Druhý vatikánsky koncil Interpretácia a realizácia koncilu: od pápeža Pavla VI. po Františka

V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.

Koordinátorom projektu je pedagóg na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.
 

Katolícka cirkev počas posledných desaťročí čelila mnohým výzvam. Jednou z nich bola – a stále aj je – realizácia Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965). Ťažkosti s realizáciou koncilu sú úzko spojené s jeho interpretáciou.

Zjednodušene sa dá povedať, že existuje spor o tom, do akej miery bol koncil v kontinuite s predošlou tradíciou cirkvi. Pod tradíciou sa tu nechápu ľudské zvyky a obyčaje (napr. požehnávanie veľkonočných jedál), ale predošlé sebachápanie cirkvi vo vzťahu k Bohu a svetu, ktoré je vyjadrené v jej učení a praxi.

Prvé roky po koncile

V prvých rokoch po skončení koncilu sa jeho interpretácia nejavila ako problém. V podstate každý súhlasil, že koncil vniesol do cirkvi niečo nové vo forme obsahu a štýlu. Všetci sa zhodli na tom, že koncil bol míľnikom v dejinách cirkvi a že sa môže chápať ako prechod medzi dvoma dejinnými epochami. Nezhoda panovala len v otázke, či zmena, ktorú koncil uviedol, bola legitímna.

V tomto bode sa však postoje radikálne rozchádzali. Zástancovia koncilu na túto otázku odpovedali kladne. Používali interpretáciu reformnej kontinuity. Medzi koncilom a tradíciou cirkvi videli aj kontinuitu aj diskontinuitu. Bez tej druhej by sa nedalo hovoriť o reforme, ktorá bola nesporne v centre toho, o čo koncilu išlo. Kontinuitu videli prevažne s tradíciou cirkvi z prvého tisícročia, diskontinuitu videli medzi určitými prvkami tradície posledných štyroch storočí.

Tradicionalisti, naopak, zastávali názor, že od smerovania cirkvi v posledných storočiach nie je možné ustúpiť. Tento postoj obhajovali už počas koncilu a ešte jasnejšie ho vyjadrili po jeho ukončení. Koncil chápali ako prejav nevernosti tradícii cirkvi, ba až ako jej zavrhnutie. Interpretovali ho preto ako zlom a diskontinuitu s tradíciou. Koncil a jeho učenie odmietli s presvedčením, že musia ostať verní predkoncilovým prejavom katolíckej viery. Azda najznámejším predstaviteľom tradicionalistov je arcibiskup Marcel Lefèbvre (1905 – 1991) a jeho Kňazské spoločenstvo sv. Pia X.

Interpretácia koncilu ako zlomu s tradíciou (hermeneutika zlomu) prevládala prevažne v tábore tradicionalistov až do pontifikátu Jána Pavla II. Lefèbvre sa nazdával, že v novom pápežovi nájde spojenca. V otázke interpretácie koncilu bol ochotný urobiť kompromis. Koncil bol ochotný prijať vtedy, ak by bol vykladaný v súlade s tradíciou cirkvi skrze hermeneutiku kontinuity.

Lefèbvre podstúpil rozsiahle vyjednávania o koncile s pápežom a s vtedajšou Kongregáciou pre náuku viery na základe tejto hermeneutiky. Nedopracoval sa však k uspokojivému záveru a nakoniec sa vrátil k svojej pôvodnej interpretácii koncilu ako rozchodu s tradíciou.

Arcibiskup Marcel Lefèbvre. Zdroj: Wikipedia

Hermeneutika kontinuity našla medzitým nový domov medzi prívržencami koncilu, ktorí boli nespokojní so stavom jeho realizácie. Nedalo sa poprieť, že situácia po koncile bola ťažká. Nastali veľké zmeny v živote cirkvi a v mnohých otázkach chýbala istota charakteristická pre cirkev pred koncilom, po ktorej mnohí túžili.

Prokonciloví zástancovia hermeneutiky kontinuity (napr. Henri de Lubac, Hans Urs von Balthasar a Joseph Ratzinger) považovali nesprávnu interpretáciu koncilu ako hlavný dôvod ťažkostí, s ktorými cirkev zápasila. Problém videli v tom, že stúpenci hermeneutiky reformnej kontinuity (napr. Congar, Rahner, Schillebeeckx) príliš zdôrazňovali a vyzdvihovali diskontinuitu medzi koncilom a tradíciou cirkvi.

Pri niektorých otázkach, ktoré koncil ne(vy)riešil alebo na ktoré odpovedal k ich nespokojnosti, sa stúpenci reformnej kontinuity odvolávali na „ducha koncilu“, nie na jeho dokumenty, čo zástancovia hermeneutiky kontinuity považovali za nelegitímne.

Realizáciu koncilu komplikovalo aj to, že aj progresívni, aj konzervatívni stúpenci koncilu vedeli v dokumentoch koncilu nájsť pasáže podporujúce ich hermeneutické prístupy.

Zdrojom tohto problému bola túžba pápeža Pavla VI., aby dokumenty koncilu vyjadrili konsenzus medzi biskupmi. Nepostačovalo, aby dokumenty boli prijaté dvojtretinovou väčšinou. Pavol VI. si prial, aby sa biskupi čo najviac priblížili k jednomyseľnosti. Na to však bolo potrebné, aby koncilová väčšina získala hlasy konzervatívnej menšiny.

Dosiahlo sa to obyčajne tak, že kontroverzné body sa vyjadrili s určitou nejasnosťou alebo tvrdeniami, ktoré neboli vo vzájomnom súlade, čo po koncile malo za následok rôzne interpretácie.

Progresívna väčšina prijala tieto kompromisy, lebo jej predstavitelia si mysleli, že budúcnosť patrí im. To sa sčasti naplnilo, kým bol pápežom Pavol VI. Jeho nástupca však väčšinou preferoval konzervatívnu interpretáciu nejasných bodov.

Zmena v kurze interpretácie

S príchodom Josepha Ratzingera do úradu prefekta Kongregácie pre náuku viery (1981) hermeneutika kontinuity postupne dosiahla prevahu nad ostatnými alternatívami. Treba však povedať, že Ratzinger a Lefèbvre chápali hermeneutiku kontinuity odlišne.

Zatiaľ čo Lefèbvre chcel, aby niektoré výroky koncilu boli opravené tak, aby ostali v kontinuite s predkoncilovým učením cirkvi, a kde to možné nebolo, aby boli úplne zrušené, Ratzinger zastával názor, že učenie koncilu treba chápať ako vývin tradície. Lefèbvra sa snažil presvedčiť, že magistérium môže koncilové dokumenty interpretovať tak, aby bolo vidno, že sú legitímnym vývinom tradície cirkvi a že sú s ňou v kontinuite. Nemožno ich však prepisovať, opravovať alebo rušiť.

Míľnikom v otázke interpretácie Druhého vatikánskeho koncilu bolo mimoriadne zasadanie Synody biskupov, ktoré Ján Pavol II. zvolal v roku 1985 pri príležitosti 20. výročia ukončenia koncilu. Jednou z otázok, ktorými sa biskupi zaoberali, bola aj otázka interpretácie koncilu. V záverečnom dokumente biskupi poskytli šesť bodov, podľa ktorých sa interpretácia koncilu mala riadiť:

1. Jednotlivé pasáže a dokumenty koncilu treba interpretovať v kontexte ostatných dokumentov.

2. Štyri konštitúcie koncilu majú byť interpretačným kľúčom pre ostatné dokumenty.

3. Pastoračný zmysel dokumentov nemožno dávať do protikladu s ich vieroučným obsahom.

4. Ducha a texty koncilu nemožno oddeľovať a dávať do protikladu.

5. Koncil treba interpretovať v kontinuite s tradíciou cirkvi.

6. Koncil sa má chápať tak, že objasňuje problémy dneška.

Z týchto bodov je zrejmé, že uznanie diskontinuity medzi koncilom a tradíciou cirkvi sa úplne vytratilo. Kritici takého vývoja interpretácie koncilu sa začali pýtať, či sa na koncile vôbec niečo udialo.

Záujem o koncil však po synode vzrástol. Mnohí sa ponorili do jeho hlbšieho štúdia. Jednou z najvýznamnejších iniciatív bol medzinárodný projekt dejín koncilu pod vedením talianskeho historika Giuseppeho Alberiga z Centra pre náboženské štúdiá v Bologni.

