Ty si môj milovaný Syn!

Ty si môj milovaný Syn!

Krst Ježiša Krista (Lluís Ribes Mateu/Flickr.com)

Kresťanský východ si dnes pripomína Ježišov Krst. Prečítajte si úvahu popredného nemeckého teológa.

Všetky štyri evanjelia podávajú správu o Ježišovom krste. Ján káže pri Jordáne obrátenie a pokánie. Ježiš o tom zjavne počuje a prichádza k nemu, aby sa dal pokrstiť. Ježišov krst, ktorý je aj jeho prvým verejným vystúpením, je sprevádzaný udalosťami, ktoré ho charakterizujú ako „Božieho Syna“ a zjavujú dovtedy skrytého Boha ako jedného Boha v troch osobách. (Mt 3,13-17; Mk 1,2-6; Lk 3,3-6,7-10; Jn 1,19,23)

Tropár sviatku ospevuje toto zjavenie – zjavenie sa – Boha nasledovne: „Pri tvojom krste v Jordáne, zjavila sa, Pane, poklonyhodná Trojica. Otcov hlas ti vydal svedectvo. Nazval ťa svojím milovaným synom. Aj Svätý Duch v podobe holubice potvrdil pravdivosť týchto slov. Svojím zjavením si osvietil celý svet. Kriste Bože, sláve tebe.“

Sviatok Epifánie – Zjavenia Pána – Cirkev slávi 6. januára. Zatiaľ čo kresťanský Západ v tento deň venuje pozornosť poklone troch mudrcov Božiemu dieťaťu, kresťanský Východ si pripomína Ježišov krst. Krst ukazuje, že Boh opäť prijíma ľudí, ktorí sú ochotní sa obrátiť, za svoje deti. Cez Ježiša im umožňuje prístup do strateného raja.

Ikona ukazuje púštny kraj. Strmé skaly tvoria roklinu, cez ktorú tečie Jordán. Roklina delí ikonu na dve polovice. Pripomína hlbokú priepasť medzi Bohom a ľuďmi, ktorú spôsobil pád do hriechu. Táto priepasť je pre ľudí neprekonateľná. Okrem toho cez ňu preteká Jordán a tým ju robí ešte neprekonateľnejšou.

Podľa starozákonných židov púšť a voda patria medzi sily prinášajúce smrť a preto patria do oblasti vlády zla, ktorú ľudia nedokážu prekonať. Spolu s ríšou smrti, ktorú pripomína jaskyňa v ľavom dolnom kraji ikony, sú miestom najväčšej vzdialenosti od Boha. Ak ľudia a svet majú žiť opäť v súlade s Bohom, musia opustiť svoju pomýlenú cestu a obrátiť sa k Nemu.

V čase, keď Ján káže o nutnosti obrátenia ľudí k Bohu, prichádza Ježiš do tohto bezduchého sveta odvráteného od Boha. Ježiš stojí nielen v skalnej rokline, ale aj uprostred vody. Priepasť, považovaná za neprekonateľnú, a voda, považovaná za hrozivú, stratili svoju hrôzu. Ján ponára Ježiša na jeho žiadosť do vody, ale súčasne ho ohlasuje ako Božieho Syna, ktorý krstí Svätým Duchom. (Jn 1,33-34)

„Krst skrze Svätého Ducha“ znamená, že Ježiš obnovuje ľudí nielen zvonka, ale od základu, zvnútra. Ježiš sa ponorí do vody a požehná ju. Odteraz voda už nie je v službe zla, ale v službe Boha, jej ničiteľská sila prinášajúca nešťastie sa stáva životodarnou silou. Toto ukazujú lúče svetla, ktoré zosvetľujú tmavý príliv.

Na mnohých ikonách sú do vody vmaľované hady a draky. Predstavujú niečo nebezpečné a zlé, čo síce číha všade, ale Ježišovi nemôže uškodiť. Ježiš je pod ochranou Najvyššieho a môže preto pozerať do očí nebezpečenstvám: šliapať po levoch a drakov a ísť svojou cestou cez všetky hrôzy. (Ž 91).

Na mnohých ikonách je možné zbadať aj často prestrašene pôsobiaceho riečneho boha. Vylieva krčah s vodou a predstavuje tým Jordán, ktorý sa „vrátil späť“; ženská postava s korunou a žezlom, ktorá sa sediac na chrbte zvieraťa odvracia od Ježiša, stelesňuje more, ktoré „uvidelo a utieklo“. (Ž 114)

Temná jaskyňa, ktorá pripomína ríšu mŕtvych a tým ikonu Vzkriesenia, už dáva tušiť, že Ježiš sa nezľakne ani smrti. Na konci svojej cesty sa jej vydá a vyvedie všetkých k životu. Priepasť medzi Bohom a ľuďmi bude potom definitívne premostená.  

