Cirkev a peniaze: jedni nesme bremená druhých, a tak naplníme Kristov zákon

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev a peniaze: jedni nesme bremená druhých, a tak naplníme Kristov zákon

Zobrazenie podobenstva o milosrdnom Samaritánovi v gréckom manuskripte zo 6. storočia, ktorý je archivovaný v diecéznom múzeu v talianskom meste Rossano. Foto - Wikipedia

Niektorí veriaci a cirkevné spoločenstvá kladú silnejší dôraz na pomoc ľuďom mimo cirkevného spoločenstva, iní, naopak, na pomoc členom vlastnej cirkvi. Hoci druhé niekedy slúži ako zámienka k neplneniu prvého, je dôležité si pripomínať zodpovednosť, ktorú kresťania majú voči členom svojej duchovnej rodiny.

Zo študentských rokov na Chicagskej univerzite si spomínam na seminár z oblasti sociológie náboženstva, počas ktorého jeho vedúci prostredníctvom aliterácie úsmevne poznamenal, že v cirkvi ľudia môžu – a ja si myslím, že by aj vždy mali – nájsť tri veci: faith (vieru), friends (priateľov) a furniture (nábytok). Našu pozornosť chcem upriamiť na poslednú z nich – finančnú a materiálnu pomoc v rámci cirkevného spoločenstva.

Jednou z pozoruhodných tém Skutkov apoštolov je materiálna štedrosť prítomná v ranej cirkvi: dozvedáme sa, že veriaci zostávali „pospolu a mali všetko spoločné“ (Sk 2:44), alebo inými slovami, boli „jedno srdce a duša a nikto nepokladal za svoje nič z toho, čo mu patrilo“ (Sk 4:32). Na rozdiel od marxistickej ideológie, k podieľaniu sa na materiálnych zdrojoch dochádzalo bez nátlaku a dobrovoľne, motiváciou bola láska v Božej rodine. Hoci takýto radikálny prejav a až rozprávkový príklad altruizmu nie je pre veriacich normatívny a nedá sa univerzálne aplikovať, princíp vzájomnej (aj) materiálnej pomoci je pre kresťana záväzný.

Biblia, celkom prirodzene, neponúka detailné pojednanie na obhajobu konceptu súkromného vlastníctva a neargumentuje „prirodzeným právom“, ako to robí napríklad osvietenecký filozof John Locke – aj prostredníctvom odkazov na Bibliu – vo svojej známej eseji Second Treatise of Government (Druhé pojednanie o vláde). Hmotné statky sú z pohľadu biblickej teológie prezentované ako požehnanie i pokušenie a ich vlastníctvo ako legitímne, avšak nie absolútne. Keď osoba zasvätí život Bohu, v istom zmysle prestáva byť vlastníkom svojho majetku a stáva sa jeho správcom.  

„Hmotné statky sú z pohľadu biblickej teológie prezentované ako požehnanie i pokušenie a ich vlastníctvo ako legitímne, avšak nie absolútne. Keď osoba zasvätí život Bohu, v istom zmysle prestáva byť vlastníkom svojho majetku a stáva sa jeho správcom.“   Zdieľať

Pri čítaní biblického textu treba okrem iného rozlišovať, či ide o text deskriptívny alebo preskriptívny – inšpiratívny príklad, ktorým bol komunitný život so spoločnou kasou alebo výzvu k poslušnosti, kde môžeme zaradiť aj exhortáciu „jedni neste bremená druhých, a tak naplníte Kristov zákon“ (Ga 6:2). Osoby, ktoré prežili stretnutie s Bohom, netreba presviedčať, že lásku majú ďalej šíriť. Sú si tiež vedomé, že láska sa prejavuje nielen slovami, ale – najmä v dobe inflácie slov – aj skutkami.

Materiálne potreby ľudí sú bezodnou studnicou, ktorú ani pri najlepšej vôli nedokážeme naplniť. Každý, kto je na potreby druhých – blízkych aj vzdialených – vnímavý, pozná zápas odohrávajúci sa v mysli a srdci i zármutok vyvolaný neschopnosťou urobiť viac. Pri pohľade na maloleté deti, ktoré sa namiesto objavovania krás Malej Fatry prehrabávajú v horách zapáchajúcich odpadkov na martinských Bambuskách, sa v ľudskom vnútri prelína hlboká ľútosť s pocitom bezmocnosti. Ak by nám na smartphone počas jedného dňa prišla správa s fotografiou vždy, keď vo svete zomrie dieťa mladšie ako päť rokov, a takýchto správ by sme dostali 16-tisíc, ani zlepšujúci sa trend detskej mortality by nebol dostatočne silnou náplasťou na paralýzu našej duše.

Stojíme pred ťažkou otázkou: máme svoje obmedzené zdroje použiť na pomoc rodinnému príslušníkovi bez práce, vdovám a sirotám v cirkevnom spoločenstve, ľuďom bez domova v uliciach nášho mesta, sociálne znevýhodneným skupinám v našej krajine, ľuďom na úteku z iných krajín alebo deťom zo slumov v krajinách rozvíjajúceho sa sveta? Jednoznačná odpoveď neexistuje, a preto sa tak často stretávame s odpoveďami nesprávnymi. Mnohé z nich predostierajú falošnú voľbu „buď – alebo“ namiesto zdôrazňovania „nielen – aj“.


Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi od Aimého Morota z roku 1880. Foto – Wikipedia

Niektorí veriaci a cirkevné spoločenstvá kladú silnejší dôraz na pomoc ľuďom mimo cirkevného spoločenstva, iní, naopak, na pomoc členom vlastnej cirkvi. Hoci druhé niekedy slúži ako zámienka k neplneniu prvého, je dôležité si pripomínať zodpovednosť, ktorú kresťania majú voči členom svojej duchovnej rodiny. Úplne najhoršie je, keď kresťan nie je dostatočne citlivý ani na potreby spolupútnikov vo viere a ani na potreby blížneho, o ktorom hovorí Ježiš v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi.

Keď som pred dvoma desaťročiami odchádzal do Spojených štátov amerických, išlo pravdepodobne o najťažšie rozhodnutie v mojom doterajšom živote. Počas nasledujúcich rokov boli hranice možného mnohokrát testované – čo pozná v rôznej miere každý, kto začínal v cudzej krajine nový život blízko bodu nula. Bez dobre načasovanej praktickej pomoci spoluveriacich, ktorí boli presvedčení, že súčasťou autentického kresťanského života je aj „nesenie vzájomných bremien“, by sa moja tŕnistá cesta nikdy nestala priechodnou a úspešnou. To, čím sa títo veriaci riadili, možno vyjadriť základným etickým pravidlom sv. Augustína: „Neubližuj a pomôž, keď môžeš.“

Správne aplikovať staroveké biblické pravdy na morálny život v komplexnom svete 21. storočia je niekedy náročné a platí to aj pri diskutovanej problematike. Kresťania nemajú k dispozícii príručku morálky, v ktorej by našli 613 príkazov a zákazov aplikovateľných na akúkoľvek predstaviteľnú situáciu. Majú jedno „veľké prikázanie“ a ich úlohou je snažiť sa čo najlepšie porozumieť jeho význam a poslúchnuť jeho výzvu v konkrétnej situácii, do ktorej boli postavení.

Prečítajte si aj
Cirkev a peniaze: ochotne otvárajme ruku núdznemu a chudobnému
Cirkev a peniaze: beda pastierom, ktorí pasú samých seba
Cirkev a peniaze: dajme Bohu, čo patrí Bohu Zdieľať

Užitočný spôsob, ako môže kresťan premýšľať o svojej správcovskej zodpovednosti, som pre nedostatok lepšieho označenia nazval princípom koncentrických kruhov. Najväčšia zodpovednosť je, prirodzene, voči najbližším, ku ktorým radíme nukleárnu a potom duchovnú rodinu. Apoštol Pavol veriacich varuje a vyzýva: „ak sa niekto nestará o svojich blízkych, najmä o členov rodiny, ten zaprel vieru a je horší než neveriaci“ (1Tim 5:8) a „robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich“ (Ga 6:10). Samozrejme, ako každý biblický verš, aj tieto môžu byť nesprávne interpretované, či dokonca priamo zneužité na podporu rodinného triumfalizmu a kresťanského tribalizmu.

Ak budú cirkevné spoločenstvá miestom, kde veriaci aj hľadajúci nájdu faith, friends a furniture, stanú sa neprehliadnuteľným „mestom ležiacim na vrchu“, o ktorom hovorí Ježiš v Kázni na hore a guvernér massachusettskej kolónie John Winthrop v kázni s názvom A Model of Christian Charity (Vzor kresťanskej lásky). Máločo – ak vôbec niečo – dokáže ľudí pritiahnuť do cirkvi tak ako agapé a máločo ich dokáže od nej odpudiť viac, ako keď v nej prebýva ľahostajnosť a iné prejavy nelásky.

Keď kresťania vzájomne nesú bremená – napĺňajú zákon Kristov, miernia utrpenie a menia životy, a súčasne zvestujú okolitému svetu, že Boh, ktorý bol v 60. rokoch minulého storočia vyhlásený niektorými teológmi za mŕtveho, žije a miluje každého človeka.  

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo