Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pápež a Vatikán Svet kresťanstva
04. jún 2021

Zmeny v Kódexe kánonického práva

Nové formy trestov, vášeň ako priťažujúca okolnosť aj suspenzia laikov

Cirkevný právnik vysvetľuje, čo je to kánonické právo a aké zmeny v ňom aktuálne spravil pápež František.

Nové formy trestov, vášeň ako priťažujúca okolnosť aj suspenzia laikov

Ilustračné foto – TASR/AP

Svätý Otec tento týždeň apoštolskou konštitúciou Pascite gregem Dei (Paste Božie stádo) promulgoval novú verziu VI. knihy Kódexu kánonického práva (CIC) Jána Pavla II. Podobne zásadnú novelu CIC súčasný pápež priniesol aj pred šiestimi rokmi, keď zreformoval proces skúmania platnosti manželstva.

Predtým, ako sa pozrieme na to, aké úpravy zmena prináša, je dobré objasniť, čo je to vlastne kánonické právo.

Ide o súbor pravidiel, príkazov a zákazov, ktorými sa kresťania riadia prakticky už od čias apoštolov. Prvýkrát sa tento pojem objavuje v dokumentoch I. nicejského koncilu z roku 325. Kánon je pravidlo správania, resp. právny predpis, ktorý je vydaný kompetentnou cirkevnou autoritou. Už v apoštolských časoch platilo ubi societas, ibi ius (kde je spoločnosť, tam je právo). Ako cirkevná societas prirodzene rástla, rozvíjalo sa aj jej ius.

Kánonické právo vychádza z dvoch hlavných prameňov. Z hľadiska obsahu je to hlavne Božie slovo a z hľadiska formy je to rímske právo. Ecclesia vivit lege Romana. Princípy obsiahnuté v rímskom práve si cirkev osvojila a rozvíjala a tak sa kánonické právo postupne emancipovalo ako vlastné právo Katolíckej cirkvi.

Kánonické právo je pozitívne právo, teda právo vytvorené ľudskou autoritou. Ako také sa neustále vyvíja, formuje, reagujúc pritom na požiadavky doby.

Je vydávané buď najvyššou autoritou a vtedy platí pre všetkých členov Katolíckej cirkvi, alebo miestnou autoritou a vtedy platí pre tých, ktorí podliehajú jej právomoci.

Zaväzuje všetkých, ktorí sú krstom včlenení do Katolíckej cirkvi. V niektorých osobitných prípadoch sa môže dotýkať aj nečlenov (napríklad kánonická platnosť manželstva nekatolíkov).

Kánonické právo v dejinách cirkvi

Nikdy neexistovala jedna kniha, ktorá by obsahovala kompletne celé kánonické právo záväzné pre celú cirkev. Na začiatku bolo kánonické právo vnímané partikulárne a tvorilo sa formou biskupských, resp. synodálnych výnosov. Ku koncu staroveku dochádza k posilneniu postavenia a úlohy pápeža a začína sa tvoriť univerzálne kánonické právo vo forme pápežských dekretálií a uznesení ekumenických koncilov.

Aby sa v tom kánonisti nestratili, jednotlivé dekretálie sa zhromažďovali do zbierok, ktorých vznikli v prvom tisícročí na rôznych miestach kresťanského sveta desiatky. Keďže stav bol neprehľadný, prišiel v prvej polovici 12. storočia jeden profesor kánonického práva na univerzite v Bologni s geniálnou myšlienkou: urobme jednu prehľadnú zbierku, v ktorej sa dá ľahko zorientovať a ktorá môže poslúžiť nielen cirkevným autoritám, ale aj študentom na univerzitách. A tak vznikol Graciánov dekrét.

Tento sa stal v nasledujúcom období základným prameňom kánonického práva a stal sa tiež súčasťou neskôr vytvorenej a postupne dopĺňanej zbierky, ktorá sa nazývala Korpus kánonického práva. Jej súčasťou boli dve súkromné (Graciánov dekrét, Extravaganty Jána Chappuis) a tri úradné (Liber Extra, Liber Sextue, Klementíny) zbierky predovšetkým pápežského zákonodarstva, ku ktorým boli neskôr pridané ešte dva dodatky (Učebnica, Liber Septimus). V takejto podobe existovalo univerzálne kánonické právo až do roku 1917.

