Hlavná ulica v Košiciach je jedným z najkrajších miest na Slovensku. Keďže pôvodne bola stredovekým námestím, je nielen dlhá, ale aj priestranná. Ľudí posedávajúcich na letných terasách či v parkoch s fontánami, z ktorých najznámejšia je „spievajúca fontána“ bývalého primátora Rudolfa Schustera, obklopujú majestátne historické budovy.

Stará radnica, Župný dom, Arcibiskupský palác, Kaviareň Slávia, Čákiho-Dezöfiho palác, v ktorom kedysi sídlil Ústavný súd, Urbanova veža či kostol premonštrátov nenadchýnajú len ducha, ale potešia aj telo, keď počas stále dlhších a teplejších júnových dní poskytujú príjemný chládok.

Skutočnými dominantami Hlavnej sú však dve centrálne budovy – Štátne divadlo, ale najmä veľkolepý Dóm sv. Alžbety, ktorý je najvýchodnejšou gotickou katedrálou v Európe a zároveň najväčším slovenským chrámom.

V porovnaní s týmito skvostmi vás červeno-žltá budova na konci ulice smerom na priľahlé Námestie Maratónu mieru ničím neupúta. Pritom stačí krok a z rušnej krásy metropoly východu preniknete do sveta, ktorý je pre mnohých okoloidúcich úplne neznámy.

Opakovanie je matka múdrosti

Je sobota večer a pred budovou Kňazského seminára sv. Karola Boromejského nás víta kňaz Štefan Novotný. Športovo pôsobiaci štyridsiatnik si prívetivým a priateľským vystupovaním rýchlo získa vašu dôveru. Nehrá frajera, práve naopak. Rozpráva jednoducho, priamo, často používa prirovnania a ľudové múdrosti. Vidno, že sa dlhodobo pohybuje v mládežníckom prostredí. Kým ho košický arcibiskup Bernard Bober v roku 2013 nevymenoval za rektora kňazského seminára, pôsobil medzi vysokoškolákmi v Univerzitnom pastoračnom centre.

„Život v seminári sa riadi heslom opakovanie je matka múdrosti. A niekedy aj sestra trapasu,“ smeje sa pri odpovedi na otázku, aký deň majú bohoslovci za sebou. Víkend je obľúbeným časom aj za seminárnymi múrmi. Netreba ísť do školy, popoludní je dlhá vychádzka, čo príjemne nabúra týždennú rutinu.


Rektor Štefan Novotný pred budovou Kňazského seminára sv. Karola Boromejského v Košiciach.

Novotný nám vysvetľuje, že poriadok, ktorý určuje život v seminári, má svoj zmysel. „Opakovaním získavame určité návyky, preto aj športovci pravidelne trénujú. Spoločný život v seminári vedie bohoslovcov k prekonávaniu rôznych nechutí, napríklad k rannému vstávaniu či vzájomných antipatií,“ hovorí rektor seminára, ktorý nás medzitým usadil do kresiel rozložených v priestrannom zasklenom átriu.

Historické priestory zo začiatku 19. storočia pripomínajú už len vysoké klenuté chodby. Pred časom uplynuli už dve storočia odvtedy, čo v akademickom roku 1811/1812 zasadli do lavíc novopostavenej budovy prví bohoslovci. Košické biskupstvo pritom vzniklo len niekoľko rokov predtým vyčlenením z Jágerského biskupstva.

Dejiny tunajšieho teologického vzdelávania a kňazskej formácie však siahajú ešte ďalej – až do roku 1664, keď v inej časti historických Košíc (dnes Alžbetina 2) postavili pôvodný seminár.

Zamilovanosť nie je problém. Práve naopak

Príprava budúcich kňazov bola v 20. storočí narušená hneď dvakrát. Najprv po Viedenskej arbitráži v roku 1938, keď Košice pripadli Maďarsku, a potom po nástupe komunizmu o desaťročie neskôr. S ponovembrovou rekonštrukciou seminárnych priestorov sa začalo v roku 1992 aj za výdatnej finančnej podpory nemeckých katolíkov.

