Cirkev nie je firma, aby menila produkt na želanie

Cirkev nie je firma, aby menila produkt na želanie

S filozofom Petrom Dvořákom sme sa rozprávali o tom, prečo podpísal list kritický voči niektorým výrokom pápeža.

V septembri 2017 sa na internete objavil list s latinským názvom Correctio Filialis de haerisibus propagatis. Desiatky katolíckych intelektuálov, ku ktorým sa neskôr pridali ďalší, v ňom vyzvali pápeža Františka, aby prestal podporovať šírenie heretických názorov v cirkvi.

Jedným zo signatárov listu bol aj filozof Petr Dvořák, ktorý pôsobí na Filosofickom ústave Akademie věd ČR a na Cyrilometodějskej teologickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. 

Ako sa z pozície českého katolíka pozeráte na nálepku ateistické Česko? To, že Česi sa nehlásia k náboženstvu, pred časom potvrdil ďalší prieskum. Tentoraz orientovaný na mladšiu časť populácie.

To, že drvivá väčšina mladých Čechov sa nestotožňuje so žiadnym náboženstvom, neznamená, že všetci sú ateisti. Nesporne sú medzi nimi aj takí, ktorí sú hladní po spiritualite a sú otvorení pre vyššie veci. Myslím, že veľká časť z nich skôr len nedôveruje náboženským inštitúciám, nechcú, aby im niekto hovoril, ako majú žiť.

Dá sa s tým niečo robiť?

Riešením určite nie je to, čo navrhujú katolícki liberáli – robiť cirkev viac sexi, ponúkať ľuďom len to, o čo majú záujem, čo im je po chuti. Som presvedčený, že pokiaľ budeme dobre žiť svoju vieru, modliť sa a postiť sa za ostatných, tak Boh bude konať v srdciach ľudí a pritiahne ich k sebe.

Cirkev jednoducho nie je firma, ktorej keď sa nedarí predávať tovar či služby, tak zlepší svoj marketing. Nemôže zamlčiavať niektoré pravdy viery len preto, že sú náročné a dnešný svet ich neprijíma.

Keď už ste použili porovnanie s komerčným priestorom, tak mnohým sa zdá, že cirkev len stále opakuje to svoje a nenačúva tomu, čo ľudí trápi, čím žijú...

Počúvať, čo ľudí trápi, a uvažovať nad tým, ako v týchto situáciách aplikovať evanjelium, je, samozrejme, potrebné. Ani zložité životné okolnosti však nie sú dôvodom k zmenám v učení cirkvi a v praxi, ktorá z tejto náuky vyplýva. Odpoveďou na krízu je byť lepším katolíkom, a nie byť rozriedeným katolíkom.

Radíte medzi týchto rozrieďovačov aj pápeža Františka?

Nechcem kritizovať pápeža. Môžem hovoriť len o nejakých tendenciách...

Prepáčte, ale minulý rok ste sa pridali k niekoľkým desiatkam európskych katolíkov, ktorí obvinili pápeža Františka zo šírenia heretických názorov. Takže sa nemôžete tváriť, že súčasnú hlavu cirkvi nekritizujete.

Áno, ale ujasnime si niekoľko skutočností. Tak po prvé, k spomenutej iniciatíve som sa pridal s tým, že ide o súkromný počin. Nepočítal som s tým, že náš list adresovaný pápežovi bude verejne pretriasaný.

Po druhé, myslím si, že je potrebné odlišovať kritiku pápeža od kritiky niektorých tendencií súvisiacich s jeho pontifikátom. Nevidím do jeho hlavy, nepoznám jeho motívy, takže sám neviem, nakoľko veci vníma tak, ako sa navonok javia.

Prečítajte si aj
Tlak na Františka sa stupňuje. Z heréz ho obviňuje aj slovenský kňaz Zdieľať

A ako sa javia?

Základným problémom je oddeľovanie praxe od náuky. Alebo ináč povedané, zdôrazňovanie praxe na úkor náuky. Okrídlenou sa stala Františkova myšlienka, že pastiera má byť cítiť po ovciach. Dôsledkom toho je, že tí, ktorí pripomínajú učenie cirkvi, a nehovoria neustále len o láske a milosrdenstve, sú označovaní za farizejov so zatvrdnutými srdcami a s kameňmi v rukách. Táto tendencia je veľmi nebezpečná. Navyše, žijeme v dobe emócií, čo znásobuje celý tento problém.

Ako to myslíte?

Kladie sa prehnaný dôraz na to, aby sme sa nikoho nedotkli. Ľudia sú na to veľmi citliví. Ale keď ja tvrdím, že homosexuálne spolužitie nie je v poriadku, tak to predsa nie je žiadny útok na homosexuálov. Neznamená to, že ich nemám rád. Predsa mať niekoho rád neznamená, že mu všetko dovolím. To by bola falošná láska.

Dôsledkom tejto atmosféry je to, že cirkev sa o mnohých veciach bojí hovoriť. Keď som v 90. rokoch študoval v Kanade a v kostole som chodieval čítať lekciu, tak pri niektorých biblických čítaniach bolo ceruzou dopísané preskočiť.

Ako preskočiť?

Napríklad pri čítaní z Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom mal lektor preskočiť vetu „ženy nech na zhromaždeniach mlčia“ alebo vetu o tom, že súložníci mužov nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. Kňazi takmer vôbec nekázali o pekle a zatratení, lebo to ľudí rozrušovalo. Takéto rozrieďovanie katolíckeho učenia a zamlčiavanie niektorých právd viery je badateľné aj počas pontifikátu pápeža Františka. Netvrdím, že to robí on sám, ale takéto tendencie sú tu prítomné a nič sa proti tomu nerobí. A za to on nesie svoju zodpovednosť.  

Pápež František nikdy nebol veľkým teológom, akými boli jeho predchodcovia, najmä Benedikt XVI. Ako provinciál jezuitov či arcibiskup Buenos Aires bol vždy skôr mužom činu. Dôraz na prax, na každodennú realitu a na problémy z nej vyplývajúce je preto uňho úplne pochopiteľný.

Netvrdím, že nie, ale o to skôr si mal vybrať spolupracovníkov, ktorí by ho v určitom jednostrannom prístupe korigovali. To sa však nedeje. Všimnime si rôzne názory, ktoré formuluje americký jezuita James Martin či nemecký kardinál Reinhard Marx. Pred časom napríklad naznačoval, že cirkev by v určitých prípadoch mohla požehnávať homosexuálne zväzky. Potom síce svoje vyjadrenie korigoval, ale nebolo to prvýkrát, čo istým spôsobom spochybnil katolícku náuku. Nemôžeme predsa niečo, čo je vnútorne nesprávne, prekategorizovať len na nejaký variant normy.

Americký kardinál Blase Cupich zasa apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia interpretuje tak, že udeľovanie Eucharistie možno v istých prípadoch zvážiť nielen pri rozvedených a znovu zosobášených, ale aj pri homosexuálnych pároch. To je už úplne za hranou.

František neraz čelí výhradám, že antikoncepciu, potraty či homosexuálne zväzky nekritizuje tak často a tak intenzívne ako jeho predchodcovia. To však predsa neznamená, že má na tieto témy iný názor ako Ján Pavol II. či Benedikt XVI. Len nemá potrebu opakovať stanoviská cirkvi, ktoré sú aj tak dobre známe a nemenné, a kladie skôr dôraz na to, čo považuje za prehliadané a zanedbávané.

S tým súhlasím. Určite pápeža nepodozrievam z podpory kultúry smrti. Problém je, že skupiny, ktoré by rady videli zmenu postoja cirkvi k týmto témam, majú pocit, že im svieti zelená. V zmysle – pápež teraz o tom toľko nehovorí, skúsme to využiť. Voči tomu už zakročiť treba, ale nedeje sa tak.   

Z vašich odpovedí je zjavné, že pápeža Františka v určitých veciach chápete, na druhej strane ho považujete za šíriteľa heretických názorov. Neprotirečíte si tak trochu?

Vo veci pripustenia možnosti za určitých okolností udeľovať Eucharistiu rozvedeným a znovu zosobášeným ľuďom pápež pravdepodobne zastáva nesprávny názor. Netvrdím to s určitosťou, ale je tu akýsi pravdepodobnostný argument.

Takže vy netvrdíte, že pápež je heretik, iba predpokladáte, že by to tak mohlo byť?

Potrebné je rozlišovať medzi materiálnou a formálnou herézou. Z kánonického hľadiska je heretikom ten, kto tvrdošijne popiera nejakú pravdu viery alebo o nej pochybuje. Ja netvrdím, že pápež František je heretikom z takéhoto formálneho hľadiska.

„Odpoveďou na krízu je byť lepším katolíkom, a nie byť rozriedeným katolíkom.“ Zdieľať

Existuje ale aj materiálna heréza. Ide o prípady, keď všetko nasvedčuje tomu, že niekto sa prikláňa k heretickým tvrdeniam, ale nedá sa to povedať so stopercentnou určitosťou. V prípade pápeža Františka to znamená, že pri určitých interpretáciách spomenutej časti Amoris laetitia sa dostávame do rozporu s pravdami viery.

Celý spor spočíva v tom, že pápež František pripúšťa možnosť, že ak objektívna situácia hriechu nebola subjektívne zavinená, tak v určitých prípadoch možno prijímať sviatosti. Filozof a obhajca pápeža Rocco Buttiglione hovorí o objektívne ťažkom hriechu, ktorý nie je subjektívne ťažkým hriechom, čo podľa neho umožňuje prístup k Eucharistii. Pritom Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio žiadne takéto výnimky nepripúšťa. Odvoláva sa pri tom na doterajšiu prax založenú na Svätom písme.     

Prenesme túto teóriu do praxe. Na jednej strane máme muža, ktorý zanechal svoju manželku a deti len preto, že si našiel inú. Na druhej strane máme ženu, ktorá musela doslova ujsť od svojho manžela kvôli tomu, že ohrozoval nielen jej život, ale aj život ich detí. Žije oddelene, sama vychováva deti a napriek všetkému je mu verná. Časom však natrafí na iného, ktorý miluje nielen ju, ale ujme sa aj jej detí. Stane sa pre nich skutočným otcom a pre ňu novým manželom. Možno oba prípady hádzať do jedného vreca a hovoriť o rovnakej miere hriešnosti nového zväzku?

Sám poznám takéto prípady, a preto nechcem byť obvinený z nedostatku citlivosti. Ale aj v tom druhom prípade, ktorý ste spomínali, si žena môže vybrať medzi Bohom a zaistenejším spôsobom života v novom zväzku. Aj v tomto prípade platia slová Jána Pavla II. vo Familiaris consortio, že veriaci, ktorí sa po rozvode znova zosobášili, nemôžu byť pripustení k Eucharistii.

Respektíve, ak došlo k vzniku nového zväzku, ktorý nemožno kvôli dobru detí zrušiť, tak muž a žena sa musia zaviazať k žitiu v sexuálnej zdržanlivosti.

Hovorím to s plným pochopením pre krehkosť každého človeka a nedovolím si nikomu vyčítať, keď sa vlastným nezavinením ocitne v takejto situácii. Ale nariadenie „čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ jednoducho nemožno zrušiť. Platí navždy a pre všetky situácie.

Čo je podstatné, ruka v ruke s tým ide milosrdenstvo Boha, ktorý nám dáva silu vymaniť sa z každého hriešneho stavu. Neznižuje latku, to by bolo falošné milosrdenstvo, ale umožňuje nám neustále vstávať, aj keď opakovane padáme. Božie milosrdenstvo je v tomto nekonečné.

Vráťme sa ešte k jednej veci, ktorú ste spomínali vyššie. Hovorili ste, že ku kritickému listu adresovanému pápežovi ste sa pridali s tým, že ide o súkromný počin, ktorý nebude medializovaný.

Pred rokom sa na mňa obrátili nejakí kolegovia zo zahraničia s otázkou, či by sme sa ja alebo nejakí moji známi nepridali k tejto iniciatíve. Nehovorili nič o tom, že by náš list mal byť zverejnený, tobôž nie v sekulárnych médiách. To ma skutočne prekvapilo.

Naša iniciatíva pritom nebola prvá. Predchádzali jej napríklad tzv. dubbia štyroch kardinálov, list dvoch katolíckych filozofov, ktorých si mimoriadne vážim, alebo petícia 45 teológov, o ktorej sa hovorilo len na katolíckych fórach. Myslel som, že rovnako to bude aj s naším listom.

Lenže sekulárne médiá sa o vašej iniciatíve dozvedeli až po tom, čo bola vytvorená viacjazyčná internetová stránka, na ktorej bol zverejnený list aj s menami signatárov. Iniciátori listu mali zjavne záujem, aby sa o dokumente dozvedela širšia verejnosť.

List bol zverejnený až niekoľko týždňov po tom, čo ho prijal pápež František a neodpovedal naň. Opakujem však, že zverejnený nemal byť vôbec. Existuje totiž inštrukcia Kongregácie pre náuku viery z roku 1990 o cirkevnom povolaní teológov, ktorá nakazuje, aby kritika cirkevnej autority nebola vedená cez médiá. Toho sa mali držať aj iniciátori listu, medzi ktorých som ale ja nepatril. Len som pod neho pridal svoj podpis.

Keby som vedel, ako to celé dopadne, že naše teologické výhrady budú prepierané aj v bulvári, tak by som svoj podpis zvážil. Vytvárať na pápeža mediálny tlak, využívať ho ako akési baranidlo jednoducho nie je správne.

„Na jednej strane Odry rozvedení a znovu zosobášení nemôžu pristupovať k Eucharistii, kým na druhej strane môžu. To je úplne absurdné.“ Zdieľať

Čo ste vlastne chceli dosiahnuť týmto listom?

Mala to byť ďalšia kvapka, ďalší pokus priviesť pápeža k tomu, aby sa vyjadroval jednoznačnejšie a aby odsúdil tie interpretácie Amoris laetitia, ktoré nie sú v zhode s katolíckou náukou. A prichádzajú aj ďalšie takéto výzvy, napríklad od kapucínskeho teológa Thomasa Weinandyho, ktorý sa už nemohol pozerať na vieroučný chaos, ktorý v cirkvi v posledných rokoch vznikol.

Nemecká, argentínska či maltská biskupská konferencia interpretujú Amoris laetitia úplne ináč ako napríklad poľskí či slovenskí biskupi, ktorí kráčajú v línii Jána Pavla II. a Familiaris consortio. Na jednej strane Odry rozvedení a znovu zosobášení nemôžu pristupovať k Eucharistii, kým na druhej strane môžu. To je úplne absurdné. Pápež František by nemal tento zmätok tolerovať, ale ukončiť ho zaujatím jednoznačného stanoviska, ktoré bude v súlade s dvetisícročným učením cirkvi.

Niektorí nás obviňujú z čierno-bieleho videnia, z toho, že chceme mať jasno aj vo veciach, ktoré sú vnútorne zložité a odpovede sa tam nachádzajú len veľmi ťažko. Som však presvedčený, že v zásadných témach, ktoré sa týkajú správnosti a nesprávnosti ľudského konania, a teda v konečnom dôsledku samotnej spásy človeka, musí kompetentná cirkevná autorita vedieť zaujať jednoznačné stanovisko.

Hovoríte o nedobrom zmätku, ktorý vniesol pápež František, no iní hovoria o užitočnej diskusii, ktorá tu chýbala.

Diskusia, či už na teologickej, alebo na pastoračnej úrovni, je nesporne potrebná. Inou vecou je povolenie praxe, ktorá už diskusiu nepotrebuje, pretože už bolo rozhodnuté. Sme svedkami toho, že predčasné závery sú vnímané ako konečné rozhodnutie.

Je František vaším pápežom?

Určite áno. Som katolík a súčasnú hlavu cirkvi uznávam ako legitímneho pápeža. To však neznamená, že som spokojný so všetkým, čo robí. Na druhej strane sú aj veci, ktoré si zaslúžia ocenenie. Napríklad encykliku Laudato sì s dôrazom na ochranu životného prostredia považujem za veľmi dôležitú. Oceňujem aj Františkov skromný štýl života či úsilie o reformu Rímskej kúrie a finančnú transparentnosť.

Foto – Marek Hasák

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo