Keď konzervatívny komentátor denníka New York Times Ross Douthat (vo vydavateľstve Postoj Media sme minulý rok vydali jeho knihu Dekadentná spoločnosť) koncom januára napísal o salvách občianskej vojny, ktorá prebieha v Katolíckej cirkvi, javilo sa to ako prisilné vyjadrenie.

Nepriamo mu však dal za pravdu aj samotný pápež František. Počas tlačovej konferencie na palube lietadla pri návrate z Afriky sa pustil do kritiky ľudí, ktorí podľa neho nezmýšľajú cirkevne, ale stranícky a snažia sa vraziť klin medzi neho a jeho zosnulého predchodcu.    

Na koho tým narážal, čo sa to deje vo vatikánskom zákulisí a je to naozaj až také zlé?

Trojspolok

Nový rok v Ríme zvyčajne býva pokojným obdobím, keď sa Vatikán pomaly preberá z povianočného útlmu.

„Zatiaľ čo jedným okom sledujeme pápežov príhovor k zahraničným diplomatom, mnohí novinári si dovolia vziať voľno. V januári 2023 to však bol zlý nápad,“ píše v úvode rozsiahlej eseje britský vatikanista a životopisec pápeža Františka Austen Ivereigh, podľa ktorého bol uplynulý mesiac jedným z najbúrlivejších počas poslednej dekády.

Hlavným dôvodom nebola smrť emeritného pápeža Benedikta XVI. a zakrátko aj významného kardinála Georgea Pella, ale to, čo vzápätí nasledovalo.  

Všetko to spustil bývalý sekretár Benedikta XVI. Georg Gänswein, ktorý bezprostredne po smrti emeritného pápeža vydal knihu Nič len pravda. Môj život po boku Benedikta XVI.

Prečítali sme knihu Georga Gänsweina Nie je to útok na Františka, ale obsahuje poznámky, ktoré jednote nepomôžu

Pavol Rábara

Ako vyznievajú pasáže o vzťahu dvoch pápežov v knihe bývalého Benediktovho tajomníka v širšom kontexte?

Keďže obsahu publikácie opisujúcej údajné rozpory medzi Františkom a Benediktom a okolnostiam jej vydania sme sa už na Svete kresťanstva podrobne venovali (tu, tu a tu), spomeňme len jeden moment.

„V čase, keď tisícky ľudí prechádzali okolo Benediktovho tela v Bazilike svätého Petra, taliansky vydavateľský gigant Mondadori rozposlal novinárom email s PDF knihy Nič len pravda, ktorej posledné strany dokonca obsahovali podrobnosti o posledných hodinách emeritného pápeža,“ uvádza vatikanista Ivereigh, podľa ktorého je vydanie knihy a spôsob jej medializácie ukážkou toho, ako sa arcibiskup Gänswein spreneveril odkazu Benedikta XVI. a svojej službe v jeho tesnej blízkosti.

Kým zosnulý pápež v deň oznámenia svojej rezignácie (v sobotu odvtedy uplynie presne 10 rokov) sľúbil svojmu nástupcovi bezpodmienečnú úctu a poslušnosť, jeho tajomník sa otvorene pridal k opozícii vystupujúcej proti súčasnej hlave cirkvi.

Kto po Františkovi Kardináli už diskutujú, František hrá o čas a čo na to jeho bývalý protikandidát

Imrich Gazda

Tzv. Demosovo memorandum odhalilo pomery na najvyšších cirkevných priečkach a čo to znamená vzhľadom na budúce konkláve.

Ďalšou tvárou odporu bol 81-ročný kardinál Pell, ktorý 95-ročného Benedikta XVI. prežil len o niekoľko dní.

Keďže o jeho ťažení proti Františkovi sme na Svete kresťanstva už taktiež písali, zopakujme len to, že po minuloročnom manifeste označujúcom súčasný pontifikát za katastrofu mal Pell pripravený ďalší text, ktorý napokon vyšiel až po jeho smrti. Prebiehajúcu synodu o synodalite, na ktorej Františkovi mimoriadne záleží, v ňom označil za „toxickú nočnú moru“.

Müllerova kritika: Pápež nie je diktátorom

Svoje výhrady dal na papier aj ďalší aktér „trojspolku“. V knihe V dobrej viere s podtitulom Náboženstvo v 21. storočí, ktorá sa na pultoch kníhkupectiev objavila na konci januára, odpovedá na otázky vatikanistky denníka Il Messaggero Francy Giansoldatiovej nemecký kardinál Gerhard Ludwig Müller.

Niekoľko úryvkov z nej zverejnil portál La Nuova Bussola Quotidiana, ktorý pravidelne kritizuje kroky súčasného pápeža. 

Emeritný prefekt Kongregácie pre náuku viery, ktorého v roku 2012 vymenoval Benedikt XVI., sa rovnako ako arcibiskup Gänswein sťažuje na svoje odvolanie, ku ktorému došlo v roku 2017.

„Bolo to ako blesk z jasného neba. Spomínam si, ako ma deň predtým, bolo to 29. júna, na slávnosť apoštolov Petra a Pavla, pápež František po skončení omše pred bazilikou pred všetkými objal a povedal mi, že mám jeho plnú dôveru. Presne to mi povedal. Nasledujúci deň som sa včas vybral na audienciu do Apoštolského paláca, aby som mu predložil niekoľko nedokončených záležitostí, bolo to rutinné stretnutie. Na konci krátkeho stretnutia mi stručne oznámil: ,Svoj mandát ste skončili. Ďakujem vám za vašu prácu.‘ Bez toho, aby uviedol nejaký dôvod,“ hovorí Müller s tým, že to, čo ho skutočne zarazilo, bola Františkova samoľúba tvár.

Kardinál Gerhard Ludwig Müller. Foto: TASR/AP

Strojcami jeho „popravy“ boli podľa Müllera Františkovi blízki spolupracovníci – honduraský kardinál Maradiaga a argentínsky arcibiskup Fernández.

„Niektorí latinskoamerickí teológovia zrejme nikdy neprestali trpieť zle skrývaným komplexom menejcennosti a považujú európskych teológov za staré mŕtvoly, trochu stredoveké, zaprášené a nemoderné. Prístup mnohých latinskoamerických teológov (samozrejme, nie všetkých) je zameraný na presadzovanie primátu pastorácie v modernom svete pred víziou európskych teológov, ktorí by, naopak, viac kryštalizovali pravidlá,“ uvažuje 75-ročný kardinál.

V rozhovore pre denník Corriere della Sera niekoľko dní pred vyjdením knihy zdôraznil, že nie je nepriateľom pápeža, ale na rozdiel od začarovaného kruhu nekritických prisluhovačov, ktorými sa obklopil a ktorých uprednostňuje pred kompetentnými spolupracovníkmi, je vždy pripravený povedať mu pravdu.    

„Hierarchia nie je formou autokracie. Pápež musí rešpektovať božské právo biskupov, ktorí nie sú iba pápežovými zamestnancami, ale boli ustanovení Ježišom. Peter nebol diktátorom apoštolov,“ uviedol Müller a na konci rozhovoru s vatikanistom Gianom Guidom Vecchim zdôraznil, že v cirkvi nejestvujú protichodné krídla: „Ak niečo existuje, tak sú to pravoverní a heretici.“  

Zákulisné hry

Prečo novej vlne útokov čelí pápež práve teraz? Vatikanista Ivereigh je presvedčený, že „antifrantiškovci“ v priebehu uplynulého roka dospeli k presvedčeniu, že Františkov pontifikát sa chýli ku koncu, a rozhodli sa prevziať iniciatívu, aby nasledujúce konkláve zvolilo pápeža, ktorý zvráti súčasné smerovanie cirkvi.

Údajne počítali s tým, že bezprostredne po blížiacej sa smrti Benedikta XVI. sa František rozhodne odstúpiť zo zdravotných dôvodov (Pell sa vraj v zákulisí vyjadril, že konkláve bude do Vianoc), a preto im záležalo na tom, aby knihy a články namierené proti nemu vyšli čo najskôr. „Ale tým, že začali hrať príliš tvrdo a príliš skoro, boli odhalení ako nelojálni a necirkevní,“ hodnotí Ivereigh.

„Pell, ktorý pracoval na Benediktovom zvolení v roku 2005, býval v tom istom vatikánskom bytovom dome (oproti bráne sv. Anny) ako Müller, editor Benediktovho diela, a boli si blízki. Müller bol zároveň pravidelným návštevníkom ,kláštora‘, ako bol nazývaný Benediktov dôchodcovský príbytok, kde vládol Gänswein, správca Benediktovho dedičstva a vykonávateľ jeho poslednej vôle,“ opisuje Ivereigh.

V nasledujúcej časti eseje potom približuje a zároveň polemizuje s troma témami, na ktorých Pell, Müller a Gänswein vystavali svoj odboj.  

Prvou je pohŕdavé vykresľovanie Františka ako „chyby v systéme“, pričom samých seba vnímajú ako strážcov pravdy, uchovávateľov tradície a obrancov Benediktovho odkazu. „Nie je tam žiadna viera, že by Duch Svätý mohol pôsobiť prostredníctvom pápežských volieb, a ešte menej, že by mohol cez Františka konať nové veci,“ pranieruje Ivereigh.

Druhou oblasťou odporu je kritika regulácie predkoncilovej liturgie („tradicionalisti sú užitočným kanónom v ich kampani“) a po tretie ide o torpédovanie synodálnej cesty.

„Zrejme najškodlivejším prvkom kníh od Müllera a Gänsweina je spôsob, akým predstierajú smútok nad polarizáciou medzi Benediktovou a Františkovou víziou cirkvi, pričom sami robia všetko pre to, aby túto polarizáciu ešte viac prehĺbili,“ konštatuje britský vatikanista.

Pohľad na druhý breh

Na rozdiel od Ivereigha, ktorý sa netají svojimi sympatiami k úradujúcemu pápežovi, sa Ross Douthat v spomenutom komentári nazvanom Vojna medzi katolíckymi kardinálmi pozrel aj na druhý breh.

Konkrétne poukázal na rozsiahlu esej kardinála Roberta McElroya, biskupa amerického San Diega, ktorá vyšla v jezuitskom časopise America.

„S Pellovým memorandom má spoločnú premisu, že cirkev čelí vyčerpávajúcim vnútorným rozporom, ale tvrdí, že toto rozdelenie by sa malo vyriešiť dokončením revolúcie, o ktorú sa usilujú cirkevní liberáli,“ píše Douthat.

Kardinál Robert McElroy. Foto: TASR/AP

McElroy, ktorého František prekvapivo vymenoval za kardinála minulý rok, vo svojom texte a takisto aj v nasledujúcom rozhovore pre magazín America vyzval na „radikálnu inklúziu“ LGBT či rozvedených a znovu zosobášených osôb do cirkvi.

Americký prelát v podstate navrhol prehodnotenie morálneho učenia cirkvi tak, aby sexuálne vzťahy mimo sviatostného manželstva už neboli považované za hriešne a osoby, ktoré v nich žijú, tak mohli pristupovať k eucharistii.   

Teológ Larry Chapp v komentári na portáli National Catholic Register následne poukázal na paradox, že kým pápež František na jednej strane „mnohokrát povedal, že homosexuálne skutky sú hriešne a že manželstvo je medzi mužom a ženou“, tak na druhej strane „podporuje ľudí v cirkvi, ktorí aktívne pracujú proti tomu istému učeniu, o ktorom tvrdí, že ho obhajuje, čo je prinajmenšom mätúce“.

Chapp konkrétne spomenul kardinála Jeana-Claudea Hollericha, jezuitu Jamesa Martina a rehoľnú sestru Jeannine Gramickovú.  

Navyše, McElroy sa v rozpore s názorom pápeža Františka vyjadril aj k prebiehajúcej synode o synodalite. Kým Svätý Otec opakovane zdôraznil, že nejde o žiadny parlamentarizmus, americký kardinál si od synody sľubuje postupné zmeny v učení cirkvi, napríklad aj vo veci svätenia žien, čomu František v zhode so svojimi predchodcami už viackrát povedal „nie“.  

Komentátor Douthat nie je prekvapený z toho, že rôzne frakcie v rámci katolicizmu zastávajú veľmi odlišné názory, ale zaráža ho, že ich tak otvorene vyjadrujú poprední kardináli. Proti Pellovej „kondenzácii konzervatívneho znepokojenia nad stavom cirkvi“ tak stojí McElroyovo „sebavedomie progresívneho katolicizmu“.

V „tieni schizmy“, keď obyčajná koexistencia rôznych prúdov v cirkvi už nie je pravdepodobne udržateľná, je nevyhnutné nájsť určitú syntézu, o čo sa podľa Douthata usiloval aj Benedikt XVI. a Ján Pavol II. A sám za seba priznáva, že aj keď v podstate súhlasí s Pellovou diagnózou, rozumné body na diskusiu dokáže nájsť aj u McElroya.

„No syntézy nemôžu byť len na papieri, ale musia žiť aj v srdciach veriacich,“ dodáva Douthat, podľa ktorého to však v súčasnosti vyzerá skôr na eskaláciu sporu, kde chce jedna strana na hlavu poraziť tú druhú.