Cieľom tohto projektu nebolo napísať sériu komentárov koncilových dokumentov, ale ponúknuť rekonštrukciu koncilu ako dejinnej udalosti. Alberigo s jeho tímom vychádzal z predpokladu, že koncil bol viac než liahňou nových dokumentov a že je nesprávne zredukovať koncil iba na text dokumentov.

Hlavným interpretačným princípom, ktorým sa Alberigov projekt riadil, bola myšlienka, že koncil bol „udalosťou“ v zmysle, ako sa tento termín používa v historiografii. „Udalosť“ označuje bod v dejinách, ktorý prináša niečo nové a na základe ktorého je historicky legitímne hovoriť o zmene, ktorá priniesla isté dôsledky. „Udalosť“ je v podstate synonymom pre zlom a diskontinuitu.

Alberigov projekt, ktorý vyústil do päťzväzkového diela Dejiny Druhého vatikánskeho koncilu (Storia del Vaticano II), bol počas celého svojho trvania (1987 – 2001) kritizovaný stúpencami hermeneutiky kontinuity. Keď sa Joseph Ratzinger stal pápežom, v konzervatívnych kruhoch sa očakávalo, že Alberigov projekt odsúdi a že hermeneutika kontinuity bude opäť potvrdená na úrovni učiteľského úradu cirkvi. Pápež Benedikt XVI. toto očakávanie úplne nenaplnil.

V decembri 2005 pápež venoval značnú časť svojho predvianočného prejavu pre predstaviteľov Rímskej kúrie otázke správnej interpretácie koncilu. Všetkých však prekvapil. Ako sa očakávalo, vyjadril sa veľmi odmietavo k interpretácii koncilu ako zlomu a diskontinuity s tradíciou cirkvi. Správnu interpretáciu koncilu však nenazval hermeneutikou kontinuity, ale hermeneutikou reformy, ktorá v sebe zahŕňa aj kontinuitu, aj diskontinuitu, hoci na rôznych úrovniach.

Správnu interpretáciu koncilu Benedikt XVI. nenazval hermeneutikou kontinuity, ale hermeneutikou reformy, ktorá v sebe zahŕňa aj kontinuitu, aj diskontinuitu, hoci na rôznych úrovniach.Zdieľať

Zdá sa, že pápež Benedikt chápal svoj prejav ako príležitosť na obnovenie dialógu so spoločenstvom sv. Pia X. Ako prefekt Kongregácie pre náuku viery v 80. rokoch taký dialóg sám viedol. K uspokojivému záveru vtedy nedošlo. Pápež sa teraz snažil presvedčiť lefèbvristov, že koncil nebol zlomom s tradíciou cirkvi a že v rámci hermeneutiky reformy, ktorej podstatou je kontinuita skrze vývin, je možné pripustiť určitú diskontinuitu medzi koncilom a tým, čo mu predchádzalo na úrovni aplikácie nemenných princípov.

To, že následne povolil širšie slávenie predkoncilovej liturgie a že pod jeho vedením Kongregácia pre náuku viery vydala vyhlásenie, že Druhý vatikánsky koncil nezmenil učenie o cirkvi, potvrdzuje tento zámer pápeža Benedikta.

Pápež František sa k otázke správnej interpretácie koncilu zatiaľ nevyslovil takým spôsobom ako jeho predchodcovia. Z jeho výrokov a rozhodnutí sa však dá opatrne dedukovať, že aj hermeneutika reformy, aj hermeneutika reformnej kontinuity sú mu blízke.

Aké etapy realizácie alebo prijatia koncilu môžeme pozorovať?

Rozlíšim tu tri etapy. Prvá sa prekrýva s pontifikátom Pavla VI., druhá s pontifikátmi Jána Pavla II. a Benedikta XVI. a tretia so súčasným pontifikátom Františka.

