50. výročie smrti kardinála Tisseranta Prezývali ho Francúz. Patril k umierneným reformátorom, svoje povedal aj pápežom

Aj z vizuálneho hľadiska patril medzi najvýraznejšie postavy Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965). Rovnako pôsobivé ako jeho dlhá brada a náprsný kríž bolo jeho meno: Eugène Gabriel Gervais Laurent Tisserant, dekan kardinálskeho kolégia Katolíckej cirkvi.

Keď pápež Pavol VI. v roku 1968 nariadil, že vedúci kuriálnych úradov musia najneskôr vo veku 80 rokov odstúpiť, a koncom roka 1970 kardináli vo veku 80 rokov stratili ešte aj právo voliť pápeža, grandiózne vystupujúci Francúz bol na smrť urazený – a zomrel len o vyše rok neskôr, 21. februára 1972, pred 50 rokmi, v Albane pri Ríme.

Najnovšie pápež František zaviedol aj pre úrad dekana kardinálskeho kolégia – ako posledný kuriálny úrad – zásadné časové ohraničenie na päť rokov. To mu poskytuje možnosť pravidelne obmieňať aj kardinálmi voleného prvého medzi rovnými (primus inter pares). Aj keď jeho povinnosti majú predovšetkým protokolárny charakter, dekan kardinálskeho kolégia má predsa len kľúčovú rolu v kúrii. Tisserant zastával tento úrad vyše 21 rokov.

Medzinárodný presah

Eugène Tisserant sa narodil v marci 1884 vo vtedajšom pohraničnom meste Nancy v Lotrinsku. Študoval v Paríži a Jeruzaleme. V roku 1907 bol vysvätený za kňaza. Aj vďaka svojej fenomenálnej jazykovej zdatnosti – plynule ovládal 13 jazykov (amharčinu, arabčinu, akkadčinu, angličtinu, francúzštinu, nemčinu, gréčtinu, hebrejčinu, taliančinu, latinčinu, perzštinu, ruštinu a sýrčinu) – vyučoval od roku 1908 v Ríme asýrčinu a kreoval súpis orientálnych rukopisov vo Vatikánskej knižnici.

Po účasti v prvej svetovej vojne a rokoch ako francúzsky dôstojník v Sýrii a Palestíne sa stal poradcom Pápežskej biblickej komisie a Kongregácie pre východné cirkvi, ktorej vedenie prevzal v roku 1936.

Na svojich cestách po Blízkom východe v 20. rokoch minulého storočia získal Tisserant okrem iného cenné sýrske rukopisy pre Vatikán.

V roku 1936 ho pápež Pius XI. prijal do kardinálskeho kolégia, ktorému od roku 1951 predsedal ako dekan. Od roku 1957 až do dôchodku z dôvodu veku v roku 1971 bol knihovníkom a archivárom Vatikánu.

Tisserant bol osobnosťou s medzinárodným presahom. Udržiaval široké kontakty s východnými cirkvami a francúzskou politikou. Bol aj súčasťou francúzskej inteligencie: od roku 1962 bol členom L'Académie française.

Prísne vystupovanie

Ako príklad jeho prísneho vystupovania môže poslúžiť anekdota, ktorú publikoval „Xavier Rynne“. Po svojom zvolení v roku 1958 nový pápež Ján XXIII. predĺžil konkláve o ďalšiu noc, „čím ukázal svoju averziu voči samote a svoju túžbu byť obklopený tými, ktorí sa s ním podieľajú na vedení cirkvi“. A tak, keď sa kuriálny monsignor Domenico Tardini ponáhľal zablahoželať novému pápežovi, dekan kardinálskeho kolégia sa mu postavil do cesty a nahnevane ho vyhlásil za exkomunikovaného – pre porušenie konkláve.

Zle pre Tisseranta, ktorého vo Vatikáne nazývali „il francese“ (Francúz): Ján XXIII. nielenže okamžite zrušil tento verdikt, ale čoskoro urobil z Tardiniho kardinála – štátneho sekretára, teda svoju dvojku, a zasypal ho ďalšími vysokými funkciami. Vzťah dvoch mocných vatikánskych mužov s iniciálkou T v priezvisku zostal po tomto incidente natrvalo chladný.

Podľa Renza Allegriho, životopisca Jána XXIII., sa na Tisseranta vzťahovalo „najsamprvšie“ nariadenie nového pápeža. Ján XXIII. požiadal svojho sekretára Lorisa Capovillu, aby mu zaobstaral iné topánky, pretože tie, ktoré mu pridelil Vatikán, boli príliš malé a tlačili ho. Avšak Tisserant nechal tak hermeticky uzavrieť oblasť konkláve, že neprešiel ani Capovilla. Ján XXIII. preto dekanovi kardinálskeho kolégia výslovne uložil, aby nechal prejsť jeho sekretára.

„Il francese“

Tisserant bol členom ústrednej komisie pripravujúcej koncil a patril – ako jediný zástupca vatikánskej kúrie – k predsedníctvu. Ako dekan kardinálskeho kolégia slávil otváraciu liturgiu Veni creator spiritus podľa formulára Viennského koncilu z roku 1312. V cirkevnej politike patril Tisserant k umierneným reformátorom.

„Il francese“ bol lojálny voči „svojim“ trom pápežom. Ale keď Pavol VI. v roku 1970 už neveril nikomu nad 80 rokov a poslal kardinálov do polodôchodku, Tisserantovi to nahnalo kardinálsky purpur do tváre. Vo francúzskej televízii sa vtedy 86-ročný Tisserant jedovato vyjadril, že tento pápež hľadá len potlesk sveta – lebo tento svet chce, aby starí zmizli.

Dekan kardinálskeho kolégia dokonca verejne spochybnil zdravotný stav Pavla VI. Predtým, ako sa s ním vydal na dlhú cestu po Ázii, na otázku, či je pápež chorý, Tisserant odpovedal: „To predsa vidno!“ Jeho možná rezignácia vo veku 80 rokov azda nebude vôbec potrebná. Vatikán a pápežov osobný lekár to obratom dôrazne dementovali – a aj Tisserant to ešte počas cesty po Ázii odvolal.

Kardinál Eugèn Tisserant je pochovaný vo svojom titulárnom kostole v La Storte neďaleko Ríma. V októbri 2021 ho pamätník holokaustu v Jeruzaleme Jad Vašem posmrtne ocenil ako „Spravodlivého medzi národmi“ za záchranu Židov počas nacistickej éry.

Pôvodne publikované na Kathpress. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.