Ježišom prichádza život! Z neplodnej púštnej pôdy vyrastá malý strom. Pripomína Izaiášov výhonok, ktorý oznamuje mesiášsku ríšu, a slová, ktorými prorok Izaiáš predpovedá príchod Spasiteľa: „Teš sa, pláň a pustatina, plesaj, púšť, a rozkvitni [...] Povedzte malomyseľným: Vzchopte sa, nebojte sa, hľa, váš Boh! [...] príde a spasí vás.“ (Iz 11,1-2, 10-11; 35,1-4) Príchodom Ježiša sa síce napĺňajú tieto slová, no aby sa stali úrodnými pre ľudí, je potrebné, aby boli ochotní obrátiť sa k Bohu. Ján nachádza k tomu dôrazné slová: „Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ (Mt 3,10) Aj sekera je vmaľovaná pod stromček.

Nad Ježišom sa otvorilo nebo. Jeho tmavá modrozelená farba ukazuje bezodnú hĺbku Božej slávy, z ktorej sa zjavuje na zemi Ježiš, Boh, ktorý sa stal človekom. Jeden lúč tejto slávy padá na neho. Jeho tri hroty znamenajú, že kde je Ježiš, tam sa zjavuje sláva trojjediného Boha,  kde je Ježiš, tam je Boh. Na nimbuse sa dá rozpoznať Božie meno: „Jahwe“, grécky „ho on“ – „ja som, ktorý som“.

V lúči svetla možno tiež zbadať holubica, symbol Svätého Ducha, ktorá sa vzťahuje na ďalšie Izaiášovo proroctvo naplnené v Ježišovi: „Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom.“ (Iz 61,1-3; Lk 4,17-21)

Hlas z neba – naznačený trojuholníkom, ktorý možno vidieť v modrozelenej farbe otvoreného neba – vysvetľuje, kto je tento Ježiš: milovaný Boží Syn. „Syn“ je viac ako poverenec alebo splnomocnenec. Božími poverencami môžu byť aj ľudia. Ježiš je však viac. On je Syn a tým Boh. Všetko, čo Ježiš hovorí a koná, je pôsobením Boha.

Príchodom Ježiša je opäť otvorená ľuďom Božia blízkosť. Cestu k nej ukazuje načúvanie jeho slovu, ktoré by chcelo opäť odkryť Boha ako ich Otca, a príklad jeho života. Kto sa pripojí k Ježišovmu príkladu, prispieva k tomu, že sila zla vo svete zostáva ohraničená. Skrze svoje ponorenie jej Ježiš stanovil hranice. Ježiš ňou prešiel – Ježiš je často namaľovaný v pozícii kráčania – a opäť sa vynoril z vody – zo všetkých priepastí. Kto kráča s ním, tomu zlo nemôže nijako uškodiť. Kto príde do kontaktu s vodou očistenou Ježišom, stane sa čistým.

Krst znamená začiatok. Pre Ježiša je začiatkom jeho verejného pôsobenia. Krstom začína Božie kráľovstvo nadobúdať novú podobu. Pre ľudí krst znamená začiatok života s Bohom, začiatok kresťanského bytia. Kto sa dá pokrstiť, vyhlasuje svoju ochotu nasledovať Ježiša a stať sa Božím dieťaťom. Kto je pokrstený, je oslobodený od cudzieho rozkazovania zo strany zla. Už nie je otrokom, ktoré je nútený nasledovať cudziu vôľu, ale synom a dcérou, a rozhoduje sa v slobode a z vlastného presvedčenia pre cestu dobra. (Rim 8,15-17, 1Jn 3,1)

Ježiš patrí úplne Otcovi, úplne dobru – a s ním všetci, ktorí chcú ísť Ježišovou cestou a na znak toho sa dajú pokrstiť. Znakom príslušnosti k zachraňujúcemu Bohu je biely odev (Zjv 7,9). Na ikone anjeli prinášajú biele odevy. Keď krstenca poliali vodou alebo ponorili do vody, dali mu alebo obliekli biely odev. Vo svojom liste Galaťanom svätý Pavol vysvetľuje, že kto je v Krista pokrstený, Krista si obliekol akoby odev a skrze vieru sa stal Božím dieťaťom, novým človekom. (Gal 3,26n)

Pôsobením Boha je aj to, čo ľudia robia v nasledovaní Ježiša. Preto je krst znakom odchodu. Tento odchod je – v protiklade k odchodu Izraelitov z Egypta – nielen odchodom, aby unikli pred pozemskou smrťou, ale odchodom do večného života pri Bohu: „Veriaci, zachovajme milosť a jej pečať. Veru, ako kedysi židia unikli pred smrťou skrze dvere natreté krvou, tak nech je pre nás tento kúpeľ božského znovuzrodenia sviatkom odchodu, na ktorého konci uvidíme neprístupné svetlo Trojice.“ (Kánon Bohozjavenia, 9. óda)  

Text vybral a preložil Ján Krupa

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo