Statný, rázny a neotesaný kardinál (použijúc slová Phila Lawlera), ktorý vzbudzoval kontroverzie počas života, vyvoláva ich aj po svojej smrti. 

Deň po odchode 81-ročného austrálskeho preláta Georgea Pella vyšla v britskom denníku The Spectator ostrá kritika smerovania synody o synodalite, ktorú označil za „toxickú nočnú moru“.

V ten istý deň, 11. januára, taliansky vatikanista Sandro Magister na svojom blogu zverejnil informáciu, že záhadný „Demos“, ktorý pred rokom spísal memorandum neúprosne kritizujúce pontifikát pápeža Františka, bol práve zosnulý kardinál Pell.

O čom hovorí tento dokument, ktorý podľa Magistera počas minuloročného pôstu koloval medzi kardinálmi, aké reakcie vyvolal a čo sa bude diať ďalej?

„Tento pontifikát je katastrofou“

Kontroverzný spis je rozdelený na dve časti: v prvej pomenúva aktuálne problémy Vatikánu i celej cirkvi s dôrazom na výkon pápežského úradu a v druhej predkladá návrhy s ohľadom na budúce konkláve a úlohy vyplývajúce pre Františkovho nástupcu.

Už prvé slová „tento pontifikát je katastrofou“ nenechávajú čitateľa na pochybách, akou optikou sa pisateľ díva na uplynulých desať rokov.

Nasleduje šesť základných konštatovaní, z ktorých väčšina je rozpracovaná v ďalších podbodoch.

Autor píše o šírení chaosu v cirkvi, oslabovaní ústredného postavenia Ježiša Krista v katolíckej náuke, nedodržiavaní zákonov, zhoršovaní ekonomickej situácie Svätej stolice aj v dôsledku netransparentného nakladania s finančnými prostriedkami, úpadku politického vplyvu pápežstva a potláčaní tradicionalistov.

„Kým v minulosti platilo ,Roma locuta. Causa finita est‘ (Rím prehovoril, spor sa skončil), dnes je to ,Roma loquitur. Confusio augetur‘ (Rím hovorí, zmätok rastie),“ konštatuje „Demos“ a spomína kauzy spojené s kardinálom Becciuom, polemiky okolo vyjadrení kardinála Hollericha, ale narába aj s konkrétnymi finančnými ukazovateľmi.   

Druhá časť nazvaná Budúce konkláve obsahuje deväť bodov, v ktorých autor kritizuje internacionalizáciu kardinálskeho zboru spojenú s „výstrednými nomináciami“, prebiehajúcu synodu o synodalite, ktorá oslabuje jednotu cirkvi, šírenie heréz v Nemecku, ale napríklad navrhuje aj apoštolskú vizitáciu jezuitského rádu, ktorého členom je pápež František.

„Prvými úlohami nového pápeža bude obnoviť normálnosť, obnoviť doktrinálnu jasnosť vo viere a morálke, obnoviť náležitú úctu k právu a zabezpečiť, aby prvým kritériom pri menovaní biskupov bolo prijatie apoštolskej tradície,“ vyzýva autor dokumentu.    

Bol či nebol to on?

Magisterovo tvrdenie, že za „Demosom“ sa skrýva samotný kardinál Pell, vyvolalo množstvo súhlasných i nesúhlasných, pochvalných i kritických reakcií.

Jezuita a Pellov osobný priateľ Joseph Fessio, zakladateľ a riaditeľ vydavateľstva Ignatius Press, v ktorom zosnulý kardinál vydal svoj Denník z väzenia, vyhlásil, že „George Pell bol verným synom cirkvi, verejne by nekritizoval Svätého Otca a pochybujem, že by dal svoj podpis – hoci aj anonymne – pod niečo, čo by bolo verejnou kritikou“. 

Naopak, ďalší jezuita a analytik portálu Religion News Service Thomas Reese je presvedčený, že autorom memoranda je naozaj Pell, pričom jeho počínanie označil za zbabelé a nelojálne.

„Nebol ochotný verejne sa postaviť za svoje slová. Bolo to úplne proti charakteru človeka, ktorý sa nikdy nevyhýbal boju. Aké sklamanie,“ napísal Reese, ktorý je bývalým šéfredaktorom časopisu amerických jezuitov America.  

Zároveň pripomenul, že to bol práve František, kto prizval Pella do svojho tímu, hoci bol z úplne iného „cesta“, čím ukázal, že mu záleží na otvorenej diskusii. „Jedna vec je polemizovať s pápežom za zatvorenými dverami, druhá vec je bodnúť ho do chrbta,“ dodal jezuita, podľa ktorého sa týmto počínaním Pell znížil na úroveň arcibiskupa Carla Mariu Vigana.    

V podobnom duchu sa nesie aj komentár Michaela Seana Wintersa z portálu National Catholic Reporter, podľa ktorého bol Pell pyšne presvedčený, že jeho a iba jeho prístup je správny, kým pápež František svojou ochotou načúvať druhým ukazuje cirkvi novú a plodnú cestu.  

Foto: Profimedia/Grzegorz Galazka

Do informačno-názorovej mozaiky prispel aj vatikanista Edward Pentin z National Catholic Register, ktorý je na rozdiel od predchádzajúcich portálov orientovaný viac tradicionalisticky. Podľa Pentina ľudia z Pellovho okolia tvrdia, že zosnulý prelát nebol jediným autorom memoranda, ale stojí za ním až šesť či sedem kardinálov.

„Bez ohľadu na to, či ho napísal priamo Pell alebo nie, memorandum je silnou výčitkou súčasnému pontifikátu a má chirurgickú presnosť, ktorá zodpovedá priamočiarej osobnosti austrálskeho kardinála,“ konštatuje Pentin.

Nepriamym dôkazom, že ak nie jediným, tak určite hlavným ideovým tvorcom bol Pell, sú samotné témy memoranda, ku ktorým sa zosnulý kardinál opakovane verejne vracal, ako aj detailný finančný prehľad, ktorý mohol mať len človek, ktorý päť rokov viedol Ekonomický sekretariát Svätej stolice.  

Austrálsky ranger a staromódny jezuita

Viac svetla vniesol do celého prípadu vatikanista Gerard O´Connell, ktorý pred niekoľkými dňami publikoval rozsiahly článok na webe časopisu America.

„V Ríme nebolo tajomstvom, že austrálsky kardinál a niekoľko ďalších kardinálov sa pravidelne stretávali a podľa niektorých diskutovali o nasledujúcom konkláve. Zdieľali spoločnú nespokojnosť, ba dokonca odpor voči pontifikátu pápeža Františka a očakávali zvolenie jeho nástupcu, o ktorom dúfali, že by mohol byť podobný Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI. Preto neprekvapuje, že po smrti kardinála Pella vyšlo najavo, že toľko skloňované memorandum odsudzujúce Františkov pontifikát v skutočnosti napísal práve on,“ píše novinár, ktorý diania vo Vatikáne pokrýva už takmer štyri desaťročia.

Otázky tak podľa neho nevyvoláva samotná identita pisateľa, ale čosi iné. Naznačené to bolo už vyššie. Prečo sa kardinál, ktorý nikdy nemal najmenší problém hovoriť otvorene a kriticky, v tomto prípade rozhodol skryť za pseudonym? Prečo Sandro Magister deň po smrti napokon odhalil jeho identitu? A ako vôbec mohol kardinál niečo také urobiť svojmu pápežovi?

Na prvé dve veci sa O´Connell opýtal samotného Magistera. „Kardinál Pell prišiel ku mne domov s vytlačeným textom memoranda, ktoré napísal, a povedal, že ho chce publikovať pod pseudonymom Demos,“ odpovedal mu 79-ročný bývalý vatikanista týždenníka L´Espresso, ktorý sa netají kritickým pohľadom na pápeža Františka.

Na otázku, prečo si Pell pomohol pseudonymom, Magister odvetil, že sa ho na to nepýtal a jeho skutočnú identitu nikomu neprezradil až do kardinálovej smrti, keď sa už viac necítil byť viazaný záväzkom anonymity.

Odpoveď na tretiu otázku je podstatne zložitejšia, no ukazuje mnohé o súčasných pomeroch vnútri kardinálskeho zboru, ktorý už stále živšie – ako to dokazuje aj Pellovo memorandum – uvažuje o Františkovom nástupcovi.

Vatikanista o budúcom konkláve Tri frakcie kardinálov sa už pripravujú na voľbu pápeža. Je to však normálne

Pavol Rábara

Progresívci, tradicionalisti a „bergogliovci“ začali podľa vatikanistu Francesca Antonia Granu hry o Františkovo nástupníctvo.

Paradoxom je, že hoci mal Pell názorovo omnoho bližšie k Benediktovi XVI., s ktorým sa osobne poznal z Kongregácie pre náuku viery, zosnulý pápež ho nikdy nedosadil do takých vysokých pozícií ako František.      

Najbližšie k povýšeniu z arcibiskupa Sydney na kuriálneho kardinála mal v roku 2010, keď na čele Kongregácie pre biskupov skončil Giovanni Battista Re. Benedikt XVI. zvažoval Pellovo meno, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel, pretože dostal avízo o možných problémoch v súvislosti s prípadmi sexuálneho zneužívania v prostredí austrálskej cirkvi.

Navyše, ako ďalej uvádza Gerard O´Connell, kardinál Pell počas konkláve v roku 2005 aktívne podporoval zvolenie kardinála Ratzingera a v roku 2013 kardinála Scolu, teda hlavných protikandidátov Jorgeho Bergoglia, ktorého považoval za „staromódneho jezuitu“.

Napriek tomu – alebo skôr práve preto –, že František vedel o Pellových odlišných názoroch, vymenoval ho za člena úzkej Rady kardinálov, s ktorými konzultoval otázky súvisiace s reformou Rímskej kúrie a správou cirkvi, a rok nato aj za prefekta Ekonomického sekretariátu Svätej stolice.

Explainer: Cardinal Pell’s complicated (and critical) relationship with Pope Francis https://t.co/YMKvSU9qwi

— Gerard O'Connell (@gerryorome) January 20, 2023

„Austrálskeho rangera“ – takto údajne František prezýval Pella – „si vybral preto, že sa javil byť znalý finančných záležitostí a preukazoval tvrdosť i odhodlanie presadiť reformy aj napriek opozícii,“ píše vatikanista O´Connell, ktorý sa osobne poznal s Pellom i Bergogliom, s ktorým ho navyše spájalo puto rodinného priateľstva. (O´Connellovou manželkou je argentínska vatikanistka Elisabetta Piquéová.)  

Na silnú opozíciu Pell natrafil najmä na Štátnom sekretariáte Svätej stolice, a to predovšetkým v osobe vtedajšieho substitúta Angela Becciua. Austrálčan neskôr Taliana priamo obvinil, že aktívne podporoval súdny proces, v ktorom musel čeliť obžalobe zo sexuálneho zneužívania mladistvých. 

Situácia sa však napokon obrátila tak, že kým Pell bol oslobodený, Becciu dnes sedí na lavici obžalovaných v najväčšom súdnom procese v histórii Vatikánu.

Svoju dôveru pápež František voči Pellovi prejavil aj tým, že po začatí súdu neprijal jeho rezignáciu z pozície prefekta Ekonomického sekretariátu, ale počkal, kým sa mu skončí vtedy ešte nepísané päťročné funkčné obdobie, a až tak vymenoval jeho nástupcu.

Hra o čas

Ale späť k Pellovmu memorandu. To, že sa takéto dokumenty objavia v médiách, je síce výnimočné, no na tom, že medzi kardinálmi existujú rôzne frakcie, ktoré sa aktívne rozhýbu v čase očakávania nového konkláve, nie je nič výnimočné.

Takto to bolo aj ku koncu života Jána Pavla II., keď proti sebe stáli podporovatelia kontinuity v osobe Josepha Ratzingera, označovaní podľa knihy rozhovorov Petra Seewalda s kardinálom Razingerom Soľ zeme, a podporovatelia zmeny nazývaní St. Gallen, podľa miesta, kde sa otvorenejšie až progresívne zmýšľajúci kardináli neformálne schádzali od 90. rokov minulého storočia. Ich favoritom sa postupne stal argentínsky kardinál Bergoglio. Viac sme o tom písali v tomto staršom texte:

Ako sa vplyvní kardináli pokúsili zabrániť zvoleniu Benedikta XVI.

Adam Takáč Imrich Gazda

Osobný sekretár emeritného pápeža Georg Gänswein pripomenul dramatické okolnosti voľby kardinála Ratzingera za pápeža.

Vnímať deliacu čiaru v dnešnom kardinálskom zbore len medzi „františkovcami“ a „antifrantiškovcami“ je však podľa niektorých príliš zjednodušené.

Napríklad vatikanista Francesco Antonio Grana vo svojej knihe Čo zostalo z pápežstva (Cosa resta del papato), o ktorej sme písali pred rokom, hovorí o prinajmenšom troch skupinách: progresívnej, podľa ktorej mal ísť súčasný pápež vo svojich reformách ešte ďalej, bergoglianskej, ktorá podporuje Františkovu líniu, a konzervatívnej, ktorá si želá návrat k dedičstvu Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Za najpočetnejšie označuje Grana prvé dve.

Rovnako zjednodušeným je aj názor, že kardináli vymenovaní pápežom Františkom budú voliť za pápeža Františka II. Mnohí kardináli sú výraznými autonómnymi osobnosťami, ktoré sa na svet nepozerajú striktne ideologicky, ale najmä pastoračne. A viac ako politikárčenie u nich zaváži osobná znalosť a zdieľaná skúsenosť. A s tou je v súčasnosti veľký problém.

Praktickým dôsledkom internacionalizácie kardinálskeho zboru počas uplynulých rokov, ktorú jedni chvália a iní kritizujú, je to, že kardináli z rôznych kútov sveta sa dostatočne nepoznajú. Môže za to covidové preťatie priamych kontaktov, ale aj to, že František omnoho menej ako jeho predchodcovia zvoláva kardinálske konzistóriá, na ktorých by sa radil so svojím „senátom“. Omnoho viac uprednostňuje uzavretú šesťčlennú Radu kardinálov.

Na túto skutočnosť poukazujú nielen Františkovi kritici (opakovane napr. nemecký kardinál Walter Brandmüller – tu a tu), ale aj jeho priaznivci či odborníci.

Foto: TASR/AP

„Kardináli sa navzájom nepoznajú, nemôžu nadväzovať vzťahy, a tak sa nemajú ako naučiť vzájomne si dôverovať. Ak sa to nenapraví, nasledujúce konkláve bude stáť na veľmi nezdravom základe a bude zraniteľnejšie voči manipulácii,“ povedal pre magazín Slate profesor teológie Ulrich Lehner z Univerzity Notre Dame v Indiane.

„Výhodu domáceho prostredia majú kardináli v Ríme, ktorí ovládajú taliančinu, poznajú spôsob fungovania kúrie a majú sklon byť konzervatívnejší,“ konštatuje riaditeľ Centra pre náboženstvo a kultúru Fordhamskej univerzity v New Yorku David Gibson.      

Zároveň je presvedčený, že František momentálne hrá aj o čas. V súčasnosti je totiž počet kardinálov voliteľov 124. Desať z nich vymenoval ešte Ján Pavol II., 33 Benedikt XVI. a 81 súčasný pápež.

Do konca tohto roka sa však počet voliteľov zníži na 117, keďže sedem kardinálov dosiahne v nasledujúcich mesiacoch 80 rokov. Nominantov Jána Pavla II. tak ostane 9, Benediktových 28 a Františkových 80. Ak tento rok vymenuje nových kardinálov, presiahne dvojtretinovú väčšinu, ktorá je potrebná na zvolenie nového pápeža. Na budúci rok táto väčšina môže dokonca narásť až na trojštvrtinovú.

„Antifrantiškovskí konzervatívci cítia, že čím dlhšie bude František pokračovať, tým viac sa znižuje ich šanca na reštauráciu. Takže Gänswein a jeho ,povedz všetko‘, Pell a všetky tie ďalšie veci, ktoré sa dejú – to sú známky paniky. Ak František vydrží ešte dva roky, bude to skutočná zmena,“ myslí si Gibson.

Zdá sa však, že aj František si uvedomuje, že počty nie sú všetko, a preto sa minulý rok v lete prvýkrát po siedmich rokoch a len tretíkrát počas svojho pontifikátu rozhodol zvolať do Ríma kardinálov z celého sveta na spoločné konzistórium. Uvidíme, či túto iniciatívu vyvinie aj v tomto roku. 

Ktosi je za tým

Na záver ešte jedna spomienka vatikanistu O´Connella na rozhovor s kardinálom Angelom Scolom, ktorý patril medzi favoritov konkláve v roku 2013, no v súčasnosti má už vyše 81 rokov a takpovediac mu už o nič nejde.

Emeritný milánsky arcibiskup vyjadril isté pochopenie pre všetkých, ktorí nie sú spokojní s niektorými aspektmi súčasného pontifikátu a majú potrebu to vyjadriť. Podľa neho však nie je potrebné robiť to verejne.

„Vždy je tu možnosť, aby kardinál napísal pápežovi, požiadal ho o audienciu a pokúsil sa mu to vysvetliť,“ povedal Scola, ktorý v minulosti zastával pozíciu rektora Pápežskej Lateránskej univerzity v Ríme, čo sa prejavilo aj v jeho nasledujúcej myšlienke.

Každý kresťan – katolík by mal vnímať nevyhnutné prepojenie medzi učením cirkvi a osobnou životnou skúsenosťou, čo je zreteľné nielen na pontifikáte Františka, ale aj jeho bezprostredných predchodcov z Nemecka a Poľska.

„U všetkých týchto pápežov existuje kontinuita metódy,“ je presvedčený kardinál Scola. A možno tým dáva odpoveď na otázku, prečo je Františkov, Benediktov i Jánov Pavlov pontifikát hlboký a originálny zároveň.

S týmto vedomím sa na všetky tie počty, frakcie a výmeny názorov možno pozerať o čosi ináč – že za tým všetkým je ktosi, kto vzájomné rozdiely na konci dňa prekonáva a spája v jedno.