Nálepky, ktoré sa bežne používajú na pápežov, sa na Leva XIV. nevzťahujú. Nie je ani revolucionárom ako František, ani obnovovateľom ako Benedikt XVI.
Nehodia sa k nemu ani slová „reformátor“ a „reakcionár“.
Naopak, to, čo sa mesiac po jeho zvolení 8. mája pomaly vynára do popredia, je generačná výmena vo vedení – dá sa povedať, že začíname vidieť „originálny“ pontifikát, ktorý vedie pokojný a schopný pastier uprednostňujúci kontinuitu, ale zároveň má pokojnú a vyrovnanú povahu, schopnosť budovať mosty a nezávislú víziu potrebnú na určenie svojho vlastného smeru.
„Generačný“ preto, lebo je prvým pápežom od Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý v čase koncilu nebol v seminári ani nebol kňazom. Táto skutočnosť dáva prvému pápežovi narodenému v USA určitý odstup od veľkých koncilových diskusií a kontroverzií z konca 20. a začiatku 21. storočia.
V tomto kontexte nadobúda jeho výber pápežského mena ešte väčší význam, keďže sa múdro prepojil s posledným Levom, zakladateľom katolíckej sociálnej náuky, ktorý vládol pred viac ako storočím, a nie so svojím bližším predchodcom.
Táto voľba prepojenia zároveň vypovedá o nezávislom duchu, ktorý mnohí ľudia na novom Svätom Otcovi, zdá sa, oceňujú.

Lev od prvých chvíľ svojho pontifikátu kládol dôraz na komunikovanie kontinuity s pápežom Františkom, ktorý dôrazne robil pravý opak.
Nový pápež sa vo svojich prvých homíliách opakovane odvolával na Františka, pričom si napríklad osvojil výzvu na synodálnu cirkev a dal si záležať na modlitbe pri hrobe svojho predchodcu.
Zároveň vyslal jasné signály, že je sám sebou.
Jedným z pozoruhodných spôsobov, ako to urobil, je prevzatie všetkých znakov pápežskej moci. Od chvíle, keď sa prvýkrát objavil na apoštolskom balkóne, nosí mozzettu, červený plášť, ktorý mu padá do polovice ramien. Nedávno začal pod sutanou nosiť biele nohavice. Neurobil to na znak opozície voči pápežovi Františkovi, ktorý si slávne obliekol čierne nohavice, ale skôr preto, aby dodal silu a dôležitosť znakom a symbolom inštitucionálnej cirkvi.
Ďalší signál prišiel v jeho homílii 1. júna pri príležitosti Jubilea rodín, detí, starých rodičov a starých ľudí, keď Lev citoval encykliku Humanae vitae svätého Pavla VI. a poznamenal, „že manželstvo nie je ideálom, ale vyjadrením skutočnej lásky medzi mužom a ženou: lásky, ktorá je úplná, verná a plodná. Táto láska z vás robí jedno telo a umožňuje vám na Boží obraz darovať život“.
Tieto slová vo svojej jednoduchosti znamenajú zmenu smeru oproti predchádzajúcemu pontifikátu, keďže v spornej Františkovej posynodálnej exhortácii Amoris laetitia sa kresťanské manželstvo opakovane uvádzalo ako ideál.
Podobne ako František, aj Lev si uvedomuje nevyhnutnosť ísť na periférie. Ako dlhoročný misionár v Peru však už zdôraznil evanjelizačnú prácu, ktorú je tam potrebné vykonať.
V Missa pro Ecclesia, svojej prvej omši vo funkcii pápeža, ktorú slávil s kolégiom kardinálov v Sixtínskej kaplnke 9. mája, Lev XIV. poznamenal, že existujú „kontexty, v ktorých sa kresťanská viera považuje za niečo absurdné, niečo pre slabých a neinteligentných ľudí; kontexty, v ktorých sa namiesto nej uprednostňujú iné istoty, ako je technika, peniaze, úspech, moc, pôžitok“.
Pápež potvrdil angažovanosť misie na týchto miestach, pretože „nedostatok viery so sebou často prináša tragédie, ako je strata zmyslu života, zabúdanie na milosrdenstvo, porušovanie dôstojnosti osoby v jej najdramatickejších podobách, kríza rodiny a mnohé ďalšie rany, ktoré postihujú našu spoločnosť“.

