Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život Svet kresťanstva
14. január 2023

Sviatosť posvätného stavu

Kňazská služba je poslaním, nie zamestnaním. Počítať treba aj so sebazáporom

Celibát na rozdiel od kňazstva žien nie je doktrinálnou, ale disciplinárnou otázkou. Ide o vnútorný predpis, ktorý sa môže meniť, hovorí kňaz Anton Ziolkovský. 

Kňazská služba je poslaním, nie zamestnaním. Počítať treba aj so sebazáporom

Foto: Postoj/Adam Rábara

V seriáli Čo sú sviatosti ste si už mohli prečítať:

Sviatosť kňazstva nájdeme v novom katechizme pod názvom sviatosť posvätného stavu. Na koho sa tento stav vzťahuje a čo vyžaduje?  

Ježiš Kristus ustanovil posvätný stav „ordo“. Ten sa vzťahuje na biskupov a kňazov. Znamená, že tí, ktorí sviatostnú vysviacku prijmú, pokračujú v práci apoštolov. To je podstata služieb, ktoré sú účastné na Kristovom kňazstve – episkopát a presbyterát.

Diakon je svätený len na službu. Nemá účasť na kňazstve v tomto zmysle slova, aj keď ide o prvý stupeň svätenia.

Momentov, ktoré súvisia s ustanovením sviatosti kňazstva, nachádzame vo Svätom písme viac. Ktoré sú tie smerodajné?

Prvoradé je povolanie apoštola Petra, keď mu Ježiš povedal, že je skala a na nej postaví svoju cirkev, ktorú ani pekelné brány nepremôžu.

Druhý moment súvisiaci s ustanovením kňazstva bol pri poslednej večeri, keď Pán Ježiš povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“

A tretí významný moment bol, keď Ježiš dával apoštolom misijný príkaz slovami: „Choďte a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého.“

Často počúvame výzvy, aby sme sa modlili za kňazské povolania. Čo je však s tým nevyhnutne spojené z hľadiska kandidáta na kňazstvo? 

Muž musí mať na to určité predpoklady a kňazská služba ho musí niečím upútať. Ťažko ho môže pritiahnuť niečo, čo nepozná. To ani nie je možné. Teda muž musí kňazstvo najprv poznať a musí ho táto služba lákať. Napríklad miništruje alebo číta v kostole Sväté písmo. Väčšina chlapcov prichádzala k povolaniu cez službu pri oltári. Páčilo sa im to a v nejakom momente sa rozhodli, že sa chcú stať kňazmi.

Ak premýšľam nad povolaním, mal by som sa pýtať sám seba, či si viem predstaviť seba v takejto službe a či by sa mi to páčilo.

Dnes pribúda tých, ktorí celé roky na kňazstvo ani nepomysleli, ale v nejakom momente svojho života zažili obrátenie a potom ich myšlienka na kňazstvo začala priťahovať. Teda muž poznával kňazskú službu ako prijímateľ, hoci neminištroval, a povolanie v sebe objavil až neskôr.

Aj keď každé kňazské povolanie je jedinečné a individuálne, možno ho rozpoznať aj na základe nejakých spoločných všeobecných indícií?

Na základe toho, že sa mužovi niečo na kňazskej službe páči, sa musí rozhodnúť, že ju aj chce vykonávať. Nie však v zmysle zamestnania, ale poslania. Ako niečo, čomu sa chce zasvätiť. Tiež musí byť stotožnený s tým, že kňazská služba je vždy spojená so sebazáporom a obetou pre ľudí.

Ďalšou indíciou je, že muž si relatívne rýchlo osvojí životný štýl, ktorý s kňazskou službou súvisí. Napríklad mu nerobí zásadný problém režim v seminári. Šesť rokov v kňazskom seminári sa podobá tomu, čo následne už ako kňaz zažije v reálnom živote. Tam získava pozitívne návyky a hlbší vzťah k niektorým veciam. Nato je seminár.

Ak si muž myslí, že má povolanie do kňazského stavu, mal by sa zdôveriť kňazovi. Najlepšie, ak má svojho stáleho spovedníka, ktorý ho dobre pozná a môže tak konfrontovať jeho spôsob myslenia a života, či je alebo nie je vhodný. Ak áno, dá prihlášku do seminára, a keď ho biskup prijme, začína sa šesťročná formácia.

A ak počas jeho formačného procesu v seminári vznikne nejaký problém, ktorý by znemožňoval jeho platné vysvätenie za kňaza?

V týchto prípadoch sa to väčšinou rieši tak, že formácia kandidáta sa preruší a muž odchádza na rok, maximálne dva roky mimo seminára, aby si ujasnil svoje povolanie. To platí v prípade, ak nejaký jeho defekt súvisí najmä s ľudskou nezrelosťou. No sú aj vážne priestupky, po ktorých už nie je možný návrat späť.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Spomenuli ste, že muž si má vybrať kňazský stav ako svoje povolanie, poslanie, a nie ako zamestnanie. Ako by ste špecifikovali tieto rozdiely?

Povolanie a poslanie je to isté. Ide o vnútorný postoj, vnútorné presvedčenie. V zamestnaní sa človek nielen realizuje, ale aj zarába peniaze.

Keď objaví svoje poslanie, tak je o tom vnútorne presvedčený, že to robiť má bez ohľadu na ťažkosti alebo koľko bude zarábať. Chce sa tomu venovať a žiť to celý život.

Ideálne je, keď je zamestnanie aj poslaním. To sa však vždy nepodarí.

Kto a v akom veku môže byť vysvätený za katolíckeho kňaza?

Vysvätený môže byť pokrstený muž. Kódex kánonického práva stanovuje vek 25 rokov. V ojedinelých prípadoch môže miestny biskup udeliť dišpenz od tejto podmienky, ale len do jedného roka, teda 24-ročnému kandidátovi. V minulosti, keď bolo málo kňazov, s dišpenzom Svätej stolice svätili aj mladších.

Horný limit veku nie je určený. Dôležité je, aby mal človek dispozíciu danú službu vykonávať, a to fyzicky, intelektuálne aj mravne. Môže to byť aj vo vyššom veku. Stáva sa, že biskupi svätia za kňazov aj vdovcov alebo starších mužov, ktorí sú slobodní.

Takže aj 50-ročný muž, ak vníma povolanie do kňazstva, má šancu byť vysvätený za kňaza?

Má šancu, ale tam už je oveľa väčšia obozretnosť. Človek v tomto veku má za sebou nejakú minulosť. Môže mať nejaké vzťahy, svoju rodinu. Toto všetko treba vyhodnotiť, ale aj u takéhoto muža je možná kňazská vysviacka. Ani v tomto veku to nie je definitívne zavretá vec.

Čo ak si muž myslí, že je Pánom povolaný do kňazstva, ale v skutočnosti nie je?

Jedna vec je subjektívny pocit, že človek si myslí, že má povolanie. Ale druhá vec je, že Katolícka cirkev je tou, ktorá osvedčuje kňazské povolanie u každého muža, ktorý si myslí, že toto povolanie má.

Pri vysviacke sa biskup rektora seminára alebo inej zodpovednej osoby pýta, či si myslí, že kandidát na kňazstvo je súci na svätenie. On svoj súhlas potvrdzuje slovami „podľa výslovného svedectva Božieho ľudu“.

Ide o vydanie svedectva ľudí, ktorí ho poznajú a potvrdzujú, že je vhodným kandidátom bez prekážky, ktorá by tomu bránila, či morálneho defektu, ktorý by vrhal tieň na jeho mravnú spôsobilosť.

Možno teda vylúčiť možnosť, že by došlo k omylu – vysvätenia nevhodného kňaza?

Počas šiestich rokov v seminári sa každý muž prejaví natoľko, že už ho poznajú dosť dobre. Počas tohto obdobia je v procese evaluácie. V pravidelných intervaloch ho hodnotia predstavení seminára, jeho biskup, jeho farár či ďalšie prizvané osoby.

„Akým bude muž kňazom, závisí od toho, ako on sám sa k svojej službe postaví a ako obstojí v konfrontácii s bežným životom.“ Zdieľať

Teda kandidát na kňazstvo nie je neznámym človekom. Rektor seminára každého pozná osobne a má pomerne veľa informácií z rôznych zdrojov. Pozná jeho pozitíva aj negatíva. Je veľmi málo pravdepodobné, že by sa pod takýmto drobnohľadom dostal k vysviacke niekto, kto je vyslovene nevhodný, ale úplne sa to vylúčiť nedá.

Ak má kandidát v danom čase na to všetky predpoklady, tak mu sviatosť kňazstva bude udelená, ale nemožno to tvrdiť vzhľadom na jeho budúcnosť. Jedna vec je seminár a druhá vec je praktická pastorácia.

Nikdy nemožno mať presvedčenie, že niekto kandidáta kňazstva pozná natoľko, aby mohol tvrdiť s absolútnou istotou, že jeho kňazský život bude vždy svätý alebo dokonalý. Človek sa stále vyvíja. Akým bude kňazom, závisí od toho, ako on sám sa k svojej službe postaví a ako obstojí v konfrontácii s bežným životom.

Kňazskou vysviackou muž získava aj novú identitu? Ako by ste opísali túto jeho premenu pred vysviackou a po nej?

Sviatosť je duchovnou záležitosťou, nedá sa empiricky dokázať. Preto sviatosť kňazstva vnímame v prvom rade v duchovnom rozmere, teda v duchu viery.

Z ľudského hľadiska je to ten istý človek. Avšak bola mu zverená posvätná moc. Duchovne ide bezpochyby o novú identitu. Spočíva najmä v tom, že muž prijíma posvätnú moc na vykonávanie duchovných úkonov.

Pojem „posvätná moc“ budí bázeň. Ako ho máme v súvislosti s kňazstvom vnímať?

Posvätnú moc dostáva muž pri kňazskej vysviacke nato, aby konal v mene Krista. Ale on sám nie je Kristom.

Napríklad pri svätej omši má moc sláviť svätú omšu, ale kňaz nie je tým, ktorý vykonáva tú obetu, ktorý by menil chlieb na telo. Alebo pri krste je tým, ktorý leje vodu na hlavu, ale kňaz nemá moc zmyť dedičný hriech. To robí Kristus. Kňaz je Božím nástrojom, aby Božia moc mohla byť prístupná ľuďom.

Inzercia

Môže to znamenať, že aj kňazské modlitby a obety sú „silnejšie“ než modlitby a obety laikov?

Vysluhovanie Eucharistie a ostatných sviatostí sú hlavným dôvodom kňazstva. Ak ide o kňazskú modlitbu pri slávení Eucharistie, áno, tá je „silnejšia“ než u laikov, ak sa to dá takto vyjadriť.

Ale netrúfam si povedať, či individuálna modlitba kňaza má väčšiu moc alebo že bude skôr vypočutá než individuálna modlitba laika. Nie je to len otázka duchovnej moci. To súvisí aj s morálnou dispozíciou človeka a jeho svätosťou.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Vráťme sa ešte k tomu nezmazateľnému znaku, ktorý kňaz pri svojej vysviacke získava. Ako máme tento znak chápať v prípade, ak by kňaz z kňazstva po čase odišiel?

Keď sviatosť kňazstva vtláča do duše vysväteného muža nezmazateľný znak, znamená to, že kňazom zostáva naveky. Ak by z kňazstva odišiel, môže byť dišpenzovaný, teda oslobodený len od povinností, ktoré vyplývajú z kňazskej vysviacky. Kňazom bude stále.

V praxi sa to prejavuje aj tak, že aj kňaz, ktorý bol suspendovaný alebo laicizovaný, v nebezpečenstve smrti môže platne vysluhovať sviatosti. Kňazstvo je udelené naveky. To je podobne ako s krstom. Sú sviatosti, ktoré sa v duchu viery chápu tak, že vtláčajú do duše človeka nezmazateľný znak ako krst, birmovanie a sviatosť kňazstva.

Aký by mal byť správny kňaz?

Kňaz by sa na prvom mieste mal usilovať čím viac sa pripodobniť Kristovi a žiť Kristovo kňazstvo. Pri slávení svätej omše a vysluhovaní sviatostí má vykonávať duchovnú moc, ktorá mu bola zverená. To je prvá a základná vec.

Musí mať pravidelný a solídny duchovný život, čo zahŕňa nielen osobnú modlitbu, ale aj modlitbu posvätenia času (breviár) a pravidelné pristupovanie k sviatosti zmierenia.

„Posvätnú moc dostáva kňaz nato, aby konal v mene Krista. Ale on sám nie je Kristom. Je Božím nástrojom, aby Božia moc mohla byť prístupná ľuďom.“ Zdieľať

Kňaz by mal byť ľudský. Už svätý Tomáš Akvinský povedal, že milosť zdokonaľuje prirodzenosť. Teda muž musí byť najprv dobrým človekom, aby mohol byť dobrým kňazom. A to je veľmi zásadná vec, na ktorú sa niekedy zabúda a platí aj pre laikov – Božia milosť nedokáže suplovať naše ľudské defekty.

