Sviatosť birmovania patrí medzi sviatosti uvádzania do kresťanského života. Aký význam má toto zaradenie?

Sviatosť birmovania patrí medzi sedem sviatostí Nového zákona, ktoré ustanovil sám Ježiš. Tieto sviatosti sa týkajú všetkých etáp a dôležitých chvíľ života kresťana. Dávajú životu viery vznik a rast, uzdravenie a poslanie. V tomto je určitá podobnosť medzi etapami prirodzeného a duchovného života.

Sviatosť birmovania tvorí spolu s krstom a Eucharistiou jeden celok takzvaných sviatostí uvádzania do kresťanského života, ktorých jednotu treba zachovať. Krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu, ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam.

Birmovaniu predchádzajú krst, spoveď a sväté prijímanie. Čo je dôvodom tejto postupnosti sviatostí, ktorá sa nedá inak zameniť?

V chronologickej postupnosti prijatia jednotlivých sviatostí uvádzania do kresťanského života máme dve tradície: východnú a západnú.

V prvých storočiach birmovanie zvyčajne tvorilo jedno slávenie s krstom. Ale čoraz väčší počet krstov detí a rast vidieckych farností, a tým aj zväčšenie diecéz už nedovoľovalo, aby bol biskup prítomný na všetkých sláveniach krstu.

Keďže na Západe chceli vyhradiť dovŕšenie krstu biskupovi, zaviedli časové oddelenie týchto dvoch sviatostí. Kňazi krstili a biskup neskôr birmoval. Východ si zachoval obidve sviatosti spojené, takže birmovanie udeľuje kňaz, ktorý krstí. Ale môže to robiť iba krizmou, ktorú posvätil biskup.

Prax východných cirkví vyjadruje viac jednotu uvádzania do kresťanského života. Prax latinskej cirkvi jasnejšie vyjadruje spoločenstvo nového kresťana s jeho biskupom, ktorý je ručiteľom a služobníkom jednoty svojej cirkvi, jej katolíckosti a jej apoštolskosti, a tým aj spojivom s apoštolským pôvodom Kristovej cirkvi.

Poďme priamo k Božiemu slovu. Nájdeme vo Svätom písme nejaké zmienky o sviatosti birmovania, kedy vznikla a kto ju založil?

V Starom zákone proroci zvestovali, že na očakávanom Mesiášovi spočinie Pánov Duch vzhľadom na jeho spasiteľné poslanie. Zostúpenie Ducha Svätého na Ježiša, keď ho Ján pokrstil, bolo znamením, že on je ten, ktorý má prísť, že je Mesiáš, Boží Syn.

Ježiš sa počal z Ducha Svätého a celý jeho život a celé jeho poslanie sa uskutočňujú v plnom spoločenstve s Duchom Svätým, ktorého mu Otec dáva bez miery. Táto plnosť Ducha sa však nemala obmedziť iba na Mesiáša, ale mal ju dostať celý mesiášsky ľud.

Ježiš viac ráz prisľúbil zoslanie Ducha. Toto prisľúbenie splnil najskôr v deň svojho zmŕtvychvstania a potom oveľa zjavnejšie v deň Turíc, na päťdesiaty deň po Veľkej noci. Na apoštolov zostúpil Duch Svätý a oni naplnení týmto Duchom začínajú ohlasovať „veľké Božie skutky“ (Sk 2, 11). Peter vysvetľuje, že toto vyliatie Ducha je znamením mesiášskych čias. Aj tí, čo vtedy uverili kázaniu apoštolov a dali sa pokrstiť, dostali „dar Ducha Svätého“ (Sk 2, 38).

„Birmovanie vtláča do duše nezmazateľný znak, že Ježiš označil kresťana pečaťou svojho Ducha a obdaril ho mocou, aby bol jeho svedkom.“ Zdieľať

Od tých čias apoštoli, plniac Kristovu vôľu, vkladaním rúk udeľovali novopokrsteným dar Ducha Svätého, ktorý dovršuje krstnú milosť. Preto sa v Liste Hebrejom medzi základmi prvého kresťanského vyučovania spomína učenie o krste a o vkladaní rúk.

Vkladanie rúk sa v katolíckej tradícii právom považuje za začiatok sviatosti birmovania, ktorou v cirkvi takýmto spôsobom pretrváva turíčna milosť.

Ako sa dnes udeľuje sviatosť birmovania? 

Keď sa birmovanie slávi oddelene od krstu, ako je to v rímskom obrade, liturgia sviatosti sa začína obnovením krstných sľubov a vyznaním viery birmovancov. Z toho jasne vidno, že birmovanie sa dáva do súvisu s krstom.

Potom biskup vystrie ruky nad všetkých birmovancov, pričom prosí o vyliatie Ducha Svätého. Nasleduje podstatný úkon sviatosti, ktorá sa udeľuje tak, že biskup položí ruku na hlavu birmovanca a pomaže ho na čele krizmou, pričom vysloví slová: „Prijmi znak Daru Ducha Svätého.“

Zastavme sa najprv pri krizme, ktorú ste spomenuli už viackrát. Mohli by ste objasniť, čo to je a na čo slúži?

Dôležitým úkonom, ktorý predchádza sláveniu birmovania, ale istým spôsobom je jeho súčasťou, je posvätenie, teda konsekrácia krizmy.

Krizma je olivový olej, do ktorého sa pridáva balzam a vonné živice. Svätí ju biskup vo štvrtok Svätého týždňa počas omše svätenia olejov. Pri tejto svätej omši biskup svätí krizmu, olej katechumenov a olej na pomazanie chorých.

Aby sa lepšie naznačil dar Ducha Svätého, čoskoro sa ku vkladaniu rúk pridalo pomazanie voňavým olejom – krizmou. Toto pomazanie objasňuje meno „kresťan“, ktoré znamená „pomazaný“ a je odvodené od mena samého Krista. Grécke slovo „Χρίστος – Christos“ značí „Pomazaný“, ktorého „Boh pomazal Duchom Svätým“ (Sk 10, 38).

Obrad pomazania jestvuje až podnes na Východe aj na Západe. Preto sa táto sviatosť na Východe volá „krizmácia“, čiže pomazanie „krizmou“, alebo po grécky „μύρον – myron“, čo značí „krizma“. Na Západe názov „confirmatio“, po slovensky „birmovanie“, naznačuje, že táto sviatosť potvrdzuje krst a zároveň posilňuje krstnú milosť.

Vo východných cirkvách byzantského obradu sa pomazanie myronom, teda krizmou koná po modlitbe na viacerých častiach tela – na čele, očiach, nose, ušiach, perách, prsiach, chrbte, rukách a nohách. Nezabúdajme však, že tu ide o novorodencov.

Foto: bosany.fara.sk

Prejdime k ďalšiemu úkonu – vkladaniu rúk. Čo sa vtedy deje? Čo je to neviditeľné, čo silno pôsobí, ale fyzickým zrakom to nevidíme?

Od počiatkov cirkvi bolo vkladanie rúk znakom odovzdania Ducha Svätého, ako o tom čítame aj v Skutkoch apoštolov. Tým darom Ducha Svätého je prehĺbenie, posilnenie, potvrdenie krstnej milosti, zjednotenie s Pánom, posvätenie.

Vkladanie rúk a mazanie patria medzi starobylé a dôležité liturgické úkony. Okrem sviatosti birmovania sa používajú aj pri obradoch udeľovania sviatosti kňazstva. Vkladaním rúk a mazaním svätou krizmou sa udeľuje vždy sviatosť, nikdy nie svätenina.

Treba zdôrazniť, že tieto osobitné gestá, rezervované výlučne pre udeľovanie sviatostí, sa nesmú fingovane používať pri vysluhovaní iných svätenín alebo liturgických obradov. Napríklad na Popolcovú stredu kňaz veriacim nevkladá na hlavu ruku, dokonca by ani nemal dávať kríž na čelo tak, akoby birmoval. Toto gesto sa má robiť spôsobom, že sype popol na temeno hlavy každého, kto k nemu pristúpi.

V čom spočíva účinok sviatosti birmovania?

Zo slávenia sviatosti birmovania je zrejmé, že jej účinok spočíva v osobitnom vyliatí Ducha Svätého, aké kedysi dostali apoštoli v deň Turíc. Birmovanie prináša dar vzrastu a prehĺbenia krstnej milosti.

Čo konkrétne to znamená?

Prehlbuje naše zakorenenie v Božom synovstve, pevnejšie nás zjednocuje s Kristom, zveľaďuje v nás dary Ducha Svätého, zdokonaľuje naše spojenie s cirkvou, dáva nám osobitnú silu, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno a nikdy sa nehanbili za kríž, aby sme žili duchovne.

Potom sa aj na našom živote prejaví to, čo opisuje svätý apoštol Pavol: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5, 22-23). Nie je toto pekný a hodnotný život? Preto je dobré prijať túto sviatosť.

Birmovanie, takisto ako krst, ktorého je dovŕšením, sa udeľuje iba raz. Birmovanie totiž vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, „charakter“, ktorý znamená, že Ježiš označil kresťana pečaťou svojho Ducha a obdaril ho mocou z výsosti, aby bol jeho svedkom. „Charakter“ zdokonaľuje spoločné kňazstvo veriacich prijaté v krste a birmovaný dostáva silu verejne vyznávať slovami vieru v Krista akoby z úradného poslania.

Musí sa birmovanec na prijatie darov Ducha Svätého súvisiacich so sviatosťou birmovania nejako disponovať?

Birmovanec, ktorý dosiahol vek používania rozumu, má najskôr vyznať vieru, zároveň má byť v stave milosti, mať úmysel prijať túto sviatosť a má byť dostatočne pripravený vziať na seba úlohu Kristovho učeníka a svedka v cirkevnom spoločenstve i vo svete.

„Vždy ma povzbudí, keď vidím, že kňazi pri príprave birmovancov nezostanú iba pri nariekaní, aké je to náročné. Keď hľadajú nové formy, ako mladých potiahnuť.“ Zdieľať

Samotná príprava na birmovanie má viesť kresťana k intímnejšiemu zjednoteniu s Kristom, k živšej dôvernosti s Duchom Svätým, s jeho činnosťou a s jeho darmi a vnuknutiami, aby mohol lepšie vziať na seba apoštolské povinnosti kresťanského života. Preto sa má birmovná katechéza usilovať o prebudenie vedomia príslušnosti ku Kristovej cirkvi, a to tak k všeobecnej cirkvi, ako aj k farskému spoločenstvu, ktoré má osobitnú zodpovednosť za prípravu birmovancov.

Je dobré vzbudiť v birmovancoch povedomie, že sú pre cirkev potrební. Ja sám im to často hovorím: „Chlapci a dievčatá, svet vás potrebuje, cirkev vás potrebuje i vaša farnosť vás potrebuje. Potrebuje váš mladícky elán, vašu radosť, vaše nápady.“

V našich farnostiach sa stretávame s mnohými formami prípravy birmovancov, jedny sú úspešnejšie, iné menej. Zo strany cirkvi je to o hľadaní, čo mladým najviac pomôže. Vždy ma povzbudí, keď vidím, že kňazi nekapitulujú, nezostanú iba pri nariekaní, aké je to náročné. Keď hľadajú nové formy, ako mladých potiahnuť.

Mladí potrebujú zážitok, potrebujú prijatie, dobrých kamarátov, ktorých môžu nájsť aj v animátoroch. Myslím, že v tomto smere sa osvedčujú okrem katechéz najmä spoločné duchovné obnovy, víkendovky, výlety.

Foto: bosany.fara.sk 

Čo ak birmovanec nie je dostatočne pripravený „vziať na seba úlohu Kristovho učeníka a svedka“?  V dnešnom svete to vôbec nie je jednoduchá úloha. Nie každý kresťan ju zvláda.

Stretávame sa s prípadmi, keď mladý človek povie, že sa ešte necíti prijať sviatosť birmovania. Je to úctyhodné rozhodnutie, lebo si je vedomý toho, že na to ešte nemá a chce viac dozrieť. Ale, žiaľ, sme svedkami aj toho, že mnohí mladí prijímajú túto sviatosť preto, lebo „sa to patrí“.

Nech už však mladí prichádzajú s akoukoľvek motiváciou, je úlohou a umením tých, ktorí ich vo farnosti pripravujú a formujú, aby ich priviedli k správnej motivácii. Aby im pomohli pochopiť, prečo je dobré prijať túto sviatosť. Sviatosť birmovania nás ešte nerobí dokonalými kresťanmi, ale nám chce k tomu pomôcť.