Misia je v Levovom chápaní zakotvená v pravde kresťanského posolstva. Lev XIV. 16. mája na prvom stretnutí s členmi diplomatického zboru akreditovanými pri Svätej stolici označil pravdu, mier a spravodlivosť ako piliere diplomatického záväzku Svätej stolice.
„Cirkev sa nikdy nemôže zdržať toho, aby nehovorila pravdu o človeku a svete,“ povedal, „a v prípade potreby sa uchýliť k úprimnému jazyku, ktorý môže vyvolať určité počiatočné nedorozumenie.“
Aj keď je cítiť posun paradigmy od pápeža Františka, ktorý sa zameriaval na evanjelizáciu, hovoriac jazykom sveta, Lev XIV. nedáva najavo žiadnu opozíciu voči svojmu predchodcovi. Nie je to pontifikát proti niečomu alebo v prospech niečoho, ale skôr pontifikát misie.
Kontinuita zameraná na misie je zdôraznená aj v jeho prvom prístupe k riadeniu.
Zatiaľ zachoval vymenovania zavedené predchádzajúcim pontifikátom vrátane Františkovho vymenovania Tiziany Merlettiovej z Kongregácie františkánok chudobných do pozície sekretárky Dikastéria pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.
Odchod arcibiskupa Vincenza Pagliu z Pápežskej akadémie pre život a z funkcie rektora Pápežského teologického inštitútu Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny sa očakával, keďže dovŕšil 80 rokov.
Pápež poveril vedením inštitútu kardinála Baldassara Reinu, pápežovho vikára pre Rímsku diecézu, a teda aj rektora Pápežskej lateránskej univerzity, čo predznamenalo spojenie inštitútu a univerzity. Zároveň na ďalšie štyri roky potvrdil v kresle prezidenta inštitútu Mons. Philippa Bordeyneho. Aj v Akadémii pre život sa Lev XIV. rozhodol pre kontinuitu, keď povýšil rektora Msgr. Renza Pegorara.
Napriek tomu sa blíži generačná výmena. Okrem toho, že si bude musieť vybrať svojho nástupcu v Dikastériu pre biskupov, bude musieť vymeniť prefektov pre kauzy svätých, Boží kult a disciplínu sviatostí, napomáhanie jednoty kresťanov, integrálny ľudský rozvoj, laikov, rodinu a život – všetci prekročili dôchodkový vek 75 rokov.
Každý pápež však bude postupovať podľa priorít. Pri zostavovaní vlastného tímu sa Lev musí vyrovnať s potrebou zaviesť do cirkvi vládny modus operandi, aby mohol riešiť niektoré zložité záležitosti, najmä pokiaľ ide o čínsko-vatikánsku dohodu. Ďalšie kolo stretnutí k tejto otázke by sa malo uskutočniť už na budúci týždeň.
Z Levových skúseností hlavy augustiniánov, biskupa a prefekta vieme, že uprednostňuje zavedenie štruktúrovaného riadenia založeného na prioritách pred mikromanažmentom alebo rozsiahlymi skorými zmenami. Zasiahne, keď to bude považovať za vhodné, ako to už dal najavo tým, ktorí sa, ako to vždy býva na začiatku pontifikátu, objavili pri jeho dverách, aby predložili nejaké požiadavky.
Nebude robiť rozhodnutia, aby bol populárny, ani nebude unáhlený.

Lev XIV. pri vysvätení 11 kňazov pre Rímsku diecézu 31. mája vyzval na „život, ktorý je známy, život, ktorý je čitateľný, dôveryhodný život!“
„Sme v Božom ľude, aby sme pred ním mohli stáť s hodnoverným svedectvom,“ pokračoval. „Spoločne teda obnovíme dôveryhodnosť zranenej cirkvi vyslanej k zranenému ľudstvu v zranenom stvorení. Ešte nie sme dokonalí, ale je potrebné, aby sme boli dôveryhodní.“
Týmto spôsobom pápež neukazoval prstom na neverných kňazov, ale, naopak, žiadal všetkých, aby boli verní. Aj v tom môžeme rozpoznať jeho modus operandi riadenia cirkvi. Najprv viera a potom infraštruktúra, či už liturgická, historická, alebo sociálna. Lev to môže robiť práve preto, že je pápežom novej generácie.
Pápež Benedikt XVI. v knihe Soľ zeme vedenej vo forme rozhovorov s Petrom Seewaldom uviedol, že je ešte mužom starého sveta, ale nový svet sa ešte nezačal.
Začal sa s týmto pápežom. Je to pápež troch svetov: Američan, misionár v Latinskej Amerike a hlboký znalec rímskych reálií.
Pôvodný text: Leo XIV at One Month: An ‘Original’ Pope.
© 2024 EWTN News, Inc. Reprinted with permission from the National Catholic Register – www.ncregister.com. Preložil Lukáš Obšitník.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.