Napriek všetkej rozdielnosti apoštolov držalo pohromade spoločné presvedčenie, že v Ježišovi našli Mesiáša, ako aj želanie chodiť s ním (Jn 1,41).
Krátko pred svojou smrťou Ježiš ešte raz kládol apoštolom na srdce všetko, čo považoval za dôležité pre nich a pre ich spoločenstvo, ako aj pre svoje dielo, lebo toto dielo im chcel zveriť (Jn 15-17). Predpokladom toho je vzájomná jednota.
Preto Ježiš adresoval svojim učeníkom naliehavú prosbu, aby zachovali túto jednotu, čo sa môže podariť, len ak majú neustále pred očami jeho a jeho vôľu a zostávajú s ním v spojení. Túto naliehavú prosbu Ježiš zdôraznil v obraznej reči viniča a ratolestí. Ikonopisci preložili túto obraznú reč do svojho jazyka.
Ježiš tróni na konároch viniča. Niektoré ikony ho stvárňujú tak, že vyzerá ako zrastený s viničom. Na jeho kolenách leží evanjeliár. Otvorená je pasáž o viniči a ratolestiach (Jn 15,1-8).
Vedľa Ježiša sedia v dvoch skupinách apoštoli – každý z nich na vlastnom konári, ktorý vychádza z kmeňa viniča. Z konárov, na ktorých sedia, zas vychádzajú menšie vetvy s listami a hroznami.
„Každý má svoje miesto v rámci spoločenstva, slúži mu so svojím nadaním a vykonáva funkciu, ktorá mu zodpovedá.“Zdieľať
Skupinu apoštolov na pravej strane Ježiša uvádza Peter, skupinu na ľavej strane Pavol. Obidvaja držia evanjeliár, ktorý ich preukazuje ako apoštolov, ktorí prijali evanjelium od Ježiša. Ohlasujú ho z jeho poverenia a kladú pri tom, ako vieme z Nového zákona, rozličné dôrazy, kvôli ktorým oslovujú všetkých ľudí, ktorým ho majú ohlasovať (Mt 26,19; Sk 15,1-30; 1Kor 9,22; Gal 1,10nn, 2,7nn).
Po nich nasledujú na každej strane dvaja evanjelisti – takisto rozpoznateľní podľa evanjeliára – a ďalší apoštoli. Aj oni držia v rukách na znak svojej služby ohlasovania zvitok Písma.
Zaiste existuje Petrov rad a Pavlov rad. Aj v rámci týchto radov existuje individualita, rozdiely a rozličné prístupy k Ježišovi, a predsa každý má svoje miesto v rámci tohto spoločenstva, slúži mu so svojím nadaním a vykonáva funkciu, ktorá mu zodpovedá.
Peter často s evanjeliárom drží v ruke kľúče, ktoré mu odovzdal Ježiš (Mt 16,18nn). Moc kľúčov ho ale nerobí apoštolom, ktorý stojí nad apoštolmi, ale len poukazuje na jeho osobitnú funkciu v rámci spoločenstva apoštolov, aby ho viedol ako predstaviteľ.
„Každý z apoštolov zaujíma síce iné miesto, ale predsa je každé miesto vetvou toho istého viniča.“Zdieľať
Apoštoli sú navzájom v rozhovore, navzájom sa počúvajú, diskutujú o rozličných stanoviskách. Stredom ich spoločenstva a tým aj ich komunikácie je ale Ježiš. Na neho stále znova smerujú ich pohľady, jeho počúvajú, k nemu zostávajú obrátení, aj keď sú ešte tak hlboko v rozhovore. Usilujú sa podať ďalej, čo od neho prijali. Každý z apoštolov zaujíma síce iné miesto, ale predsa je každé miesto vetvou toho istého viniča.
Stredom apoštolov je Ježiš, ktorý neuprednostňuje žiadnu z obidvoch skupín ani niektorého z apoštolov. Ježiš požehnáva všetkých s obidvomi rukami. Ježišovi nešlo o vládnutie alebo moc. Nechcel vykonávať moc, ale slúžiť Božiemu kráľovstvu. Toto dáva ďalej ako svoj odkaz a svoje poverenie apoštolom (Mt 20,20-28). K tejto službe ich posiela a pre túto službu ich požehnáva.
Jeho požehnanie platí pre všetkých, ktorí napriek búrlivej dišpute nestrácajú pohľad na neho. Jeho požehnanie platí pre obce založené apoštolmi, v ktorých sa rozliční ľudia svojím spôsobom usilujú žiť podľa evanjelia. Sú jedno, lebo sa cítia zaviazaní Ježišovi Kristovi a jeho Bohu Otcovi. On ich vyvolil, aby boli učeníkmi a prinášali ovocie. Toto sa darí, keď medzi nimi vládne milujúca spätosť a zostáva zachovaná jednota s Ježišom (Jn 15,7.8.16-17).
Pavol k tomu vyzýva nasledujúcimi slovami: „So všetkou pokorou, miernosťou a trpezlivosťou, znášajte sa navzájom v láske. Usilujte sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4,2-3). V tom sa chápe zajedno s Petrom, ktorý píše: „Napokon všetci buďte jednomyseľní, súcitní, plní bratskej lásky ... žehnajte, lebo ste boli povolaní, aby ste sa stali dedičmi požehnania“ (1 Pt 3,8-9).
Preložil o. Ján Krupa.