Áno, nie je dnes jednoduché svedčiť o Kristovi, ale bez posily Ducha Svätého by to bolo ešte ťažšie. Ovocie tejto sviatosti v našom živote závisí aj od toho, ako s ňou spolupracujeme. Keď sme chorí, nestačí, že si kúpime lieky. Musíme ich aj užívať, až vtedy majú zmysel. Keď chceme žiť ako zrelí kresťania, nestačí sa dať pobirmovať, musíme s Bohom aj naďalej spolupracovať.

Pre birmovancov je tiež zaujímavé, že si môžu zvoliť birmovné mená. Aký to má zmysel?

Vyvolenie si osobitného mena, ktoré birmovanec vysloví pri liturgickom obrade, nepatrí k podstate prijímania tejto sviatosti. Je to iba miestna tradícia, týka sa iba určitých častí sveta.

Zmyslom tejto praxe je to, že birmovanec si popri krstnom patrónovi volí ešte birmovného patróna – svätca, ktorého životný príbeh je pre neho oslovujúci a ktorého chce nasledovať. Teda to nemá byť meno, ktoré sa mu páči, napríklad po nejakej známej celebrite šoubiznisu, ani meno birmovného rodiča, ale má to byť meno svätca, ktorého život ho oslovuje.

„Nie je dnes jednoduché svedčiť o Kristovi, ale bez posily Ducha Svätého by to bolo ešte ťažšie. Ovocie sviatosti birmovania závisí aj od toho, ako s Bohom spolupracujeme.“ Zdieľať

Ja som zvykol dávať birmovancom úlohu, aby vlastnou rukou napísali krátky životopis svojho patróna. Ako pomocníka vo výbere svätca som im ponúkol internet. Tak som mal istotu, že ich birmovné mená nebudú mená spevákov či herečiek.

Pri liturgickom obrade sviatosti birmovania birmovanec povie meno birmovného patróna, ktorého si sám zvolil, a tým sa predstaví biskupovi. Toto meno sa zvykne potom zapisovať aj do matriky pobirmovaných.

Tiež je zvykom vybrať si birmovného rodiča. Aký by mal byť a aká je jeho úloha?

Pre birmovanie, takisto ako pre krst, majú kandidáti hľadať duchovnú pomoc birmovného otca alebo birmovnej matky. Aby lepšie vynikla jednota oboch sviatostí, mala by to byť tá istá osoba ako pri krste. V minulosti bolo ľudovým zvykom, že žena mala zvyčajne birmovnú matku a muž zasa birmovného otca. Dnes sa tento zvyk už nezachováva a ani to nie je potrebné.

Ten, kto má zastávať úlohu birmovného rodiča, má byť zrelý veriaci kresťan, ktorý svoju vieru vyznáva a žije. Ale dnes býva stále väčší problém nájsť dobrého birmovného rodiča, pretože mnohí buď nespĺňajú právne podmienky pre zastávanie úlohy birmovného či krstného rodiča, alebo nežijú podľa viery.

Musíme priznať, že voľba krstného či birmovného rodiča je v mnohých prípadoch iba formalitou bez naplnenia jej zmyslu. Viem, že mnohým kňazom táto situácia spôsobuje vrásky na čele.

Ja sám som mal prípad, keď v miešanom manželstve manželka, ktorá bola neveriaca z neveriacej rodiny, chcela za krstného otca pre dieťa svojho neveriaceho brata. A spomínam si aj na iný prípad, keď krstná mama, ktorá bola krstnou už dvom deťom, odmietla byť aj tretiemu dieťaťu, lebo rodičia tých detí jej bránili, aby ich kresťansky vychovávala, keďže oni sami výchovu zanedbávali.

Foto: topolcany.fara.sk

Veľa závisí aj od birmovanca. V čom by sa mal zmeniť jeho život po prijatí tejto sviatosti? Čo by mal robiť?

Po prijatí sviatosti birmovania už nejde o birmovanca, teda kandidáta, ale už ide o pobirmovaného. Odpoveď je jednoduchá a stručná: mal by sa aktívnejšie zúčastňovať na liturgických sláveniach a na ďalšom živote cirkvi, farnosti.