Tiež musí mať nielen základné vedomosti týkajúce sa kresťanskej viery a mravov, aby mohol evanjelium správnym spôsobom ohlasovať, ale aj teologické vzdelanie.

Kňaz svojou duchovnou mocou z poverenia Krista vykonáva špecifickú úlohu v cirkvi. Mnohí sa mylne domnievajú, že cirkev je užitočná tým, že má školy, sociálne zariadenia, charitu... Ale to nie je špecifická úloha cirkvi. Toto môže robiť aj štát.

Z praxe vieme, že mnohí kňazi hravo zvládajú aj rôzne sociálne či organizačné aktivity. Musí byť kňaz aj dobrý manažér?

Kňaz nemusí byť dobrý manažér, hoci vo väčšine prípadov stojí na čele nejakej komunity. Je veľkou výhodou, ak manažérske schopnosti má. Keďže je duchovným pastierom veriacich, spolu s duchovnou mocou má dispozíciu ich duchovne viesť.

Samozrejme, že k tomu potrebuje potrebné vedomosti. Preto sa šesť rokov vzdeláva na bohosloveckej fakulte alebo je účastný na rôznych kurzoch, ktoré ho inšpirujú, ako má efektívne viesť komunitu.

Farnosť má mnoho tvárí, mnoho oblastí, ktoré si vyžadujú profesionálny prístup. Tiež sa musí radiť s viacerými odborníkmi a naučiť sa, ako to má robiť. Väčšinou sa v každej farnosti nájde dobrý ekonóm alebo stavbár. Keď napríklad tieto aktivity kňaz ovláda, je to jeho plus, ale nie je to jeho povinnosť.

Čím sa od seba odlišujú všeobecné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo?

Všeobecné kňazstvo vyplýva zo sviatosti krstu. Každý pokrstený ho prijal, teda má účasť na službe kňaza, proroka a kráľa. To znamená, že každý pokrstený sa má modliť, prinášať obety, posväcovať svoju prácu a priestor. Každý môže zvolávať požehnanie na nejakú inú osobu, priestor, vec. Preto rodičia značia svoje deti krížom na čelo. To vyplýva z účasti na ich kňazskom úrade.

Prorocký úrad Krista všetkých pokrstených povoláva ohlasovať evanjelium. Teda nie je to len misionárske poslane špecifické pre kňazov, ale týka sa všetkých pokrstených.

Služobné kňazstvo dáva mužovi duchovnú moc. Povoláva a oprávňuje ho k špecifickým úlohám. Kto prijal kňazskú vysviacku, už nebude vykonávať služobné kňazstvo len v tomto všeobecnom zmysle slova, teda posväcovaním seba cez obyčajnú modlitbu. Jeho hlavnou a veľmi špecifickou úlohou je sláviť Eucharistiu, ktorú nik iný vykonávať nemôže.

Čo sa týka vyučovania, najvyšším učiteľom viery je biskup. Váha toho, čo on učí v otázkach viery a mravov, je iná, ako keď to povie kňaz. Kňaz sa teologicky chápe len ako spolupracovník biskupa, pretože plnú moc kňazstva má biskup.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Služobné kňazstvo sa v Katolíckej cirkvi vzťahuje len na mužov, ale všeobecné kňazstvo sa vzťahuje na všetkých pokrstených laikov, teda aj na ženy. Tie však v Katolíckej cirkvi kňazskú vysviacku, ktorá prislúcha služobnému kňazstvu, prijať nemôžu. Je toto rozhodnutie cirkvi nemeniteľné a definitívne?

Argumentácia, ktorá sa používa už celé stáročia, len sa opakuje a pripomína, vychádza z jedného faktu – cirkev nemá kompetenciu zmeniť to, komu bude zverené služobné kňazstvo. Vychádza sa z historickej biblickej praxe, že Ježiš poveril touto službou mužov – apoštolov.

Keby sme túto záležitosť hodnotili čisto doktrinálne, tak toto vyjadrenie učiteľského úradu sa chápe ako definitívne a nemeniteľné. Vnútrocirkevne sa táto vec chápe ako jasná a uzavretá. Momentálne nejestvuje žiaden relevantný teologický a doktrinálny dôvod, pre ktorý by sa táto téma mala otvárať.

Vzhľadom na všeobecný nedostatok povolaní sa v médiách často diskutuje aj o ďalšom navrhnutom kompromise – zrušenie kňazského celibátu, ktoré by umožnilo katolíckym kňazom vstúpiť do manželstva. Ani táto možnosť nepripadá v Katolíckej cirkvi do úvahy?

Keď bude málo kňazov, vždy bude otázka, čo ďalej. Už dnes platí, že niektoré služby môžu vykonávať aj tí, ktorí nie sú vysvätení. V núdzi môže krstiť ktokoľvek alebo bohoslužbu slova môže urobiť ktokoľvek aj v kostole, sväté prijímanie tiež môže rozdávať ktokoľvek, kto má poverenie od biskupa. Nato nie je potrebné svätenie.

V krajinách, kde je málo kňazov, tieto úlohy konajú biskupom poverení laici. Stále však bude platiť, že jediný, kto môže riadne sláviť Eucharistiu a spovedať, je platne vysvätený kňaz.

Celibát na rozdiel od kňazstva žien nie je doktrinálnou, ale disciplinárnou otázkou. Ide o vnútorný predpis, ktorý sa môže meniť. Existuje už niekoľko storočí a cirkev je s ním zžitá. Nato, aby sa tento predpis menil, by musel prísť dopyt, ktorý tu nie je. Preto sa ani toto v dohľadnom čase meniť nebude, ale nie je vylúčené, že by sa to v budúcnosti zmenilo.

Celibátny spôsob života je náročný, ale nie je to tá najnáročnejšia vec na svete. Rovnako ako byť verným manželom alebo manželkou je náročné. Každý, čo si vybral, to má žiť.

Celibát je vyslovene duchovná záležitosť, ktorá v dnešnom svete veľmi provokuje, pretože celá kultúra je presexualizovaná. Mnohí ľudia ani neveria, že je možné žiť celibát. Táto časť ľudí vždy bude kňazov podozrievať, že majú vzťahy.

Ako majú tento odpor sveta potenciálni kandidáti na kňazstvo spracovať a Bohu cez to všetko dokázať odpovedať na povolanie svojím zasvätením?

Chlapci alebo muži, ktorí uvažujú o kňazskom povolaní, nech sa neboja záväzkov, ktoré z toho plynú. Je dôležité, aby sa usilovali nadobudnúť väčšiu mieru istoty. Ak cítia povolanie, nech za ním idú. Nech ho nenechávajú bez odozvy len kdesi vnútri rezonovať.

Je samozrejmé, že človek môže cítiť neistotu. Ale len čo uverí a na danú cestu sa vydá, čím ďalej po tej ceste pôjde, tým sa bude cítiť istejšie.

Kňazom som sa stal preto, lebo som cítil, že ak sa ním stanem, budem šťastný a na tejto ceste dosiahnem spásu. Nikdy som svoje rozhodnutie neoľutoval. Kristus do kňazstva nikoho nenúti.

Pozývam slobodných katolíkov, aby uvažovali nad tým, či ich Pán volá k tejto službe. A ak ju rozoznajú, aby sa nebáli pozitívne odpovedať, lebo kňazstvo ako obetovanie sa Bohu a služba komunite – ako o tom svedčia tisíce príkladov – robí človeka šťastným.

ThLic. Anton Ziolkovský, PhD. je katolícky kňaz Spišskej diecézy, farár v Novej Lesnej, odborný asistent na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde prednáša fundamentálnu teológiu, riaditeľ Katolíckeho biblického diela na Slovensku a predseda Televíznej rady TV LUX. Rodák zo Spišskej Novej Vsi, kde skončil gymnázium na Školskej ulici. Katolícku teológiu študoval na Spišskej Kapitule a v Ríme, teóriu katolíckej náboženskej výchovy v Ružomberku. V rokoch 2009 – 2019 bol výkonným sekretárom Konferencie biskupov Slovenska. Pastoračne pôsobil v Kežmarku a Ružomberku, od 1. 7. 2020 žije v Novej Lesnej. Je predsedom občianskeho združenia Klub priateľov Ferka Skyčáka, ktoré vydáva teologický časopis Nové Horizonty, kde je zodpovedným redaktorom.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.