Minizamyslenie Neoddelené zmŕtvychvstanie

Keď sa spýtame, čo je centrálnym bodom kresťanstva, mnohí odvetia, že zmŕtvychvstanie. Nepochybne. Lenže aj ono podlieha mnohým predstavám.

Anjel sa prihovoril ženám: „Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: ‚Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte.‘ Hľa, povedal som vám to.“ (Mt 28, 1 – 10)

Zmŕtvychvstanie nikdy nestojí samo ako vysnený, ale od všetkého ostatného oddelený cieľ. Zaujímavý pohľad ponúka Simone Weilová: „Keby Hitler päťdesiatkrát zomrel a vstal z mŕtvych, aj tak by som neverila, že je Boží Syn. A keby v evanjeliách nebola žiadna zmienka o Kristovom zmŕtvychvstaní, viera by pre mňa bola ešte jednoduchšia.“

Ježišovo zmŕtvychvstanie je nutne spojené s celým jeho životom aj krížovou cestou a nemožno ho od nich oddeliť. Preto aj po svojom zmŕtvychvstaní nosí na svojom tele svoje rany. Predstavuje zmŕtvychvstanie ako kontinuálny životný proces tých, ktorí veria Bohu, že ich môže pozvať k životu aj po smrti.

Okrem toho Ježiš nečakal na jediné vlastné zmŕtvychvstanie na konci. Vnášal ho do každého dňa. Vtedy keď vyliečil tých, ktorí už duchovne zomreli. Keď vrátil človeku zmysel života. Keď postavil na nohy tých, ktorí už rezignovali. A koniec koncov aj vtedy, keď niekoho priamo vzkriesil z mŕtvych.

Vzkriesenie má v sebe všetko, čo prináša poctivo žitý život – bolesti aj radosti, samotu aj spoločnosť, pády aj vstania. A hlavne jednu veľkú nádej. (Jozef Husovský)