Polemika o prístupe rozvedených a znovu zosobášených katolíkov k sviatostiam nabrala nový dych. Pritom sa kardinál Gerhard Ludwig Müller snažil v nedeľu Krstu Pána všetko upokojiť. Po poslednom víkende sa však zdá, že s tým bude mať veľa práce.

Prefekt Kongregácie pre náuku viery sa ešte v decembri odmietal vyjadrovať k tzv. dubiám, teda k listu štyroch kardinálov pápežovi o rozvedených. Prostredie kardinála Burkeho, jedného zo signatárov, však začalo vysielať signály, medzi ktorými sa objavili výrazy ako „formálna korekcia pápeža“ či dokonca „ultimátum“.

Neskôr sa ukázalo, že autori listu pápežovi Františkovi žiadne ultimátum na odpoveď nedali a korekciu mysleli v prvom rade ako súkromnú audienciu. Nemožno však poprieť, že ide o silné vyjadrenia, ktoré zrejme vyburcovali kardinála Müllera k mediálnemu vystúpeniu.

V ňom boli zásadné dve veci: pokarhanie Burkeho a spol. za to, že list s dubiami zverejnili, a po druhé, priame vyjadrenie Müllera k interpretácii Amoris laetitia. Stojí za to si ho pripomenúť:

„Pápež František nás žiada rozlišovať situáciu ľudí, ktorí žijú v neregulárnych zväzkoch z hľadiska učenia Cirkvi o manželstve, a žiada nás pomôcť týmto ľuďom nájsť cestu pre novú integráciu do Cirkvi podľa podmienok sviatostí, podľa kresťanskej podstaty manželstva.“

Škoda, že to nemecký kardinál viac nerozvinul. Ľahšie by sa dalo zorientovať v tom, čo nastalo tento víkend.

Smernice z Malty

Dvojica biskupov Malty publikovala inštrukcie k exhortácii Amoris laetitia, z ktorých naskakuje niektorým husia koža.

Smernice podpísal arcibiskup Malty Charles Scicluna (ktorý, mimochodom, robil doktorát u kardinála Burkeho) a biskup Goza Mario Grech. Inštrukcie sa podobajú na dokument americkej diecézy San Diego, z poznámky pod čiarou v exhortácii Amoris laetitia vyvodzujú novú pastoračnú prax.

„Ak po procese rozlišovania, ktorý bol uskutočnený v ,pokore, diskrétnosti a láske k Cirkvi a jej učeniu, v pravom hľadaní Božej vôle a túžbe čo najlepšie jej odpovedať' (AL 300), odlúčená alebo rozvedená osoba žijúca v novom zväzku s informovaným a osvieteným svedomím uzná a uverí, že on alebo ona je zmierená s Bohom, nemôže byť vylúčená z účasti na sviatostiach zmierenia a Eucharistie. (pozri AL, poznámky 336 a 351)“

Kontroverziu vyvolala aj zmienka o zdržanlivosti, ktorú maltskí biskupi považujú za nereálnu.

„Napriek skutočnosti, že tento ideál nie je vôbec ľahký, môžu existovať páry, ktoré s pomocou milosti dosiahnu túto cnosť bez toho, aby riskovali iné aspekty spoločného života. Na druhej strane, existujú zložité situácie, kde sa voľba žiť ,ako brat a sestra' stáva ľudsky nemožná a spôsobuje väčšiu škodu. (pozri AL, poznámka 329)“

Maltskí biskupi v úvode smernice citujú aj pasáž Amoris laetitia o tom, že nie každý, kto žije v neregulárnej situácii, musí byť automaticky v stave smrteľného hriechu. Inštrukcia je však pomerne stručná, dokonca taká stručná, že sa zmestí na jednu stranu vatikánskeho denníka L' Osservatore Romano.

A to sa aj stalo, smernica z Malty vyšla v plnom znení tento víkend, v sobotnom vydaní L' Osservatore Romano.

Nastal čas na odpoveď?

Smernica z Malty spôsobila trojité zdesenie: Niektorí krútia hlavou nad spornou teologickou kvalitou dokumentu, napríklad pri zmienke o sexuálnej abstinencii (Tridentský koncil učí, že vždy je možné dodržať zákon, veď „Boh neprikazuje nemožné...“).

Iných znepokojilo, že text vyšiel v oficiálnom denníku Svätej stolice, a ďalší sú aj vďaka smernici presvedčení, že odpovede na dubiá sú už nevyhnutné.

„Inštrukcie biskupov Malty sú dôkazom, že odpoveď na dubiá musí prísť,“ napísal cirkvený právnik Edward Peters, ktorý pracoval za čias Benedikta XVI. na Apoštolskej signatúre.

Tak ako mnoho ďalších morálnych teológov či právnikov Peters tvrdí, že Amoris laetitia nemení nič na učení Cirkvi o prístupe rozvedených a znovu zosobášených katolíkov k sviatostiam.

„Niektoré Františkove vety v kľúčových pasážach Amoris sú však také ohybné, že dovoľujú biskupom ako Chaput a Sample potvrdiť tradičnú eucharistickú disciplínu alebo, ako urobili biskupi Buenos Aires, jednoducho presunúť dvojznačné kritériá na úroveň lokálnych pastorov, aby rozhodli najlepšie, ako vedia,“ uviedol Peters.

Kardinál Müller je jeden z najpovolanejších vysvetliť zákutia Amoris laetitia. (Foto: Flickr.com/Saint Joseph)

Pomôže kongregácia?

Názory na to, ako bude vyzerať cesta z tejto situácie, sa značne líšia. Isté je, že vyjadrenie kardinála Müllera v talianskej televízii mnohým nestačí. Kardinál Burke zároveň avizoval, že sa nevzdal očakávania odpovede na list s dubiami, a je dosť možné, že pokiaľ nepríde, bude sa spolu s kardinálmi Brandmüllerom, Caffarom a Meisnerom domáhať audiencie u Svätého Otca, čo situáciu vôbec neupokojí.

Treba sa tiež vzdať myšlienky, že odpoveď príde priamo od Františka (hoci môže prekvapiť) a extrémne vyznieva momentálne aj nápad, podľa ktorého bude celá polemika smerovať k zvolaniu koncilu.

Nádej sa preto začína upierať na jedného muža. 

Ako píše komentátor britského magazínu Catholic Herald a kňaz Mark Drew, veľký podiel na debate, v ktorej sa lídri Katolíckej cirkvi ocitli, má práve kardinál Müller. 

V nemeckej jazykovej skupine na synode o rodine sa zrodila kompromisná formulácia, ktorá ponechávala disciplínu sviatostí pre rozvedených bezo zmeny, no zároveň pripustila možnosť, že za výnimočných okolností by bola prípustná výnimka založená na nedostatku subjektívnej viny.

Táto formulácia sa považuje za rozhodujúcu pri vzniku konečnej verzie posynodálnej exhortácie.

„Ak bola Müllerova rola počas diskusií na synode taká rozhodujúca, ako mnohí hovoria, je tým najpovolanejším vysvetliť, aké okolnosti mala jeho skupina na mysli...“ tvrdí Drew.

Lenže je otázne, či by na niečo také dostal kardinál Müller zelenú od pápeža Františka. Je verejným tajomstvom, že nepatrí medzi jeho najspriaznenejších teológov.

Nedávno František odvolal troch blízkych Müllerových spolupracovníkov, samotnú exhortáciu Amoris laetitia prezentoval kardinál Schönborn a obľúbeným pápežovým ghostwriterom je argentínsky teológ a arcibiskup Victor Manuel Fernández.

Sám kardinál Müller v decembrovom rozhovore priznal, že pápež môže požiadať jeho kongregáciu o vypracovanie odpovedí na dubiá. Zatiaľ tak však neurobil a prefekt Müller nechce na Burkeho list odpovedať z vlastnej iniciatívy, keďže bol poslaný aj priamo Svätému Otcovi.

V tomto sa možno kardinál Burke a spol. trochu prerátali. Ak by nepísali osobne pápežovi, ale iba na Kongregáciu, ktorá je presne na takéto otázky kompetentná, možno by mali dnes v rukách odpovede na dubiá. A pravdepodobne by boli na nerozoznanie od tých, ktoré poslal v roku 1994 biskupom svojej vlasti vtedajší prefekt kardinál Ratzinger.

Kardinál Müller však môže stále pomôcť – ako moderátor medzi oboma stranami v pozadí celej polemiky. Dokonca sa môže zapísať do dejín ako teológ, ktorý uzmieril prelátov a zažehnal rastúci zmätok.