Vznik Kódexu kánonického práva

Jedno pekné prirovnanie hovorí o tom, že ešte začiatkom 20. storočia bolo kánonické právo ako voz plne naložený dokumentmi, ktoré sú na ňom nahádzané podľa toho, ako vznikali. Nuž a pri pohľade naň sa niekto rozhodol urobiť z toho voza jednu knihu.

Tým niekým bol pápež Pius X., ktorý v roku 1904 vydal motu proprio s veľmi príznačným názvom Arduum sane munuus (Zjavne ťažká úloha), ktorým odštartoval prácu na vytvorení jedinej výlučnej úradnej zbierky kánonického práva. Touto úlohou bol poverený kardinál Pietro Gasparri. Schéma bola dokončená v roku 1914, no známe okolnosti zabránili pokračovaniu práce.

Napokon bol v roku 1917 pápežom Benediktom XV., apoštolskou konštitúciou Providentissima Mater Ecclesia (Prezieravá Matka Cirkev), konečne promulgovaný Kódex kánonického práva (CIC 1917). Išlo teda o prvú úplnú kodifikáciu kánonického práva v dejinách latinskej cirkvi od jej vzniku.

Vývoj v 20. storočí však rýchlo napredoval a už v priebehu Druhého vatikánskeho koncilu vznikla myšlienka revízie CIC. Práce sa začali v podstate už v roku 1963 a trvali teda takmer 20 rokov. Finálnu verziu promulgoval pápež Ján Pavol II. v roku 1983 apoštolskou konštitúciou Sacrae disciplinae leges (Zákony posvätnej disciplíny). Kódex kánonického práva Jána Pavla II. (CIC 1983) plne nahradil predchádzajúci CIC 1917.

Ten istý pápež v roku 1990 apoštolskou konštitúciou Sacri canones (Posvätné kánony) promulgoval aj zákonník pre východné katolícke cirkvi, ktorý nesie názov Kódex kánonov východných cirkví (CCEO). Riadia sa ním katolíci východného obradu, teda východní kresťania, ktorí sú zjednotení s rímskym pápežom.

Pravdaže, okrem CIC sa pápežská legislatíva nachádza aj v iných právnych dokumentoch. Medzi nimi treba spomenúť napr. konštitúcie Pastor bonus o reorganizácii Rímskej kúrie alebo Universi Dominici gregis o voľbe pápeža, či niekoľko ďalších motu proprio.

Doterajšie novelizácie súčasného kódexu

Človek je tvor nedokonalý a také sú aj jeho diela. Kánonické právo sa v dejinách neustále vyvíjalo, reagovalo na aktuálne výzvy a ťažkosti, zdokonaľovalo sa a vylepšovalo. Presne tak ako akékoľvek iné pozitívne právo. Preto aj súčasný CIC bol už niekoľkokrát novelizovaný.

Prvý zásah vykonal ešte samotný Ján Pavol II. v rámci motu proprio Ad tuendam fidem z roku 1998, ktorým sa doplnili niektoré kánony týkajúce sa ochrany a vyznania katolíckej viery.

Pápež Benedikt XVI. v rámci motu proprio Omnium in mentem z roku 2009 upravil dva kánony týkajúce sa sviatosti kňazstva a tri kánony týkajúce sa sviatosti manželstva. Ten istý pápež začal už v roku 2007 práce na revízii VI. knihy CIC, ktorá bola dokončená práve teraz a budeme sa jej venovať nižšie.


Ilustračné foto – TASR/AP

Súčasný Svätý Otec vykonal v CIC najviac zmien. František v roku 2015 vydal motu proprio Mitis Iudex Dominus Iesus, ktorým výrazne zreformoval proces skúmania platnosti manželstva.

V roku 2016 vydal motu proprio De Concordia inter Codices s cieľom zosúladiť niektoré rozpory medzi CIC a CCEO.

V roku 2017 vyšlo motu proprio Magnum principium, ktoré upravilo dva kánony CIC o preklade liturgických kníh.

Drobnú, ale významnú zmenu CIC prinieslo v tomto roku motu proprio Spiritus Domini, ktorým František upravil jediný kánon, ktorým umožnil prístup ženám k ministériám lektorátu a akolytátu. Stačilo pritom z textu kánonu vypustiť pojem muž.

Nie je novela ako novela

Všimnime si, že všetky doterajšie novelizácie CIC sa zavádzali formou tzv. motu proprio, čo je forma pápežského nariadenia, ktorá je vydaná z vlastného popudu samotného pápeža. Zároveň si všimnime, že oba Kódexy boli promulgované formou apoštolskej konštitúcie, čo je v podstate akoby vyššia forma pápežského nariadenia.

Môžeme preto povedať, že v prípade najnovšej novelizácie Kódexu, ktorú neuvádza do života len motu proprio, ale apoštolská konštitúcia Pascite gregem Dei (Paste Božie stádo), nehovoríme len o zmene niektorého kánonu, resp. kánonov, či o reforme nejakej skupiny kánonov, ktoré sa venujú nejakej jednej téme.

Pápež sa tentokrát rozhodol nahradiť súčasné znenie celej VI. knihy CIC 1983 novým textom. Použitá forma apoštolskej konštitúcie tak na rozdiel od motu propriu pripomína konanie pápežov, ktorí práve touto formou promulgovali celý Kódex. Odráža tiež skutočnosť, že táto novela trestného poriadku je ovocím dlhoročnej spolupráce mnohých odborníkov a biskupov z celého sveta.

Cirkevné trestné právo

CIC má svoju štruktúru, ktorá v podstate reflektuje päť tradičných základných tém, ktorým sa kánonické právo v dejinách vždy venovalo. Medzi nimi mala svoje miesto aj téma deliktov a trestov za jednotlivé delikty.

V CIC 1917 sa nachádza na konci, teda je obsahom poslednej, čiže V. knihy a nazýva sa jednoducho De delictis et poenis. CIC 1983 upustilo od tradičnej systematiky a kánonickú látku má rozdelenú do siedmich kníh. Trestné právo je obsahom jeho VI. knihy, ktorej názov je De sanctionibus in Ecclesia.

Inzercia

Ukladanie sankcií je jedným z legitímnych prejavov lásky k blížnemu. Milovať svojho blížneho predsa nesmie znamenať tolerovať jeho nesprávne konanie. Zdieľať

Katolícka cirkev, rovnako ako každá iná inštitúcia, má právo zakročiť proti svojim vlastným členom, ak sa u nich vyskytne konanie, ktoré sa javí ako porušenie práv a povinností vyplývajúcich zo stanovených pravidiel danej inštitúcie. Ak niekto z katolíkov poruší niektoré z pravidiel, ktoré mu ukladá kánonické právo, má sa kompetentnou autoritou voči nemu zakročiť.

Už úvodný kánon tejto knihy konštatuje, že „cirkev má vrodené a vlastné právo trestnými sankciami postihovať tých, ktorí spáchali delikt“ (kán. 1311). Nové znenie dopĺňa druhý paragraf, v ktorom sa zdôrazňuje, že pre dobro spoločnosti i pre dobro jednotlivca je potrebné, aby autorita uplatnila také konanie, ktorým sa dosiahne obnovenie spravodlivosti a náprava vzniknutého pohoršenia.

Do trestného práva sa tak dostáva dôležitý princíp, že ukladanie sankcií je jedným z legitímnych prejavov lásky k blížnemu. Milovať svojho blížneho predsa nesmie znamenať tolerovať jeho nesprávne konanie. Toto sa bolestne dotýka aj tragických prípadov sexuálneho zneužívania. Biskup má teda povinnosť lásky, ktorá vyplýva z jeho pastoračnej zodpovednosti, potrestať páchateľa takého konania spravodlivým trestom.

Alkohol, omamné látky a vyvolaná vášeň zväčšujú trest

Pri letmom pohľade na zmeny v texte knihy sa javí, že novela trestného poriadku je naozaj komplexná a väčšie či menšie úpravy sa týkajú asi štvrtiny z celkového počtu kánonov. V niektorých prípadoch badáme zmenu štruktúry, presunutie konkrétnych kánonov na iné miesto, ich odstránenie alebo doplnenie nových.

Popri zmenách, ktoré sa javia ako sprísňovanie, svieti nové znenie kán. 1321, do ktorého bola pridaná klasická zásada, že každý je považovaný za nevinného, kým sa nedokáže opak.

Zefektívňuje sa kán. 1315 o právomoci biskupov ukladať tresty, ktorý môže urýchliť niektoré procesy.


Zmeny v CIC v utorok predstavili predseda Pápežskej rady pre legislatívne texty Filippo Iannone a sekretár Juan Ignacio Arrieta. Foto – TASR/AP

Upravuje sa aj zoznam poľahčujúcich okolností, v ktorom sa doterajšia druhá veta pôvodného kán. 1325 presúva do kán. 1326, v ktorom vytvorí §1 n. 4. Táto veta spomína „opitosť a iné rozrušenie mysle, ktoré boli vyvolané zámerne, aby sa spáchal alebo ospravedlnil delikt, a takisto vášeň, ktorá bola chcene vyvolaná alebo živená“.

Kým doteraz boli tieto okolnosti vnímané ako nenachádzajúce sa medzi poľahčujúcimi okolnosťami, teraz budú vnímané ako priťažujúce okolnosti. Inými slovami: ak sa niekto chystá spáchať delikt a predtým sa zámerne opije, užije omamné látky alebo vzbudí vášeň, má byť potrestaný väčším trestom než ten, kto sa rovnakého deliktu dopustí s jasnou mysľou. Uloženie trestu sa zároveň stáva povinným.

Už aj laik môže byť suspendovaný

Kánonické právo pozná tri druhy cenzúr: exkomunikácia, interdikt a suspenzia. Nové znenie príslušných kánonov podáva lepší prehľad zákazov, ktoré z nich vyplývajú.

Prvé dve sa týkajú predovšetkým účasti na sviatostiach a liturgii, ale tiež zastávania cirkevných úradov a služieb a tiež užívania dobier, ktoré z nich plynú. Suspenzia sa týka zákazu vykonávania sviatostnej, riadiacej a výkonnej moci v cirkvi.

Zmena je v tom, že dnes už aj mnohí laici a laičky vykonávajú úrady, ktoré boli v minulosti vlastné len klerikom, resp. vykonávajú úrady, ktoré vtedy neexistovali, napríklad rôzne pastoračné úrady zverované prevažne laickým mužom i ženám. Vypustením slova „klerik“ z kán. 1333 CIC sa tak vytvára možnosť suspendovať každého, kto vykonáva niektorý z jemu alebo jej zverených úradov.

Novinkou v prípade všetkých cenzúr je tiež povinnosť nápravy spravodlivosti formou nahradenia škody a odstránenia pohoršenia, ako to stanovuje nový kán. 1335 § 1.

Nové formy trestov

V trestnom práve sa pri odpykávacích trestoch po novom objavuje možnosť uloženia peňažného trestu, ktorý v zmysle nového kán. 1336 § 2 n. 2 ide na cirkevné účely, pričom jeho výšku má stanoviť biskupská konferencia.

V kán. 1336 § 3 n. 6 sa zasa udeľuje možnosť odňať aktívne i pasívne volebné právo pre prípady príslušných cirkevných volebných zhromaždení. V n. 7 toho istého paragrafu zasa odňatie cirkevného, resp. rehoľného oblečenia. Napokon v kán. 1336 § 4 n. 5 sa zavádza povinnosť cirkevnej remunerácie podľa rozhodnutia miestnej biskupskej konferencie.

V prípade liečivých trestov, ktorými sú napomenutie a pokarhanie, sa po novom pridáva miestnemu ordinárovi možnosť predpísania liečivého prostriedku, teda presného stanovenia toho, čo má opakovane napomenutý vinník robiť a čomu sa má vyhnúť (kán. 1339 § 4). Ak však ide o vážny prípad a je tu riziko opakovania deliktu, ordinár má právo stanoviť nad vinníkom dohľad (kán. 1339 § 5).