Na otázku, či by formácii budúcich kňazov neprospelo, keby žili a študovali niekde v závetrí, ako je to v prípade spišského či banskobystrického seminára, rektor odpovedá trochu nečakane. „Košický seminár má vynikajúcu polohu. Bohoslovci prekročia prah a sú na Hlavnej ulici uprostred každodenného diania. Môžu tam nabrať množstvo dojmov, vzniknú otázky, ktoré by si možno nikdy nepoložili. Keď sa bohoslovec modlí zatvorený za seminárnymi múrmi, je mu všetko jasné. No vyjde na ulicu, stretne pekné dievča, ktoré možno pozná ešte z gymnázia, srdce sa mu roztlčie... Hýbe to ním, musí to spracúvať,“ uvažuje kňaz, ktorý prekvapuje aj ďalšími slovami.

Prečítajte si aj
Aj počas štúdia za kňaza možno objaviť povolanie do manželstva Zdieľať

„Väčším problémom ako to, že sa bohoslovec zamiluje, je, keď nikdy nebol zamilovaný,“ hovorí Novotný, ktorý striktne rozlišuje medzi zamilovanosťou a láskou. „Zamilovanosť ešte nie je láska, ale len emócia, ktorá privádza k láske. Láska je o vôli, konaní, budovaní vzťahu, obete... Keď sa chlapec nikdy nezamiluje, ako sa v ňom naštartuje zmysel pre obetu, pre vnímanie hodnoty druhého človeka?“

Ak mladý muž pred kňazskou vysviackou nezažil lásku k žene, môže to s ním neskôr riadne zamávať. „Keď kňaz nie je zrelý a zamiluje sa, zrazu nechápe, čo s ním tá emócia robí. Ak ju nespracuje a začne budovať vzťah, zničí svoje kňazstvo. Ak ale emócie dokáže pomenovať a spracovať, môže ho to nasmerovať k hlbšej službe,“ vysvetľuje Novotný, podľa ktorého nie je možné zamilovanosť dlhodobo utajovať. „Na bohoslovcovi to skôr či neskôr vidieť. Nemá to síce napísané na čele, ale je zjavné, že sa s ním niečo deje. Pritom zamilovanosť nie je dôvodom pre odchod zo seminára. Dôvodom je až to, keď začne tento vzťah cielene budovať.“

Rektor Novotný nás definitívne zaklincuje informáciou, že košickí seminaristi musia povinne absolvovať školu snúbencov. „Môžu si tak konfrontovať, ako vyzerá teória v praxi, ako normy, o ktorých sa učia, narážajú na rozličné životné situácie a prekážky.“ Necítia sa bohoslovci trochu trápne, keď sedia uprostred zamilovaných párikov? „Aspoň si môžu klásť otázky, ktoré by si zavretí v skleníku nikdy nepoložili,“ naráža Novotný na naše prirovnanie.

„Každý seminár je trochu skleníkom, ale dvere na ňom sú neustále otvorené,“ uvažuje rektor a vymenúva hneď niekoľko aktivít bohoslovcov mimo „skleníka“: návštevy vysokoškolských omší, zapájanie sa do sociálnych aktivít, ako je práca s bezdomovcami či väzňami, alebo špecifikum košického seminára, ktorým je pastoračný ročník.

O čo ide? V polovici kňazskej formácie, teda po treťom ročníku, bohoslovci odchádzajú na celý rok zo seminára a pôsobia v nejakej farnosti, mládežníckom centre či v sociálnom zariadení. Rektor Novotný na pastoračný ročník nedá dopustiť, keďže mladí muži sa vracajú zrelší a zocelenejší. „No a niektorí sa už nevrátia, pretože zistia, že kňazstvo nie je pre nich. Pastoračný ročník tak mal zmysel aj pre nich,“ hodnotí Novotný, podľa ktorého formáciu nedokončí v priemere asi tretina bohoslovcov.