Prvá etapa: 1965 – 1978

Prvé roky po koncile sa vo väčšine vyznačovali veľkým nadšením a nasmerovaním energie mnohých k zrealizovaniu vízie predostretej koncilom. Tejto prvej etape dominovalo všeobecné prijatie hlavných rozhodnutí koncilu. Väčšina toho, čo sa z koncilovej vízie doteraz podarilo zrealizovať, sa stala v tomto období pod vedením Pavla VI. Objavili sa však aj ťažkosti a nastali prvé sklamania a frustrácie. Začalo byť jasné, že v procese prijatia koncilu niektorí tlačia na plyn, iní na brzdu.

Urobili sa aj chyby. Tí, ktorí dohliadali na realizáciu koncilu, nevysvetlili dostatočne, prečo sa vôbec zmeny v živote cirkvi diali, a hlavne to, že väčšina biskupov na koncile ich považovala za nutnosť plynúcu z evanjelia. Tiež sa dostatočne neukázalo, že koncilové reformy sa uskutočňovali v súlade so širšou tradíciou cirkvi. Boli to pastoračné chyby. Rozmer koncilu zameraný na tradíciu cirkvi v jej celku bol sčasti zanedbaný.

Toto pochybenie je do veľkej miery zodpovedné za nástup druhej etapy prijatia koncilu. Aby sa zachovalo podstatné prepojenie medzi koncilom a širšou tradíciou, mnohí začali dávať do popredia to, čo sa nezmenilo, čo ostalo v súlade s predkoncilovou teológiou a praxou. Časom sa to začalo prízvukovať až do takej miery, že to niekedy dávalo dojem návratu do predkoncilových čias.

Druhá etapa: 1978 – 2013

Krátko po nástupe Jána Pavla II. do úradu pápeža sa dá hovoriť o začatí druhej etapy prijatia koncilu. Vyznačovala sa hľadaním nového prístupu ku koncilu a k jeho odkazu. Viac než dovtedy sa začal prízvukovať interpretačný princíp kontinuity. Skoro v každej oblasti života cirkvi, ktorej sa prijatie koncilu dotýkalo, bolo badať spomalenie snáh o ďalšie zmeny.

V niektorých oblastiach prijatie koncilu ešte napredovalo (napr. vzťah cirkvi k svetu), v iných však začalo stagnovať (vnútrocirkevné otázky, ako napr. liturgická reforma, kolegialita, aggiornamento). Význam koncilu sa postupne neutralizoval a čoraz viac sa začal stotožňovať len s jeho dokumentmi.

Po mimoriadnom zasadaní Synody biskupov z roku 1985 sa hermeneutika kontinuity stala jediným prijateľným interpretačným kľúčom ku koncilu. Teológovia a kňazi, ktorí sa k nej stavali kriticky, stratili miesta v seminároch a na biskupských úradoch. Tí, ktorí ju prijali, sa stali biskupmi. V progresívnych kruhoch sa rozčarovanie zo stavu prijatia koncilu zintenzívnilo.

Kardinál Joseph Ratzinger. Foto: TASR/AP

Pápež Benedikt XVI. interpretoval rozhodnutie konkláve v roku 2005, v ktorom bol zvolený za pápeža, ako mandát na kontinuitu so svojím predchodcom. Bol však opatrnejší v prístupe k ekumenizmu, dialógu s nekresťanskými náboženstvami a so súčasným svetom.

V otázke prijatia koncilu sa jeho pontifikát vyznačoval určitými protikladmi. Na jednej strane bol Benedikt kritickým obhajcom koncilu. Na jeho prijatí a správnej interpretácii mu určite záležalo. Jeho teória správnej interpretácie koncilu (hermeneutika reformy) však nie je v súlade s niektorými jeho najdôležitejšími rozhodnutiami. Hermeneutika reformy pripúšťa aj kontinuitu, aj diskontinuitu koncilu s tradíciou cirkvi.

Benediktove rozhodnutia rozšíriť povolenie slávenia predkoncilovej liturgie a schválenie dokumentu Kongregácie pre náuku viery, v ktorom sa píše, že koncil nezmenil učenie o cirkvi, v sebe zahŕňajú len kontinuitu. Diskontinuita, a to ani na úrovni historickej aplikácie nemenných princípov, sa v nich nenachádza.

Výsledkom týchto rozhodnutí je spochybnenie, že kontinuita a diskontinuita môžu existovať navzájom a že nie je nutné vybrať si jednu z nich. Z tohto pohľadu sa dá povedať, že za pontifikátu Benedikta XVI. nabral obrat v postoji ku koncilu novú dimenziu. Niekedy až tradicionalistická kritika koncilu (napr. liturgická reforma) sa priblížila k chápaniu koncilu ako nelegitímnej zmeny a modernistického prevratu.

Tretia etapa: 2013 – súčasnosť

Na konci pontifikátu pápeža Benedikta sa zdalo, že prijatie Druhého vatikánskeho koncilu bolo prakticky ukončené a že nič nové sa už nemá očakávať. Pápež František však realizáciu koncilu oživil a otvoril tak novú etapu jeho prijatia. Vyznačuje sa dvoma hlavnými prvkami:

1. Mnohé otázky, ktoré boli kľúčové pre koncil a ktoré sa zdali natrvalo rozhodnuté Františkovými predchodcami, sú opäť otvorené na diskusiu a potenciálne na ďalší vývin.

2. František je pozitívne naklonený „duchu koncilu“. Hoci toto kontroverzné vyjadrenie výslovne nepoužíva, je zrejmé, že Františkove pastoračné iniciatívy sú jeho obsahom preniknuté. Pod „duchom koncilu“ sa tu myslí intelektuálny a duchovný impulz k obnove, ktorý prenikal koncil a ktorý z neho prúdi.

Františkov dôraz na obnovu a reformu cirkvi, osobitne jej poradných a kolegiálnych štruktúr, je hlavným dôkazom toho, že sa nachádzame v novej etape prijímania koncilu. V tejto oblasti je najvýznamnejšou iniciatívou Františka propagácia synodality, ktorá je snahou o hlbšie prijatie koncilového učenia o cirkvi ako Božom ľude, o zmysle veriacich pre vieru a o teológii miestnej cirkvi.

Dá sa tiež povedať, že aggiornamento zaznamenalo v posledných rokoch návrat. Otázky týkajúce sa prispôsobenia sa cirkvi dnešnej dobe sú opäť aktuálne.

Súčasná etapa prijatia koncilu v niektorých črtách a v niektorých kruhoch predstavuje nadšenie pokoncilových rokov. Podľa priaznivcov koncilu František vdychuje nový život do pozastavených reforiem a oslobodzuje odvážnu víziu koncilu zo zajatia.

Druhý vatikánsky koncil Môže sa cirkev reformovať a jej učenie zmeniť? Koncil a vývin posvätnej Tradície

Pavol Hrabovecký

V congarovskom duchu koncil oddeľuje to, čo sa meniť nemôže – poklad viery –, od toho, čo sa meniť a reformovať musí – mravy, cirkevná disciplína alebo aj spôsob výkladu učenia, ktoré sú zlyhaním ľudskej stránky cirkvi.

Ako je však známe, František má aj tvrdých kritikov v časti teologicky konzervatívneho tábora. Čoraz viac vychádza najavo, že ich odpor voči Františkovi je aj odporom voči koncilu. Niektorí sa už voči koncilu vyhradili explicitne (napr. arcibiskup Carlo Maria Vigàno, biskup Athanasius Schneider, publicista Ross Douthat).

U iných je odpor voči koncilu zašifrovaný v obsahu ich kritiky pápeža. Argumentujú takto: František robí zmeny v cirkvi, čo je neprijateľné, lebo tradícia cirkvi je nemenná. Kritici Františkovi zároveň vyčítajú, že veriacich privádza k neistote a zmätku.

Odpor voči zmene je taký veľký, že znalec novodobých dejín Katolíckej cirkvi sa musí pýtať, či Františkovi kritici vôbec počuli o Druhom vatikánskom koncile a o zmenách, ktoré nastolil.

Čoraz viac je zrejmé, že za odporom k Františkovi je pomýlená predstava o koncile, ktorá má korene v nesprávnom pochopení toho, kde sa cirkev nachádza v procese prijatia koncilu. František stornoval názor, že jeho predchodcovia sa postarali o záverečnú a definitívnu interpretáciu všetkých kľúčových bodov koncilu.

Prijatie koncilu v skutočnosti pokračuje a o jeho dedičstve sa dnes rozhoduje viac než kedykoľvek predtým.