Aj v časti o uplatňovaní trestov bola k niekoľkým kánonom pridaná povinnosť obnovenia spravodlivosti, nápravy škody a odstránenia pohoršenia, pričom sa v jednotlivých prípadoch dávajú tieto právomoci miestnym ordinárom. V časti o zániku trestov sa upravujú niektoré lehoty.

Zmeny v štruktúre jednotlivých deliktov

Druhá časť knihy trestného práva obsahuje kánony, v ktorých sa hovorí o jednotlivých deliktoch a trestoch za ne. Sú rozdelené do šiestich kategórií, ktoré sa doteraz nazývali delikty proti náboženstvu a jednote cirkvi, delikty proti cirkevným vrchnostiam a slobode cirkvi, uzurpácie cirkevných úradov a delikty pri ich vykonávaní, trestné činy nepravdy, delikty proti zvláštnym záväzkom a napokon delikty proti životu a slobode človeka.

Nové rozdelenie spája druhú a tretiu kategóriu do jednej, zavádza osobitnú kategóriu deliktov proti sviatostiam, dopĺňa do štvrtej kategórie delikty proti dobrej povesti a do poslednej dopĺňa delikty proti dôstojnosti človeka. Šikovnosťou tvorcov tejto novely sa napriek zmenenej štruktúre a popresúvaniu niektorých kánonov podarilo zachovať ich počet, a to dokonca aj v jednotlivých kategóriách.

Zaujímavá je pre nás šiesta kategória, v ktorej sa nachádza delikt abortu, ktorý už nie je samostatným kánonom, ale bol pridaný k predchádzajúcemu ako jeho druhý paragraf pri zachovaní pôvodného textu.

Novinkou je tretí paragraf, ktorý k deliktom proti životu a slobode človeka dopĺňa trest straty klerického stavu.

Z dôvodu zachovania počtu kánonov, aby neprišlo k ich posúvaniu v poslednej knihe CIC, bol pôvodný kán. 1398 nahradený novým deliktom proti dôstojnosti človeka. A práve toto je ten kánon, ktorý rieši tresty za sexuálne zneužívanie maloletých.

Spravodlivým trestom podľa závažnosti deliktu vrátane straty klerického stavu sa teda potrestá ten, kto sa dopúšťa deliktu proti šiestemu prikázaniu s maloletou osobou alebo osobou s nedostatočným užívaním rozumu. Rovnako sa trestá ten, kto sa akýmkoľvek spôsobom podieľa na výrobe či šírení detskej pornografie.

Zmeny možno očakávať aj v budúcnosti

Kódex kánonického práva z roku 1983 ako každé ľudské dielo má svoje limity, čo sa ukázalo práve na knihe trestného práva. Práve bolestné skúsenosti z praxe priviedli v roku 2007 Benedikta XVI. k myšlienke, aby inicioval jeho revíziu. Bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery si veľmi dobre uvedomoval nedostatky kánonického trestného práva a odštartoval prácu, ktorá sa neodohrávala len v Rímskej kúrii, ale vo forme dotazníkov sa na nej podieľali biskupské konferencie celého sveta.

Medzi kánonistami a teológmi sa pri otázkach trestného práva za posledné roky veľa hovorilo o tom, či je zlučiteľná láska k blížnemu a uloženie trestu. Pápež František však jasne zdôraznil, že niet medzi nimi žiadneho rozporu. Podľa jeho slov vykonávanie pastoračnej lásky musí viesť k správnemu uplatňovaniu trestného práva pre nápravu toho, kto škodil, i na nápravu spôsobených škôd a odstránenie spôsobeného pohoršenia.

Do budúcnosti iste môžeme očakávať aj ďalšie novely CIC, prípadne azda aj úplne nový Kódex, ktorý by viac zodpovedal dobe, ktorú žijeme. Napríklad pri riešení sobášnej či krstnej agendy môžeme mať niekedy dojem, že z hľadiska kánonického práva stále žijeme v období feudalizmu a nevoľníctva.  

Pri dnešnom spôsobe života, prirodzenej migrácii obyvateľov z jedného kúta krajiny do druhého by odstránenie všetkých tých byrokratických povolení a licencií určite neubralo na význame a vážnosti vysluhovaných sviatostí.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame