Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
14. máj 2020

Vatikán

Misia kardinála Saraha

Pre progresívcov je jeho meno synonymom ultrakonzervativizmu, ultrakonzervatívci ho zasa považujú za príliš umierneného. A práve v tom je jeho sila.

Misia kardinála Saraha

Foto – TASR/AP

Kardinál Robert Sarah je v súčasnosti bezpochyby jednou z najvýraznejších osobností Katolíckej cirkvi. Takmer 75-ročný Guinejčan, ktorý sa vo veku len 34 rokov stal arcibiskupom Konakry (hlavné mesto krajiny), sa už dve desaťročia pohybuje v prostredí Rímskej kúrie.

Ján Pavol II. ho vymenoval za sekretára Kongregácie pre evanjelizáciu národov, Benedikt XVI. za predsedu Pápežskej rady Cor Unum a následne aj za kardinála a pápež František za prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí.

Spolu s niekdajším prefektom Kongregácie pre náuku viery Gerhardom Ludwigom Müllerom a prefektom Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry Raymondom Leom Burkeom niekoľko rokov tvorili silný konzervatívny triumvirát.

Po tom, čo súčasný pápež postupne prepustil zo služieb Svätej stolice Burkea aj Müllera, ostal po jeho boku už len Sarah. Odstavenie amerického a nemeckého kardinála sa pritom čoskoro ukázalo byť strategickou chybou, keďže z členov svojho tímu si František vyrobil najvplyvnejších kritikov.

O to dôležitejšou sa stala pozícia kardinála Saraha: na jednej strane vyvažoval niektoré postoje pápeža Františka, na druhej strane ho zároveň hájil pred paľbou tradicionalistických kruhov povzbudených otvoreným odporom Burkea a Müllera proti línii súčasného pontifikátu.  

Kritika kritikov pápeža

Pozícia kardinála Saraha bola náročná a nevďačná: pre progresívcov sa jeho meno stalo synonymom ultrakonzervativizmu, ultrakonzervatívci ho zasa považovali za príliš umierneného.

Svojej misie sa nevzdal napriek atakom sprava i zľava. Práve naopak, venoval sa jej programovo, systematicky, so zanietením.

V trilógii knižných rozhovorov s francúzskym publicistom a spisovateľom Nicolasom Diatom, ktorá vyšla aj v slovenčine (Boh alebo nič; Sila ticha; Pane zostaň s nami), priblížil svoju víziu celosvetovému publiku, jeho tweety sleduje takmer 70-tisíc ľudí a rozhovory v médiách už dávno nezaujímajú len hŕstku cirkevných insiderov.       

„Pravdou je, že tí, ktorí ma stavajú do protikladu k Svätému Otcovi, nemôžu uviesť ani jedno moje slovo, ani jednu moju vetu, ani jeden môj postoj, ktorým by podporili svoje absurdné, povedal by som až diabolské tvrdenia. Diabol rozdeľuje, stavia ľudí proti sebe. Pravdou je, že Cirkev na zemi reprezentuje Kristov vikár, teda pápež. A kto je proti pápežovi, je ipso facto mimo cirkvi,“ povedal kardinál Sarah v minuloročnom rozhovore pre denník Corriere della Sera. Nebolo to prvé vyjadrenie v tomto duchu, čím proti sebe popudil antibergogliovský prúd.   

V tom istom rozhovore však zazneli zo Sarahových úst aj iné slová, ktoré cielil na opačnú stranu názorového spektra: „Cirkev sa dostáva do krízy, keď v snahe zapáčiť sa svetu a stať sa prijateľnou, prestáva byť prorockou a prispôsobuje sa všeobecnej mienke či dominujúcemu mysleniu, ktorým je dnes relativizmus.“

Udržať sa v strede

Napriek Sarahovmu úsiliu vzpriamene kráčať medzi dvoma prúdmi a korigovať ich sa mu občas stalo, že sa pošmykol, namočil a následne sa neraz krkolomným spôsobom pokúšal dostať späť do pôvodnej stredovej pozície. Pritom prúd, ktorý ho stiahol, bol stále ten istý.

Rok 2016. Na liturgickej konferencii v Londýne kardinál Sarah vyzval kňazov, aby začali sväté omše slúžiť ad orientem, teda tvárou na východ, „k prichádzajúcemu Pánovi“, a nie k liturgickému zhromaždeniu. Po stretnutí s pápežom Františkom svoje vyhlásenie upresnil a zmiernil.

Inzercia

Na jednej strane vyvažoval niektoré postoje pápeža Františka, na druhej strane ho zároveň hájil pred paľbou tradicionalistických kruhov. Zdieľať

Rok 2018. V prehovore ku knihe Podávanie svätého prijímania na ruku. Historické, právne a pastoračné pohľady kardinál ostro skritizoval možnosť udeľovať sväté prijímanie na ruku. Keď sa v súvise s aktuálnymi protiepidemiologickými opatreniami téma opäť dostala na stôl a niektorí veriaci (aj na Slovensku) začali protestovať proti „prijímaniu na ruku“, v rozhovore pre portál La Nuova Bussola Quotidiana povedal: „Máme tu cirkevný predpis a ten treba rešpektovať: veriaci môže prijať sväté prijímanie do úst alebo na ruku.“ Práve takto je to stanovené vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála.

Rok 2020. Pred niekoľkými dňami sa na internete objavila výzva Cirkvi a celému svetu iniciovaná arcibiskupom Carlom Maria Viganòm, bývalým nunciom v USA, ktorý pred dvoma rokmi vyzval pápeža Františka na rezignáciu.

Signatári v texte upozorňujú na poškodzovanie základných ľudských práv pod zámienkou ochrany pred pandémiou koronavírusu, úmyselné vyvolávanie paniky medzi obyvateľstvom a na údajnú snahu zneužiť aktuálnu situáciu na vytvorenie svetovej vlády, ktorá sa bude vymykať akejkoľvek kontrole.

Pod výzvou sa nachádzajú aj podpisy viacerých signatárov tzv. Correctio Filialis spred troch rokov, listu, ktorý obvinil pápeža Františka zo šírenia heréz.

Pod aktuálnou výzvou sú ale aj podpisy troch kardinálov – emeritného prefekta Kongregácie pre náuku viery Müllera, emeritného biskupa Hongkongu Josepha Zen Ze-kiuna a emeritného arcibiskupa Rigy Janisa Pujatsa. Pôvodne však boli štyria – kardinál Sarah najprv svoj podpis pridal, ale zakrátko sa rozhodol ho stiahnuť. Na Twitteri to zdôvodnil tým, že síce osobne môže zdieľať niektoré zmienené otázky a pochybnosti, ale nie je vhodné, aby sa ako člen Rímskej kúrie vmiešaval do politického diania a podpisoval petície.

Mnohým to pripomenulo zamotanú situáciu zo začiatku roka, keď z obálky novej Sarahovej knihy o celibáte bolo z pozície spoluautora na poslednú chvíľu stiahnuté meno emeritného pápeža Benedikta XVI. Stalo sa tak na jeho vlastnú žiadosť.

Koniec „vyvažovača“

Presne o mesiac dovŕši kardinál Sarah 75 rokov a hlave Katolíckej cirkvi bude musieť predložiť svoju rezignáciu. Či už ju pápež František prijme hneď alebo až s odstupom niekoľkých mesiacov, isté je, že misia kardinála Saraha v Rímskej kúrii sa chýli ku koncu.

Zanechá rolu „vyvažovača“, ktorá bola preňho nielen zaväzujúca, ale chvíľami aj zväzujúca. Svoje názory na smerovanie Cirkvi tak bude môcť vyjadrovať omnoho slobodnejšie.

Aj keď sa možno domnievať, že kardinál Sarah sa na novú etapu svojho života teší, pre Rímsku kúriu i samotného pápeža bude jeho koniec v úrade stratou. Lebo sila a výkonnosť tímu nespočíva len v lojalite, ale aj v pestrosti pohľadov a rôznosti prístupov.

Bez kardinála Saraha bude Rímska kúria opäť o čosi monotónnejšia.

Odporúčame