Sv. Magdaléna z Canossy Jej kláštorom sa stali ulice

Keby sme mali „našiť“ pamätné intro zo seriálu Kobra 11 na Magdalénu Gabrielu z Canossy, asi by znelo takto: „Jej revírom je ulica. Jej tempo je úctyhodné. Jej protivníci: chudoba, nedostatok lásky a nedostatočné vzdelanie.“ Ako sa táto nositeľka šľachtického titulu markíza z Verony stala apoštolkou ulice?

Skutočne nič nenaznačovalo tento životný zvrat. Magdaléna sa narodila ako tretie zo šiestich detí v starobylej šľachtickej rodine. Bolo to prvého marca 1774.

Už ako päťročná však prišla o otca. Keď mala sedem rokov, matka sa opäť vydala, odsťahovala sa za svojím druhým manželom a deti dala do opatery strýkovi. Ten zveril výchovu Magdalény a ostatných detí francúzskej guvernantke, ktorá mala so svojimi zverencami veľmi zlé vzťahy, a donovi Pietrovi Rossimu.

Asi niet divu, že ju v čase dospievania postihla veľmi ťažká choroba. Keď mala pätnásť rokov, uzdravila sa a dospela k názoru, že chce žiť ako panna, ako neskôr uviedla vo svojich Spomienkach, ktoré napísala z poslušnosti. Toto svoje rozhodnutie intenzívne konzultovala s donom Rossim.

V roku 1791 sa rozhodla naplniť svoj sen a vstúpila ku karmelitánkam vo Verone. Hoci ju priťahovala spiritualita Karmelu, zistila, že klauzúrny život nie je pre ňu, a tak po desiatich mesiacoch kláštor opustila. Stále žila svoj sen, a tak sa odhodlala vstúpiť do karmelitánskeho kláštora na druhý pokus. Aby nevstúpila do tej istej rieky, zaklopala na dvere kláštora v inom meste. No aj odtiaľ po troch mesiacoch odišla.

Rodina nebola príliš nadšená z jej karmelitánskych pokusov. Doma bolo dosť majetku, o ktorý sa bolo treba starať. Magdaléna sa teda vrátila, aby dala do poriadku hnuteľnosti aj nehnuteľnosti. Ale svojho sna sa nevzdala.

Spoza okna aj v reálnom živote vnímala drámu chudobných, ktorých počet ešte zvýšila Francúzska revolúcia a rôzni tyranskí vládcovia. Bohatá Magdaléna pocítila voči chudobným nevýslovné milosrdenstvo. Nenašla svoj kláštor. Kláštor si našiel ju. Jej kláštorom sa stali periférie Verony.

Začala zhromažďovať dievčatá z ulice a navštevovať chorých. Po nejakom čase sa k nej pridalo niekoľko žien a starších dievčat, ale aj kňazi, ktorí chceli byť nápomocní. Magdaléna žila niekoľko rokov medzi palácom Canossa a rôznymi štvrťami Verony, v domoch, ktoré prenajala pre svoje dievčatá.

Po prekonaní posledných rodinných problémov sa v roku 1808 mohla so svojimi spoločníčkami presťahovať do Kláštora svätého Jozefa a Fidenzia, ktorý bol predtým na základe napoleonských dekrétov zatvorený. Magdaléne sa ho však podarilo znovuoživiť po tom, čo ho s námahou získala od prefektúry.

To bol prvý krok k založeniu Dcér lásky, ľudovo nazývaných kanosiánky. Tie sa zameriavali na školu lásky pre celostný rozvoj osoby, katechézy pre všetky vekové kategórie, pomoc najmä chorým v nemocniciach, internátne semináre na formovanie mladých vidieckych učiteliek a katechétok, každoročné kurzy duchovných cvičení pre dámy z vysokej šľachty s cieľom duchovne ich oživiť a zapojiť do charitatívnych diel. Neskôr túto činnosť rozšírili nielen na dievčatá a ženy, ale na všetkých.

Magdaléna založila po Verone ďalšie domy v Benátkach, Miláne, Bergame a Trente. Jej veľkým snom bolo aj založenie mužskej vetvy – Synov lásky –, ktorý sa jej vyplnil v roku 1831.

Táto žena, ktorá priniesla chudobným nehu a nádej, bola okrem toho výnimočnou formátorkou. Priama, jasná, milosrdná, vytrvalá a nezlomná. Listy, ktoré písala svojim sestrám, aj jej Spomienky a duchovný denník odhaľujú stupeň jej svätosti.

Bola starostlivá a pozorná voči potrebám všetkých a nikdy nikomu nič nevnucovala. Sestrám prejavovala dôveru a s pokorou ich zvyčajne žiadala o názor. Vnímala ich potreby, a keď boli unavené, odporúčala im odpočinok či návštevu lekára. Nič z týchto osobných starostí pre ňu nebolo niečím okrajovým a zanedbateľným.

Charizma ľudskosti, ktorú odovzdávala a zároveň sa jej celý život zoči-voči najchudobnejším učila, stála a stojí za tým, že jej sestry dnes pôsobia na piatich kontinentoch. Keď 10. apríla 1835 zomrela, mala iba šesťdesiatjeden rokov. Jej sestry sa však aj dnes snažia byť prvými v pomoci posledným.