Každý deň má jasný program

Kým v sobotu neskoro večer Hlavná ulica žila rušným nočným životom, v seminári už po 22. hodine vládlo posvätné ticho, silencium. V nedeľu skoro ráno je to presne naopak. Kým mesto ešte spí, v seminárnych izbách je čulo. Krátko po šiestej hodine sa už bohoslovci pripravujú na rannú modlitbu v kaplnke. Počas týždňa vstávajú ešte o pol hodiny skôr.

Seminárna kaplnka sv. Karola Boromejského sa pomaly zapĺňa. Do predných radov prichádzajú bohoslovci v reverendách z vyšších ročníkov, za nimi sa usádzajú mladší spolubratia, celkom vzadu sú miesta pre predstavených. Počuť šuchot tenkých strán breviára, začína sa modlitba ranných chvál.


Deň bohoslovcov sa začína aj končí modlitbou.

„Kostrou seminárneho dňa je modlitbový program,“ vysvetľuje neskôr pri raňajkách rektor Novotný. Ranné chvály bývajú zvyčajne spojené so slávením omše, ktorej predchádza súkromné rozjímanie. Keďže dnes je nedeľa, omša bude slávená predpoludním v seminárnom kostole sv. Antona Paduánskeho za účasti verejnosti.

Po rannom modlitbovom bloku sa seminaristi schádzajú v kaplnke aj na poludnie po prednáškach, ktoré prebiehajú v priľahlej budove teologickej fakulty. Každý sám si zhodnotí uplynulý poldeň a spoločne sa pomodlia modlitbu Anjel Pána. Nasleduje obed v jedálni, do ktorej prichádzajú aj laickí či rehoľní študenti fakulty, vyučujúci, ale aj zamestnanci okolitých inštitúcií. Kým v minulosti varili rehoľné sestry, dnes stravovanie zabezpečuje externá firma.

Popoludní majú bohoslovci približne dvojhodinovú vychádzku, po ktorej nasleduje taktiež dvojhodinové súkromné štúdium. „Nižšie ročníky majú prísnejšiu disciplínu, vyššie ročníky to už majú o čosi voľnejšie, čo zároveň znamená, že majú väčšiu zodpovednosť za efektívne využívanie svojho času,“ vysvetľuje náš hostiteľ.

„Denný program je skvelá vec, mám čas na všetko, čo potrebujem.“
Michal Lacko, diakon Zdieľať

Z času na čas sa stáva, že na dvere zaklope prefekt, ktorého možno prirovnať k vychovávateľovi na internáte, aby skontroloval dodržiavanie poriadku. „Chlapcov sa však snažíme viesť k tomu, aby kontrolovali sami seba. Čas na štúdium je pre nich, nie pre nás.“

Večerom predchádza modlitba vešpier z breviára, nasleduje voľný čas. Niektorí čítajú na izbách, iní zájdu do seminárnej posilňovne, ďalší „mastia“ futsalovú ligu v telocvični.

Deň uzatvára modlitba zložená z punkt (bodov na rozjímanie), spytovania svedomia a kompletória z breviára. Raz do týždňa býva aj spoločná večerná adorácia, odporúčaná je tiež častá modlitba ruženca.

Okrem dodržiavania seminárneho poriadku predstavení kladú dôraz aj na kňazský dress code. Na liturgické slávenia a modlitbový program starší bohoslovci chodia v reverendách, ktoré dostávajú vo štvrtom ročníku. Mladší zasa v kňazskom civile, teda v špeciálne upravenej košeli s bielym kolárikom. Takto by mali chodiť aj na prednášky, počas vychádzky je povolené bežné oblečenie. Novotný však upozorňuje, že prváci-druháci by to nemali s nosením kolárika preháňať. „Niekedy im to viac poškodí ako pomôže, lebo sa začnú cítiť byť niekým.“

Súčasťou štábnej kultúry je aj holenie a osobná hygiena. „Keď niekto žije v manželstve, vycepuje ho manželka. Alebo svokra. Kňaz však žije na fare sám a musí sa naučiť postarať o seba,“ vysvetľuje s humorom Novotný. Po pripomienke, že aj kňazi majú predsa svoju módu a najmä v rímskych „clergy shopoch“ možno nájsť vychytávky od výmyslu sveta, zvážnie. „Najhoršie je riadiť sa kadejakou módou. Podstatné je vnútro kňazov, či sú na patričnej ľudskej, vzdelanostnej, pastoračnej, ale najmä duchovnej úrovni.“

Keď prehovoria tresty

Rýpeme ďalej a pýtame sa, či seminár so svojimi pravidlami tak trochu nepripomína armádne kasárne. Rektor Novotný sa prekvapivo tomuto prirovnaniu nebráni. „To, čo spája kasáreň a seminár, je dodržiavanie stanoveného poriadku. V kasárňach je však občas popieraná ľudská dôstojnosť, čo o živote v seminári určite neplatí. Ak by si niekto čosi dokazoval, je to znak nezrelosti a my predstavení v takom prípade určite zasiahneme,“ hovorí rektor, ktorý si počas štyroch rokov vo funkcii nespomína na žiadny prípad šikanovania.

To však neznamená, že nemusel riešiť iné problémy. Aj keď úlohou predstavených seminára nie je striehnuť na to, kedy niekto čosi poruší, aby ho mohli potrestať, predsa existuje niekoľko úrovní sankcií. „Udeľujeme ich však len za vážne a opakované porušovanie pravidiel stanovených v seminárnom poriadku,“ zdôrazňuje Novotný. 

„Keď sa bohoslovec modlí zatvorený za seminárnymi múrmi, je mu všetko jasné. No vyjde na ulicu, stretne pekné dievča, ktoré možno pozná ešte z gymnázia, srdce sa mu roztlčie...“
Štefan Novotný, rektor Zdieľať

Najnižším trestom je ústne napomenutie, ktoré rektor seminára udeľuje vždy len dotyčnej osobe medzi štyrmi očami. Písomné napomenutie je už výsledkom spoločnej konzultácie medzi predstavenými seminára. Rovnako ako v prvom prípade je vystavené diskrétne, takže ak potrestaný bohoslovec o treste nerozpráva, ostatní o ňom ani nemusia vedieť.

Najzávažnejším trestom je vylúčenie zo seminára. V tomto prípade predstavení predkladajú návrh na vylúčenie diecéznemu biskupovi, ktorý rozhodne. „O dôvodoch vylúčenia sa verejne nerozpráva, platí zásada, že zlé reči kazia dobré mravy,“ hovorí Novotný, ktorý priznáva, že počas svojho pôsobenia musel pristúpiť už aj k takémuto kroku. „Seminaristov sa snažíme viesť k slobode, aby keď sa im niečo nepáči alebo majú s niečím problém, prišli nám to povedať a spoločne sme hľadali riešenie.“


Košickým seminárom nás počas víkendu sprevádzal jeho rektor Štefan Novotný.

Keď už sme pri citlivejších témach, nemôžeme obísť prípady homosexuálnych či pedofilných škandálov niektorých klerikov. Rektor Novotný oceňuje rozhovory s košickým pomocným biskupom Markom Forgáčom a rektorom banskobystrického seminára Jánom Viglašom, s ktorými sme sa o tejto problematike v minulosti rozprávali.

Práve biskup Forgáč, ktorý študoval psychológiu na pápežskej univerzite v Ríme, pravidelne spolupracuje s komisiou, ktorá prijíma uchádzačov o formáciu v kňazskom seminári. Každý z nich musí absolvovať štandardizované psychologické testy a podrobný individuálny rozhovor so psychológom, ktoré dokážu odhaliť prípadné problémy v oblasti sexuality.

„Kritériá, ktoré stanovil Vatikán, naozaj striktne dodržiavame,“ odkazuje Novotný na inštrukciu vatikánskej Kongregácie pre katolícku výchovu o kritériách rozlišovania povolania, pokiaľ ide o osoby s homosexuálnymi sklonmi vzhľadom na ich prijatie do seminára a na pripustenie do posvätného stavu.

V dokumente sa píše aj o tom, že osoby, ktoré „praktizujú homosexualitu, prejavujú hlboko zakorenené homosexuálne sklony alebo podporujú tzv. homosexuálnu kultúru“ nemôžu byť prijaté do seminára ani byť pripustené ku kňazskej vysviacke. „Ak však ide o homosexuálne sklony, ktoré boli iba prejavom prechodného problému, ako napríklad ešte neukončenej adolescencie, musia byť minimálne tri roky pred diakonskou vysviackou jednoznačne prekonané,“ dodáva inštrukcia.

Záujemcov je pomenej

Súčasťou prijímačiek, pochopiteľne, nie sú len psychotesty. Obsahujú aj pohovor pred komisiou, v ktorej spravidla sedí biskup, predstavení seminára a vybraní kňazi z diecézy. Podľa Novotného uchádzači už pred komisiou nespievajú ani nerecitujú tak, ako si to niektorí pamätajú z minulosti.

Nevyhnutnou podmienkou prijatia do seminára je aj úspešné  zloženie prijímačiek na teologickej fakulte, kde seminaristi nadobúdajú teologické vzdelanie. Posledné slovo pri prijatí uchádzačov však nemá komisia, ale diecézny biskup.

Rektor Novotný zdôrazňuje, že ani pri zníženom záujme o formáciu v kňazskom seminári nie sú kritériá prijatia nijako znižované. „Nemôžeme predsa dávať do lietadla menej kvalitné súčiastky, len preto, lebo je kríza. Takéto lietadlá nám spadnú,“ používa Novotný jedno zo svojich obrazných prirovnaní. „Nepamätám si taký rok, kedy by sme prijali všetkých záujemcov.“

Do košického seminára sa v posledných rokoch hlási len okolo desať záujemcov. Najmenej ich bolo pred tromi či štyrmi rokmi, keď sa hlásili len piati. Pritom Košická arcidiecéza má po Prešovskej archieparchii a Spišskej diecéze najvyšší počet seminaristov. Dôvodom je nielen vyššia religiozita charakteristická pre východ Slovenska, ale aj veľká rozloha týchto diecéz.

Podľa Novotného sa nedá označiť konkrétny región, kde by sa kňazským povolaniam obzvlášť darilo. „Nemožno hovoriť ani o tom, že by vidiek dominoval nad mestskými sídlami alebo naopak. Čo sa však dá povedať, je, že veľa robia dobré cirkevné školy, ako aj rehoľné či laické spoločenstvá, ktoré pracujú s mladými,“ hovorí. Neplatí ani to, že by výrazne dominovali tí, ktorí v detstve miništrovali. „Niektorí sa učia miništrovať až v seminári,“ poznamenáva rektor seminára.

Od „esbeeskára“ do seminára

Popri absolventoch stredných škôl stále častejšie na brány seminára klopú muži, ktorí už skončili inú vysokú školu či dokonca pracovali v zamestnaní. Príkladom sú dvaja bohoslovci, s ktorými sa stretáme v presklenom átriu po skončení nedeľnej omše.

Jedným z nich je 24-ročný Michal Lacko z Košickej Novej Vsi, ktorý bol pred niekoľkými dňami vysvätený na diakona. Keďže vyrastal v blízkosti kostola a miništroval, počas štúdia na gymnáziu narážal na očakávania, či nepôjde študovať za kňaza. „V tom čase som hral celoslovenskú futsalovú ligu, takže nad niečím takým som vôbec nerozmýšľal,“ hovorí Michal, ktorý napokon začal študovať filozofiu na teologickej fakulte. Aj vďaka tomu začal prichádzať do intenzívnejšieho kontaktu s bohoslovcami.

„Postupne sa mi podarilo dosiahnuť väčšinu mojich športových cieľov a prišla otázka, čo ďalej. Čítal som vtedy diela sv. Augustína, ale nie z nejakých duchovných dôvodov, potreboval som to kvôli škole,“ pokračuje Michal, ktorý si napokon po dvoch rokoch štúdia filozofie dal prihlášku do seminára a presedlal na teológiu.

Seminaristi o kňazskom povolaní from postoj on Vimeo.

Podobnú skúsenosť má aj 27-ročný Peter Manko z Rožňavy. Aj keď je starší ako Michal, študuje ešte len v treťom ročníku. Dôvodom je to, že už má za sebou nielen jednu vysokú školu, inžinierske štúdium bezpečnostného manažmentu, ale aj prácu v zamestnaní. „Už počas školy som pracoval ako ochrankár v obchode, potom som sa zamestnal v U.S. Steele, až som skončil v otcovej stavebnej firme,“ opisuje Peter, ktorý je bohoslovcom Rožňavskej diecézy. Odkedy sa biskupom tejto diecézy stal bývalý košický pomocný biskup Stanislav Stolárik, rožňavskí bohoslovci už neštudujú v Spišskej Kapitule, ale v Košiciach.

„Cesta ku kňazskému povolaniu bola u mňa zdĺhavá aj kvôli tomu, že nepochádzam z rodiny, kde by všetci boli praktizujúcimi veriacimi,“ vysvetľuje Peter, ktorý rozhodnutie podať si prihlášku do seminára zvažoval viac ako dva roky.      

Obaja seminaristi priznávajú, že najťažšie si zvykali na presne stanovený seminárny program. Dnes však oceňujú, že seminár ich naučil dobrému time managementu. „Denný program je skvelá vec, mám čas na všetko, čo potrebujem,“ pochvaľuje si diakon Michal.

Rektor Novotný o formácii v kňazských seminároch from postoj on Vimeo.

Záverečné otázky kladieme rektorovi Novotnému pri káve v jeho priestrannej kancelárii. „Ak niekto cíti povolanie do kňazstva, mal by kontaktovať kňaza, ku ktorému má dôveru. Pocity totiž môžu byť autentické, ale môžu byť aj dôsledkom prchavého nadšenia z nejakej udalosti. Typickým prípadom je duchovné obrátenie. Treba čas na rozlišovanie, najhoršia smrť je z poplašenia,“ odporúča rozvážny prístup prípadným záujemcom o kňazstvo. Pomôcť im môže aj takzvaný nultý ročník, teda niekoľko jednodňových stretnutí a jeden víkendový pobyt v seminári určený všetkým hľadajúcim.

Prečítajte si aj
Krehkosť povolaní? Nevieme zdravo prežívať emócie Zdieľať

„Za jednu z najväčších výziev považujem predseminárnu formáciu. Prichádzajú k nám totiž aj chlapci z nefunkčných alebo rozvrátených rodín, ktorí síce vykazujú známky povolania, ale po ľudskej stránke sú veľmi krehkí. Je naozaj zázrakom, že aj v takomto prostredí klíčia povolania. Z týchto dôvodov zvažujeme zavedenie propedeutického ročníka,“ hovorí Novotný o ďalších plánoch. „Ak niečo neurobíme s rodinami, mladí ľudia nebudú schopní nadväzovať vzťahy. Vedia budovať vzťahy na sociálnych sieťach, ale nie v reálnom živote.“

Novotný priznáva, že o možnom zlučovaní seminárov sa rektori bavia už niekoľko rokov. Teší ho však, že v prípade Košíc nie je táto téma taká horúca ako v iných prípadoch. Aj keď bohoslovcov je výrazne menej ako v minulosti, stále ich ešte počítajú v desiatkach. Navyše, priestory seminára majú lukratívnu polohu v centre Košíc, takže s prenájmom nepotrebných priestorov nemajú problém.

„Z ekonomických dôvodov sa podľa mňa semináre budú skôr či neskôr zlučovať. Rozhodnutie však nebudem robiť ja ani ostatní rektori, ale biskupi. Ak si diecézny biskup povie, že chce mať seminár vo svojej diecéze, aj za tú cenu, že by ho mal výrazne dotovať, má právo na takéto rozhodnutie,“ uzatvára rektor Novotný a dodáva: „Dôležitejšie ako samotné zlučovanie je však to, akú úroveň bude mať formácia bohoslovcov v budúcich rokoch.“

Foto a video – Peter Balberčák

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo