde Kristus apoštolom postupne zveroval jednotlivé aspekty duchovnej moci, nájdeme viac, stačí sa začítať do textov jednotlivých evanjelií.

Čoho sa táto moc cirkvi týka? Keďže je to duchovná moc, týka sa tých častí života človeka, ktoré súvisia s jeho duchovným životom. Inými slovami: cirkev má moc a zároveň úlohu sprevádzať človeka ako jednotlivca i ako súčasť spoločenstva na ceste k spáse. Veríme totiž, že náš život je putovaním k Bohu, ktorý nám ponúka spásu, a cirkev nás na tejto púti sprevádza, dáva pozor, aby sme nezablúdili, a lieči rany, ak sa svojou nepozornosťou potkneme a spadneme.

Konkrétnymi vyjadreniami tejto moci cirkvi sú sviatosti a sväteniny.

Aký je rozdiel medzi sviatosťou a sväteninou?

V Katolíckej cirkvi poznáme sedem osobitných prostriedkov spásy, ktoré sú ustanovené samotným Kristom a nazývajú sa sviatosti. Každá z nich udeľuje konkrétnu milosť Ducha Svätého pre konkrétnu situáciu v živote človeka. Niektoré možno prijať len raz, pretože vtláčajú do duše človeka nezmazateľný znak (krst, birmovanie, kňazstvo). Dve sa odporúča prijímať často, pretože sú veľmi dôležité pre udržiavanie duchovného života (zmierenie, Eucharistia).

Ďalšej sa netreba báť, pretože nám dáva silu znášať utrpenie choroby či staroby (pomazanie chorých). A napokon je tu sviatosť, ktorá dáva účasť na príkaze naplniť zem (manželstvo).

„Požehnanie, ktoré by sa javilo, že schvaľuje hriešne konanie, je nielen proti zmyslu požehnania, ale zároveň nemá ani žiadny duchovný účinok.“Zdieľať

Okrem siedmich sviatostí majú pre duchový život mimoriadny význam aj sväteniny. Že vám je toto slovo neznáme? Je to možné, no samotné sväteniny určite dobre poznáte, aj keď ste ich možno doteraz takto nenazývali.

Patrí sem celá paleta rozličných úkonov: požehnanie liturgických predmetov, krížov, ružencov, ratolestí, bylín, úrody, pokrmu, príbytku, vozidla, snúbencov, matky pred pôrodom, koledníkov, detí, značenie popolom, poklona krížu, požehnanie Oltárnou sviatosťou, prežehnanie sa svätenou vodou, exorcizmus, pohreb a iné.

Všimnime si, že na rozdiel od sviatostí sú sväteniny ustanovené nie samým Kristom, ale Cirkvou. Sviatosti účinkujú automaticky, silou samého úkonu, pretože v nich účinkuje sám Boh. Sväteniny pôsobia v sile osobnej zbožnosti udeľovateľa a príjemcu a neprinášajú teda ani milosť posväcujúcu ani sviatostný znak. Tento rozdiel je prvým dôležitým kľúčom k pochopeniu našej témy.

Požehnávame hriešnikov, nie hriech

Najčastejšou formou svätenín sú rôzne požehnania, ktoré majú vo svojej podstate príhovorný charakter. Pochádzajú z krstného kňazstva, nie zo služobného kňazstva ako sviatosti. Každý pokrstený je povolaný, aby bol pre iných požehnaním a aby sám iných požehnával. Preto i laici môžu udeľovať niektoré požehnania, hlavne rodičovské požehnanie by v našich rodinách malo byť úplnou samozrejmosťou.

Čím viac sa však požehnanie týka cirkevného a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje osobám so služobným kňazstvom.  

Ilustračné foto – TASR/AP

Cirkev zároveň pripomína, že nikdy neslobodno požehnať hriech: žehná sa hriešnikovi, aby uznal, že je súčasťou Božieho plánu lásky, a nechal sa ním transformovať. Každý, kto prejavuje vôľu žiť vo vernosti zjaveným Božím plánom, má prístup k jednotlivým sväteninám, a teda aj k požehnaniam. Rozumný kňaz neodmietne homosexuálnej osobe požehnať kríž či ruženec, jedlo či auto, udeliť znak popola alebo požehnanie s Oltárnou sviatosťou.

Zároveň platí, že rozumný kňaz neudelí také požehnanie, ktoré by niekoho mohlo uviesť do omylu, čo sa týka viery či morálky. Požehnanie, ktoré by sa javilo, že schvaľuje hriešne konanie alebo vyjadruje súhlas s hriešnym rozhodnutím, je nielen proti zmyslu požehnania, ale zároveň v zmysle vyššie uvedeného princípu „fungovania“ svätenín nemá ani žiadny duchovný účinok. Toto je druhý kľúč k pochopeniu našej témy.

Nie je zväzok ako zväzok

Ďalším pojmom, ktorý sa objavuje v texte kongregácie, je pojem „zväzok“. Ak ho čítame v kontexte dokumentu tej istej kongregácie z roku 2003, je zrejmé, že tu ide o zväzok, ktorému dáva civilná legislatíva štatút manželstva, nie iba registrovaného partnerstva. Nezabúdajme, že tu ide o krátky text, ktorý sa zaoberá jednou špecifickou témou, keďže komplexný pohľad ponúka starší a dlhší dokument.

Z morálneho hľadiska niet rozdielu medzi voľným spolužitím, registrovaným partnerstvom a manželstvom osôb rovnakého pohlavia, keďže z tohto hľadiska je hriechom samotná sexuálna aktivita medzi osobami rovnakého pohlavia, nie jej inštitucionalizovaná podoba. 

Zväzok osôb je tu teda vnímaný ako právny pojem. Tento zväzok má podobu zmluvy, je to teda zmluvný vzťah medzi dvoma osobami. Manželstvo je vzťah založený na zmluve, ktorá má svoje nevyhnutné predpoklady, svoje nezameniteľné vlastnosti a svoje jasne dané ciele, ako sme to priblížili na tomto mieste. Teda pojem manželstvo má svoj jasný obsah, ktorý neslobodno zmeniť.

Akokoľvek pomenované spolužitie osôb rovnakého pohlavia nemôže dosiahnuť ani účinky, ani ciele manželstva. Sexuálna aktivita medzi osobami rovnakého pohlavia nie je pohlavným stykom, len vzájomnou masturbáciou pohlavných orgánov, ktorá fyziologicky nemôže vytvoriť jednotu pohlavného spojenia.

Dvaja muži či dve ženy sa nijako nemôžu stať jedným telom. Z toho dôvodu nemôžu splodiť potomka, a preto ich zväzok nemôže byť nazývaný manželstvom, ba nemôže ani vzniknúť dojem, že ide o zväzok manželstvu podobný. Toto je tretí kľúč k pochopeniu stanoviska Cirkvi, pridajme ho k predchádzajúcim dvom.

Sexualita aj dnes patrí do manželstva

Nebudeme sa tváriť, že sexuálne úkony mimo manželstva v minulosti neboli. Rovnako sa však nemôžeme tváriť, že boli považované za spoločensky akceptované. Pocit hanby, zakázané ovocie, nedovolenosť, ba niekedy aj nezákonnosť, to všetko nepriamo dokazovalo, že sexualita patrí do manželstva a mimo neho nie je morálna ani z pohľadu Božieho zámeru s človekom, ani z pohľadu spoločenskej akceptácie.

Uplynulé storočie preto škrtlo Boha a vedno s tým stanovilo, že morálka je vecou spoločenskej dohody. Sexualita a manželstvo sa tak od seba oddelili.

Žijeme v dobe, keď sa nám javí, že sex mimo manželstva je v poriadku. Ak je to tak, potom nezáleží na tom, či je to heterosexuálny pohlavný styk alebo jeho homosexuálna imitácia. Užívanie si sexu bez záväzkov a spoločenská „normalizácia“ takejto slobody však paradoxne viedli k tomu, že homosexuálne páry začali volať po práve na formálny zväzok a heterosexuálne páry na právo žiť spolu ako partneri bez papiera a bez záväzkov.

Paradox doby: heterosexuáli chcú svoju sexualitu oddeliť od manželstva a homosexuáli ju do neho, naopak, vložiť. Lenže to nie je o pojmoch, ale o obsahu týchto pojmov. Hlavným zmyslom inštitútu manželstva totiž nie je romantická zaľúbenosť, ale možnosť a schopnosť reprodukcie. Reprodukcia je hlavným spoločným dobrom, ktoré má verejná autorita chrániť. Redefinícia pojmu manželstva, a teda zmena jeho obsahu je spreneverením sa autority voči povinnosti garantovať spoločné dobro. Tento štvrtý kľúč k pochopeniu problému nenechajme bez povšimnutia.

Spoločné dobro vs. osobné šťastie

Cirkev je jedna z verejných autorít, ktorých úlohou je chrániť spoločné dobro. Ďalšou je štát. Sme občanmi štátu i členmi cirkvi. A sme radi, že sa to navzájom nebije. Obe tieto inštitúcie môžeme vnímať ako konzervatívne zo svojej podstaty, pretože chránia spoločné dobro, čo je pojem, ktorý je východiskom konzervatívneho spôsobu uvažovania. Naopak, východiskom liberálneho spôsobu myslenia je optika osobného šťastia jednotlivca. To si má však každý zabezpečiť sám, nemá očakávať jeho sprostredkovanie verejnou autoritou.

„Paradox doby: heterosexuáli chcú svoju sexualitu oddeliť od manželstva a homosexuáli ju do neho, naopak, vložiť.“Zdieľať

Manželstvo je právny inštitút spoločného dobra, nie osobného šťastia. Až moderná doba priniesla jeho romantickú podobu, zameranie na lásku a šťastie, kým počas celých dejín ľudstva to bola primárne záležitosť zodpovednosti. Manželstvo nebolo vnímané tak, že by malo byť v prvom rade šťastné, malo byť v prvom rade funkčné. Právo predsa ani nedokáže uchopiť pojem „šťastie“, dokáže však definovať rámec funkčnosti. A práve tieto funkcie manželstva nachádzame tak v cirkevnom, ako aj v civilnom práve, tak v histórii, ako aj v súčasnosti.

Ak dáme pri úvahe o manželstve na prvé miesto osobné šťastie, otvára sa nám možnosť pretvoriť ho. Pre niekoho sa tak manželstvo stane niečím nedosiahnuteľným, preto sa preň nikdy nerozhodne a uprednostní voľnosť. Pre iného manželstvo trvá práve taký čas, kým trvá právne nedefinovateľný pocit šťastia.

Nuž a potom sú tu osoby, ktoré majú pocit, že ich právo na šťastie prežívané v homosexuálnom vzťahu zahŕňa aj právo uzavrieť zväzok javiaci sa navonok ako manželstvo. Nadradiť osobné šťastie spoločnému dobru však vedie k deštrukcii spoločnosti. Tento piaty kľúč pridajme k predchádzajúcim štyrom a poďme ich všetky použiť k otvoreniu dverí.

Prečo teda Cirkev nemôže požehnať homosexuálny zväzok?

Prvý kľúč: Požehnanie homosexuálneho zväzku nemá žiadny účinok. Požehnanie je duchovný úkon, ktorý si pre svoj účinok vyžaduje súlad života s tým, čo toto požehnanie znamená a vytvára. V tomto prípade požehnanie pre medziľudský vzťah vyžaduje, aby tento vzťah mohol prijímať a vytvárať dobro, ktoré je týmto požehnaním vyjadrené. Keďže homosexuálny zväzok nemôže splniť tento účel, je takéto požehnanie, ktoré nie je sviatosťou, ale len sväteninou, bez duchovného účinku.

Druhý kľúč: Požehnanie nie je náhrada sviatosti a nemôže byť ani jej imitáciou. Keďže sviatosť manželstva môže uzavrieť len muž a žena, neslobodno miesto neho ponúknuť homosexuálnemu páru alternatívu v podobe sväteniny vo forme požehnania. Liturgický úkon požehnania homosexuálneho zväzku tým, že imituje sobášny obrad, vovádza jeho účastníkov do omylu a je preto zavádzajúci a neprípustný.

Ilustračné foto: Flickr.com/Jan vd Brink (CC)

Tretí kľúč: Spoločná sexuálna aktivita osôb rovnakého pohlavia nemôže vytvoriť prokreatívnu jednotu. Pri uplatňovaní požehnania pre nejaký ľudský vzťah je nevyhnutné, aby to, čo je požehnané, bolo objektívne a pozitívne zamerané na prijímanie milostí v súlade s Božím plánom vpísaných do prirodzenosti stvorenia. Zväzok osôb rovnakého pohlavia nemôže byť požehnaný pre niečo, čo sa v ňom nedá realizovať.

Štvrtý kľúč: Sexuálne správanie patrí do manželstva. Týka sa to všetkých vzťahov, dokonca aj stabilných, ktoré zahŕňajú sexuálnu aktivitu mimo manželstva, čo však nezodpovedá trvalému zväzku muža a ženy, ktorý je sám osebe otvorený prokreácii. Cirkev nemá moc požehnávať žiadny spôsob sexuálneho života, ktorý sa vymyká Božiemu zámeru, ktorý nemá moc meniť, len verne tlmočiť.

Piaty kľúč: Cirkev svojou autoritou musí chrániť spoločné dobro a zároveň zachovávať vernosť Božiemu plánu s človekom. Preto má právo vyhlásiť za nezákonnú takú formu požehnania, ktorá by mala tendenciu postaviť homosexuálne zväzky na úroveň manželstva. Takéto požehnanie by sa javilo ako schválenie spôsobu života, ktorý nezodpovedá Božím plánom.

Zhrnuté a podčiarknuté: nie je dovolené udeľovať požehnanie vzťahom alebo partnerstvám, dokonca aj stabilným, ktoré zahŕňajú sexuálnu aktivitu mimo manželstva, teda mimo nerozlučiteľného zväzku muža a ženy otvoreného pre splodenie života, ako je tomu v prípade zväzkov medzi osobami rovnakého pohlavia.

Prítomnosť pozitívnych prvkov v týchto vzťahoch, ktoré samy osebe majú byť hodnotené a oceňované, nemôže tieto vzťahy vnímať ako legitímne predmety cirkevného požehnania, pretože tie pozitívne prvky tu existujú v kontexte zväzku, ktorý nie je v súlade s plánom Stvoriteľa.

Ako by mohla táto úvaha pokračovať?

Kánonické právo, ktoré platí pre členov Katolíckej cirkvi, má svoju definíciu manželstva. Zároveň je tu civilné právo, ktoré platí pre všetkých obyvateľov územia, ktoré spravuje daná civilná autorita. Civilné právo má svoju definíciu manželstva, ktorá sa môže líšiť od kánonickej definície, a tiež môže definovať aj iné formy spolužitia. Skúsme si preto ešte položiť niekoľko otázok, ktoré súvisia s témou a stoja za úvahu:

Má civilná autorita právo vytvoriť svojim občanom, ktorí nie sú, respektíve necítia sa viazaní kánonickým právom, možnosť uzavrieť zväzok, ktorý je názvom i obsahom odlišný od manželstva?

Ak takúto možnosť civilná autorita vytvorí, ohrozuje tým práva tých občanov, ktorí sa vo svojich postojoch a konaní chcú riadiť kánonickým právom?

Je úlohou cirkevnej autority bojovať proti právam tých osôb, ktoré jej nepodliehajú, a nemala by sa radšej zaoberať formáciou správneho svedomia tých, ktorí jej autorite podliehajú?

Je správne vyjsť v ústrety párom, ktorým pre vznik ich registrovaného partnerstva nestačí len administratívny úkon, ale k pocitu šťastia potrebujú imitáciu civilného sobáša? 

Ak pre vznik registrovaného partnerstva stačí administratívny úkon, je správne premenovať ho na manželstvo na základe praxe a vykonať ho v rámci imitácie civilného sobáša?

Ak platí, že sa nemá hlasovať o láske, a tiež platí, že čo kto robí za dverami svojej izby, je vecou jeho/jej svedomia, nemalo by azda platiť, že sa nemá hlasovať o obsahu pojmu manželstvo?

Je správne, ak osoba, ktorá podlieha kánonickému právu, koná v rozpore s kánonickým právom, teda žije v konkubináte, alebo uzavrie len civilné manželstvo, alebo ukončí manželské spolužitie civilným rozvodom?

Domnievam sa, že dnešný dokument Kongregácie pre náuku viery, ktorý odpovedá na špecifickú otázku požehnania homosexuálnych zväzkov, treba vnímať striktne. Svojou terminológiou nezasahuje do oblasti, ktorá je mimo kompetencie kánonického práva. Dáva jasné usmernenie pre katolíkov, teda pre osoby podliehajúce predpisom kánonického práva, čo sa týka konania, ktoré je v rozpore s učením cirkvi a mohlo by spôsobiť zmätok. Nezasahuje do práv osôb, ktoré nepodliehajú kánonickému právu, keďže tieto osoby nemôžu prijímať sviatosti a v tomto konkrétnom prípade ani imitáciu sviatosti manželstva v podobe požehnania.

Zároveň slúži ako prevencia voči možným budúcim ťažkostiam, ktoré by na základe vonkajších znakov požehnania, ktoré sa môže mylne javiť ako sviatosť, žiadali prípadnú redefiníciu manželstva v kánonickom práve.