Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Svet kresťanstva
19. október 2019

Čas je krátky, večnosť je dlhá

Cirkev prešla za dvetisíc rokov ťažkými skúškami, no vždy z nich vyšla takmer taká istá, aká bola predtým. Všetko zostalo na svojom mieste a pripravené k činnosti, píše svätý kardinál Newman.
Čas je krátky, večnosť je dlhá

Ilustračné foto: publicdomainpictures.net (Guy Percival)

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Žalmista vraví: „Prešli sme cez oheň a cez vodu.“ A nie je ani možné predstaviť si urputnejšie a rozmanitejšie skúšky než tie, z ktorých vyšiel katolicizmus bez úhony ako z egyptského mora či z babylonskej pece.

Najprv boli v prvých storočiach trpké prenasledovania zo strany pohanskej ríše, potom jej náhle obrátenie, náboženská sloboda pre kresťanov, rozvoj cultus sanctorum (uctievania svätých) a prijatie monasticizmu do cirkevného systému. Potom prišiel vpád barbarov, ktorí násilne obsadili orbis terrarum (svet) zo severu, pričom z juhu ho obsadili Saracéni.

Keď je nejaký systém naozaj skazený, mocné činitele, ktoré naň pôsobia, túto skazenosť iba rozvinú a systém rýchlejšie dovedú ku koncu. Keď však bol takýmto mohutným vplyvom vystavený katolicizmus, boli jeho dejiny veľmi odlišné. Zdieľať

Medzitým ako nejaká hrozná choroba visel nad vierou Cirkvi urputný a dlhotrvajúci spor o vtelenie. Potom nastala doba hustej temnoty a po nej dva veľké zápasy, jeden s materiálnou svetskou mocou a druhý so svetským rozumom, výsledkom ktorých boli cirkevná monarchia a scholastická teológia. A nakoniec prišli veľké zmeny v dôsledku sporov v 16. storočí.

Dá sa predstaviť si, že by si ktorákoľvek z heréz, ktorými oplývajú dejiny Cirkvi, prešla čo i len stotinou týchto skúšok, a predsa z nich vyšla, tak ako katolicizmus, takmer taká istá, aká bola predtým?

Mohla teológia, akou bol arianizmus, ustáť scholastický zápas? Alebo mohol montanizmus vydržať to, že by vlastnil svet a nenastúpila by v ňom kríza a on by neskolaboval? Alebo mohla obmedzenosť manichejského systému ako náboženstva uniknúť odhaleniu, keby prišla do konfliktu s barbarmi v ríši alebo s feudálnym systémom?

Podobný protiklad sa objavuje v účinkoch a v osudoch určitých vplyvných princípov či zvykov, ktoré boli začlenené do katolíckeho systému, keď zároveň vidíme ich pôsobenie na inom mieste.

Keď je nejaký systém naozaj skazený, mocné činitele, ktoré naň pôsobia, túto skazenosť iba rozvinú a systém rýchlejšie dovedú ku koncu. Stimulujú ho nad rámec jeho prirodzenosti, on vynaloží všetky svoje sily a pri nejakom pamätnom čine zahynie.

K téme:
Kardinál Newman: Moderný cirkevný otec
Newman a Ratzinger: dvaja pokorní robotníci v Pánovej vinici Zdieľať

Keď však bol takýmto mohutným vplyvom vystavený katolicizmus, boli jeho dejiny veľmi odlišné. Uniesol a dokáže uniesť princípy či náuky, ktoré v iných náboženských systémoch rýchlo zdegenerujú na fanatizmus či neveru.

To by sa dalo veľmi obšírne ukázať na dejinách aristotelovskej filozofie v rámci Cirkvi a mimo nej či na dejinách monasticizmu alebo mystiky. Niežeby najprv nebol konflikt medzi týmito mocnými a neskrotnými prvkami a Božím systémom, do ktorého sa začleňovali, no skončil sa víťazstvom katolicizmu.

Teológia sv. Tomáša, ba celej Cirkvi v tomto období, je postavená na tom istom aristotelizme, ktorý raní otcovia odsudzujú ako zdroj všetkej nevery, osobitne ariánskej a monofyzitskej herézy.

Katolicizmus uniesol a dokáže uniesť princípy či náuky, ktoré v iných náboženských systémoch rýchlo zdegenerujú na fanatizmus či neveru. Zdieľať

Asketické prejavy, také ušľachtilé u sv. Antona, také dojemné u sv. Bazila a také úchvatné u sv. Germana, sa stávajú len melanchóliou a ponurou poverou dokonca aj u najzbožnejších osôb, keď sú odrezané od katolíckeho spoločenstva.

A kým najvyššia zbožnosť v Cirkvi je mystická a kontemplácia je znakom vrcholne omilostených svätých, v dejinách moderných siekt nemusíme dlho hľadať dôkazy výstrelkov v správaní či omylov v náuke, ku ktorým boli často vedení mystici, ktorí sa pýšili tým, že vlastnia reformovanú pravdu, a odmietli to, čo nazvali skazenosťou katolicizmu.

Pravda, boli časy, keď sa pôsobením vonkajších či vnútorných príčin Cirkev dostala takmer do stavu kolapsu; no jej úžasné obrodenie, zatiaľ čo svet nad ňou triumfoval, je ďalším dôkazom absencie skazenosti v systéme náuky a bohoslužby, ktorý postupne vytvorila.

Ak je skazenosť začínajúcou dezorganizáciou, rozhodne je oveľa ťažšie predstaviť si po určitom čase náhly a absolútny návrat do pôvodného životaschopného stavu než skazenosť, ktorá je trvalá.

Inzercia

Toto však platí o obrodách, o ktorých hovorím. Po namáhavom úsilí sú ľudia vyčerpaní a zaspávajú, no prebúdzajú sa rovnakí ako predtým, osviežení dočasným pozastavením činnosti. To isté platí aj o spánku a obnove Cirkvi. Zastaví sa vo svojom chode a takmer utlmí svoje funkcie; znova však vstáva a je opäť sama sebou. Všetko je na svojom mieste a pripravené k činnosti.

Cirkev sa v krízach zastaví vo svojom chode a takmer utlmí svoje funkcie; znova však vstáva a je opäť sama sebou. Náuka je tam, kde bola, aj obyčaje, postupnosť, princíp a riadenie záležitostí. Môžu nastať zmeny, no tie sú len konsolidáciami či adaptáciami. Zdieľať

Náuka je tam, kde bola, aj obyčaje, postupnosť, princíp a riadenie záležitostí. Môžu nastať zmeny, no tie sú len konsolidáciami či adaptáciami; všetko je jednoznačné a určité a má nespochybniteľnú identitu. Vlastne jedným z najpopulárnejších obvinení Katolíckej cirkvi práve v tomto čase je, že je „nenapraviteľná“: nemôže sa zmeniť, ak počúvame sv. Atanáza či sv. Leva, a nikdy sa nezmení, ak veríme dnešným komentátorom, ktorí sa vyžívajú v polemike či s veľkou obľubou bijú na poplach.

*******

Toto boli úvahy o „blaženom videní pokoja“ kohosi, kto dlho prosil, aby Milosrdný nepohrdol dielom svojich rúk a neponechal ho len na jeho vlastné sily, kým mal ešte stále zastretý pohľad a ťarbavé srdce a vo veciach viery mohol používať iba rozum.

A teraz, milý čitateľ, čas je krátky a večnosť dlhá. Neodkladaj to, čo si tu našiel; neber to len ako predmet súčasného sporu, nezastrájaj sa odhodlaný vyvrátiť to a nehľadaj najlepší spôsob, ako to spraviť, ani sa nezvádzaj predstavou, že to pochádza zo sklamania, znechutenia, nepokoja, zranených citov, prílišnej citlivosti či inej slabosti.

Nezakrúcaj sa do známostí z minulých rokov, nepovažuj za pravdu to, čo chceš, aby ňou bolo, ani si nerob modlu z nádejí, ktoré chováš vo svojom srdci.

Čas je krátky a večnosť je dlhá.

Nunc dimittis servum tuum, Domine,
Secundum verbum tuum in pace:
Quia viderunt oculi mei salutare tuum
.

(Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka
v pokoji podľa svojho slova,
lebo moje oči uvideli tvoju spásu.)

John Henry Newman
Autor žil v rokoch 1801 – 1890, bol jedným z najdôležitejších katolíckych spisovateľov za posledných pár storočí. Za kardinála ho menoval Lev XIII. v roku 1879, blahorečil ho Benedikt XVI. v roku 2010 a svätorečil pápež František 13. októbra 2019.  

Text pochádza z Newmanovej štúdie Esej o vývine kresťanskej doktríny, ktorá sa skončila jeho obrátením.

Pôvodný text: Time Is Short, Eternity Is Long​.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Odporúčame