Jedna vec je prijať dar a druhá využiť ho, spolupracovať s ním, naučiť sa s ním žiť. Je jasné, že Boh nás obdarúva, ale my sa máme usilovať žiť s Bohom. Čím viac žijeme v Božej prítomnosti, tým viac sme obdarovávaní. Preto je dôležité modliť sa, čítať Sväté písmo, pristupovať k sviatostiam a tiež deliť sa o Božie dary v praktickom živote skutkami lásky.

Ako sviatosť birmovania ovplyvňuje osobnosť človeka?

Prijatie sviatosti birmovania je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Pokrstených kresťanov sviatosť birmovania dokonalejšie spája s cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, takže sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom.

Zvykneme hovoriť, že prijatím sviatosti birmovania sa veriaci človek stáva dospelým kresťanom. To znamená, že ak doteraz na ceste viery bol sprevádzaný niekým iným, teraz sa má postaviť na vlastné nohy a aj sám má budovať cirkev.

Dospelý kresťan však nemusí byť automaticky dospelým človekom a naopak. V akom veku môže veriaci prijať sviatosť birmovania?

V západnej cirkvi, pokiaľ bol niekto pokrstený ako dieťa, zvykne prijímať v treťom ročníku základnej školy najskôr Eucharistiu, teda prvé sväté prijímanie s predchádzajúcou svätou spoveďou, a potom na konci základnej školy alebo počas stredoškolského vzdelávania aj sviatosť birmovania.

Ak je však niekto katechumenom ako dospelý, potom všetky tri sviatosti sa mu udeľujú v rámci jedného liturgického slávenia, spravidla počas veľkonočnej vigílie vo svätej noci.

Môže prijať túto sviatosť každý pokrstený?

V západnej cirkvi nie každý pokrstený automaticky prijíma neskôr aj sviatosť birmovania. Ak chce prijať aj túto sviatosť, tak musí o ňu slobodne a dobrovoľne požiadať. Pri zápise birmovancov je úlohou tých, ktorí sa starajú o patričnú predsviatostnú formáciu a vedenie, aby najskôr zistili, aké motívy vedú kandidáta k prijatiu tejto sviatosti.

„Stretávame sa aj s tým, že mnohí pobirmovaní opúšťajú aktívny sviatostný život dospelého kresťana. Boh však nie je násilník. On nás k sebe pozýva, ale nedrží nasilu.“ Zdieľať

Zvyčajne k prijatiu tejto sviatosti je dovolené pristúpiť iba tým kandidátom, ktorých túžby sa stotožňujú s účinkami tejto sviatosti a je aspoň nejaká perspektíva, že budú vo svojom kresťanskom živote podnikať také kroky, ktoré by viedli k ich napĺňaniu.

V praxi sa však, bohužiaľ, stretávame aj s tým, že mnohí pobirmovaní z rôznych dôvodov prakticky opúšťajú aktívny sviatostný život dospelého kresťana. Najčastejším dôvodom je asi ľahostajnosť.

Viete, Boh nie je násilník. On nás k sebe pozýva, ale nedrží nás nasilu. Necháva nám slobodu. Stáva sa, že aj tí, ktorí pravidelne praktizovali vieru, chodili na bohoslužby a z nejakého dôvodu začali vynechávať, časom zbadali, že to ide aj tak. Spohodlneli, stali sa ľahostajnými. To sa u niektorých ukázalo aj v dôsledku pandémie.

Faktom je, že mnohí pokrstení túto sviatosť nemajú. Je sviatosť birmovania odporúčaná alebo potrebná pre spásu človeka?

Výslovne pre spásu človeka je potrebná iba sviatosť krstu. Prijatie ostatných sviatostí závisí predovšetkým od samotného kresťana, ktorý o tieto sviatosti v rozličných životných okolnostiach slobodne a dobrovoľne žiada.

Cirkev tieto sviatosti nielenže odporúča, ale v istých okolnostiach spôsob ich udeľovania aj náležite upravuje. Napríklad ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, môže mu birmovanie udeliť ktorýkoľvek kňaz, hoci je to za bežných okolností privilégiom biskupa.

Cirkev totiž chce, aby ani jedno, ani to najmenšie z jej detí neodišlo z tohto sveta bez toho, aby ho Duch Svätý nezdokonalil darom Kristovej plnosti.